Keď vošiel na toaletu, chvíľu čakal, kým sa uvoľní miesto. Postavil sa k pisoáru, do ktorého ktosi umiestnil malú plastovú futbalovú bránku s guličkou zavesenou na kúsku silonu. Cítil sa trochu trápne, no nikto sa nedíval, tak to skúsil: než skončil, dal tri góly a takmer aj štvrtý. Za chrbtom bol ruch, aký vás na verejnej toalete neprekvapí. Dvoch mužov za svojim chrbtom sotva vnímal, to sa však zmenilo v okamihu, keď na krku pocítil čepeľ noža a ktosi mu skrútil ruku za chrbtom. Skôr, ako niečo uvidel, pocítl typický zápach bezdomovca a kútikom oka uvidel druhého, ktorý pristúpil dvere vedúce do reštaurácie, aby sa nedali otvoriť. V tej chvíli sa otvorili v jeho živote peklo, ktorému dodnes nevidno na dno. Sú to už týždne.
Počul len zasipenie "čuš, lebo ti podrežem krk!" a v šoku sa ani nepokúsil klásť odpor. Vlastne si na zlomok sekundy myslel, že je to iba vtip. Kto by tak vtipkoval a prečo, už vymyslieť nestihol. Po bolestivom kopanci do nohy ho tí dvaja narazili na kachličky - absurdné, v tej chvíli mu pripadali krásne - a zamkli kabínku zvnútra. Kým skončili, obaja, trvalo to nekonečných 16 minút. Škrtenie, nôž, kopance, údery a ponižovanie, kedykoľvek sa pokúsil o odpor. Počas tých minút na toaletu vošlo niekoľko ľudí, väčšinou si nevšimli vôbec nič. Prasatá v ľudskej koži vždy s námahou stíchli, keď počuli, že majú spoločnosť. Úplne sa im to nedarilo a tak si niektorí muži na toalete zhnusene predstavovali, čo sa asi v kabínke deje. Že je to nedobrovoľné, nenapadlo nikoho. Normálny svet od toho chorého delili milimetre dverí z mliečneho skla. Pár metrov za stenou zo sádrokartónu sa smiali veselé rodinky, deti drankali od rodičov hračku k menu, ktosi rozlial colu a potešilo ho, že mu namiesto nej priniesli zdarma novú. Bzučala klimatizácia a vôňa hamburgerov sa kotúľala po parkovisku. V prvej kabínke od vchodových dverí sa práve nadobro menil život dospelého muža.
Dvere do reštaurácie sa pootvorili, vykukol z nich zarastený a špinavý chlap, potom sa rozbehol a jeho rovnako smradľavý kamarát vybehol za ním. O pár sekúnd zmizli za rohom budovy na konci parkoviska. O necelé dve minúty do reštaurácie vošla vystrašená mama, pár sekúnd váhala a potom otvorila dvere pánskej toalety. Našla svojho syna stojaceho pri zrkadle. Oslovila ho, ani sa nepohol. Strnulo sa díval zblízka do svojej tváre, kamenný výraz, drhol si ruky tekutým mydlom zo zásobníka až nad lakte v márnej snahe zmyť zo seba nezmyteľný zápach. Na golieri bielej košele svietila červená skvrnka krvi, čo ešte nestihla zaschnúť. Mama nedokázala povedať ani slovo. Dotkla sa ho. Strhol sa a zúrivo odtiahol ruku. Viac sa ho nedotýkala.
Ako profesionál verím, že každá, aj tá naťažšia situácia má riešenie. Ako obyčajného človeka ma však desí predstava, že možno existujú nezahojiteľné rany a situácie, ktoré už nič, nikto a ničím nenapraví. Tie dve časti mňa sa niekedy bijú. Pobili sa aj teraz. Kolegovia z tímu sa často dotýkajú vlastných hraníc, býva to takmer vždy extrémne ťažké. Aj keď tomu ťažko rozumejú tí, ktorí to nezažili na vlastnej koži.
Na tej toalete boli moje vlastné deti mnohokrát. Rovnako ako na desiatkach iných toaliet, boli v garážach, na zastávkach, v parkoch, pri Dunaji.. Na miestach, na ktorých možno boli práve tie dve kreatúry a možno tam budú zajtra a možno o mesiac, možno ich o hodinu napadne, že by si tú neuveriteľnú zábavu mohli zopakovať. Prípad neexistuje. Muž odmietol podať trestné oznámenie, matka tiež, neexistuje sila, ktorá by ich donútila priznať komukoľvek cudziemu, že čosi také nemožné sa vôbec skutočne stalo. Pokúšajú sa zabudnúť a pritom vedia, že nezabudnú nikdy. Navždy už vedia čosi, čo si predtým často neuvedomovali: zdanlivé bezpečie sveta, v ktorom žili bolo skutočne len zdanlivým a ilúzie, ktoré im umožňovali žiť normálny život a nezblázniť sa boli len ilúziami. Iste, zvyčajne sa nestane nič. Ale ak sa stane.. Obráti to svet naruby a ten často už takým ostane navždy. Vykĺbené duše. Neschopnosť prijať a pochopiť nepochopiteľné.
A propos.. Viete, kde sú vaše deti práve teraz?