Je to tvoja vina!

Autor: Radovan Bránik | 28.9.2011 o 21:53 | Karma článku: 9,50 | Prečítané:  1313x

Koľkokrát ste už vo svojom živote počuli túto vetu, alebo jej podobné? Koľkokrát sa našiel niekto, kto vám ju vmietol do tváre a koľkokrát ste si to nechali, červenajúc sa od hanby? Vina je fenomén, ktorý sa vyznačuje nesmiernou silou: je čímsi veľmi podobná zaklínadlu, ktoré skutočne funguje. Jediné nahlas vyslovené obvinenie niekedy dokáže človeka uväzniť do väzenia, z ktorého ho už žiaden súd neprepustí na podmienku. Ak ide o pocit viny, často sme si sudcami my sami a často sudcami z najkrutejších. A až príliš často je vina, či presnejšie jej pocit prakticky neodstrániteľný. Bez ohľadu na skutočné zavinenie. Ľudí, ktorí ju intenzívne cítia stretávam veľmi často. Tých, ktorí ju cítia je pritom oveľa viac, než skutočných vinníkov. Uprostred nášho sveta, na uliciach plných ľudí stretávame odsúdených na doživotie. Na prvý pohľad to ani nevidno. No svet nie je postavený iba na tých prvých pohľadoch.

Niekedy je to takmer záhada: stane sa nehoda, v zlomku sekundy sa mení nemenná budúcnosť a z obyčajného človeka sa stáva vinník. A iný obyčajný človek sa stal obeťou, aj keď by ho to ešte pred dvoma minútami pri popíjaní ľadového čaju na benzínovej pumpe na ceste do Popradu ani vo sne nenapadlo. Kto si v takej banálnej chvíli skutočne dokáže pripustiť, že o tri hodiny bude obsah jeho žalúdka pozorovať niekto na pitevnom stole? Svet predsa nie je chorý a zvrhlý.. Nie je. Až do sekundy, kým sa takým nestane. S každou z týchto situácií je pritom neoddeliteľne spojená ona. Vina. Vždy sa plazí naokolo, čaká, kým sa jej adresát spamätá zo šoku a dokáže pochopiť, že práve zabil, aj keď nechcel a nie je predsa TAKÝ. Nie je. Nebol. Iba sa to stalo. Iba.. A vina netrpezlivo čaká a v jednej chvíli sa zrazu divoko zahryzne do duše a už sa nepustí. Nechce. Vina je milenkou z najvernejších. Vždy ma zarazí, s akou nesmiernou ľahkosťou prenikne na miesto, kam sa roky nedostal žiaden iný pocit. Ako veľmi sú ľudské duše ochotné ju prijať. Akoby na nič iné ani nečakali.

Predbieha nás. A skoro vždy odchádza neskôr, ako my, ak vôbec kedy odíde. Vybudovali sme si medzi sebou čosi ako rešpekt. Ona vie, že si s ňou neporadíme, my vieme, že ona to vie. A tak sa obchádzame. Niekedy s nami hovorí, občas sa vysmieva, keď sa jej práve zachce, jej hlas počuť z hlasov ľudí, ktorí plačú blízko nás. Je to mrcha, pretože sa až príliš často nechá nosiť na pleciach ľudí, ktorým nepatrí. No neprizná sa. Nechá sa nosiť. A zosadne len nerada a neochotne, vždy urazená a pripravená vrátiť sa.

Ale.. Učíme sa. Učíme sa rozoznávať. Učíme sa rozumieť poučke, že pocit viny nie je totožný s vinou a túto pravdu posunúť tým, ktorým by mohla pomôcť. Zdanlivo jednoduché. Zdanlivo použiteľné. Vždy až do momentu, keď nás práca posadí tvárou v tvár človeku, ktorému sa život vymkol z kĺbov a taký vykĺbený ostal najbižších pár hodín. A tak sa škvaríme, keď nám podkurujú nezodpovedateľnými otázkami. Treba si dávať pozor, chrániť sa, pretože ak sa neochánite, preskočí kúsok z nej aj na vás. Možno práve v momente, keď sa snažíte sa vyhnúť vlastnému pocitu viny, lebo veď podľa mnohých asi nie je celkom normálne sedieť ráno vedľa človeka, ktorému nehoda vzala blízkeho a na obed rovnako rozumieť utrpeniu toho, kto tú istú nehodu spôsobil. Zapochybuje každý, niekedy. Až to zabolí, ako úporne sa ľudia držia viery vo vlastnú normalitu. Aj my to chceme. Chceme byť normálni, chceme, aby nás iní práve takto videli.

Ak niekto nájde spôsob, akým spoľahlivo snímať vinu z nevinných, bude tým najbohatším z ľudí. Ak sa ju naučí snímať z vinníkov, nik sa mu nevyrovná. Ale asi sa to nikdy nestane. Našťastie? Asi hej. Sú hračky, ktoré by nemal dostať do rúk žiadny človek.

Cynizmus spojený s faktom, že nikdy nemáme dosť času nás často núti vedome sa tomu vyhnúť. Vyhýbame sa osloveniu pocitu viny vediac, že za tých pár desiatok minút, kým sme blízko ju aj tak nemáme ako a čím vyriešiť: niečo, čo často býva navždy. Krízová intervencia dokáže mnohé. Niekedy takmer zázraky. Pocit viny však riešiť nevie. Aspoň ja neviem o tom, že by sa to vôbec niekedy niektorému z kolegov podarilo. Ak vám niekedy nestačí patriť k modrým anjelom a dostanete chuť hrať sa rovno na boha, stretnutie s vinou vás z tejto túžby spoľahlivo vylieči. Až potom vám to dôjde:

Sme ničím. Iba sme smeli byť blízko. Presne to, a nič viac, je našou prácou.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NKÚ sa na kauzu Evka nemusí pozrieť. Lajčáka podržali poslanci parlamentu

Za návrh, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel Najvyšší kontrolný úrad nehlasoval ani jeden poslanec Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.

SVET

Súdy extrémistom neškodia, bránia sa slobodou prejavu

Holandského politika za urážky Maročanov odsúdili bez trestu. Radikáli súdy často využívajú na svoju propagáciu.


Už ste čítali?