Tisíce Hemingwayov

Autor: Radovan Bránik | 28.3.2012 o 0:10 | Karma článku: 13,05 | Prečítané:  839x

Možno je celý smútok sveta zložený iba zo smútkov tých, čo ešte nenašli svoj svet. Možno sú všade naokolo tisíce Hemingwayov, no iba jedného z nich napadlo písať. A všetci ostatní, čo sa nerozhodli správne robia svet smutným. Smútok je nákazlivá choroba a príznakom tej choroby je hnev a ešte zloba, zloba na všetkých, ktorí sú krajší, mladší, starší, bledší a tí bledší zas pre zmenu závidia tým tmavým. Nakoniec závidia všetci všetkým. Takmer.

Možno by stačilo na malú chvíľu zhasnúť a potom rozsvietiť a nechať počas tej tmy nespokojných si vymeniť úlohy s inými nespokojnými. Keď by sa rozsvietilo, bolo by všetko inak. Zo smutnej kaderníčky by bola operná diva a operná diva by sa promenádovala na móle pre modelky v plavkách najnovšieho strihu. Tanečník z baletu by konečne šoféroval svoj vysnívaný trolejbus a slečna z pokladne Tesco by nám po zotmení čítala najnovšie správy v rádiu. Kasu na benzínovej pumpe by s úsmevom obsluhoval niekto, kto celý život chcel obsluhovať kasu na benzínovej pumpe. Áno, aj takto by to mohlo byť. No najskôr by v tej tme niektorí nespokojenci ukradli ešte aj vypínač. Tak v strachu, že už sa nikdy nerozsvieti radšej ani nezhasíname.

Polovica mojich priateľov z detstva chcela byť kozmonautom a tuším sa ním nakoniec nestal ani jeden. Snáď nie je chlapa, ktorý by aspoň na moment nezatúžil voziť sa na stúpačke smetiarskeho auta tak, ako sa vozia tí hluční chlapi, čo vedia jediným tlačítkom zošrotovať obsah kontajnera. Nech pátram, ako viem, medzi chlapmi v oranžovom žiadneho priateľa z detstva nevidím. Kde sú tí hrdinovia, čo chceli visieť na lane a hojdať sa nad hlavami užasnutých divákov v najväčšom cirkuse sveta? Nehojdá sa ani jediný. Ten jeden, ktorého sny si pamätám pracuje pre farmaceutickú firmu. Dobre platená práca.. No nikto nezatlieska a nikto sa nedíva tak, ako sa pred rokmi díval on. Nie je to ono. Čosi chýba.

Hryzieme ich a oni hryzú nás, ako vyhladované psy, čo nenašli nič chutné pod zub. Hryzieme sa a keď od únavy na pár sekúnd prestaneme, je nám náramne čudné, že sme sa nezasýtili. A tak nenásytne hryzieme znova. A znova. A zas. Neverí ani hladný hladnému, o sýtych škoda hovoriť. A keď sa nakoniec predsa len priblížime k brehu, sme starcami a zo všetkého najviac sa podobáme tej obhryzenej rybe, čo o nej písal Ernest.

A tak keď na mňa ďalšie z prasiat kvičí, že som na zelenú zareagoval o nepredstaviteľne neznesiteľnú sekundu neskôr, než by sa mu páčilo, mám chuť mu podať papier a pero, nech začne radšej písať. No nie vždy, občas by som mu jednoducho jednu ubalil, kašlať na literatúru. Stretávam priveľa Hemingwayov, čo ešte nezačali písať, než aby ma to nechávalo pokojným.

Chcel som byť archeológom. Celé detstvo. Nie som ním. Ostáva dúfať.. že detstvo ešte neskončilo.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?