Slota is back!

Autor: Radovan Bránik | 8.2.2013 o 7:35 | Karma článku: 17,83 | Prečítané:  35487x

Predvčerom doobeda som sa vybral na Ministerstvo vnútra v agónii dlhoročnej a slepej viery v zlepšenie fungovania záchranného systému tejto krajiny. Vo dverách som si podával kľučku s trojicou, ktorú na takých miestach často nevídať: mimoriadna doba si však zjavne žiada mimoriadne riešenia. A tak som ďalších desať minút čakal, kým sa službukonajúca policajtka prestane červenať nad záplavou šťastia z kontaktu s občianskym preukazom Maťa Ďurindu a z pohľadu na vyrehotaného Jozefa Ráža. Meno toho tretieho barda slovenskej kultúry mi síce uniklo, no tuším hrá v jednej z kapiel dvoch vyššie menovaných. Policajtka bola milá a ochotná a o tento vrcholný okamih sa musela podeliť s kdekým, nuž som sa s vysvetlením, že má pomalý počítač dostal na rad až o tých spomínaných desať minút. Našťastie.

Ak by ma vybavila skôr, verejnosť by ostala ochudobnená o dôležité poznatky. Áno, získané síce zo súkromného rozhovoru, aj keď sa jeho vypočutiu nedalo vyhnúť ani vo vzdialenosti 12 metrov a tiež preto, že som považoval za neslušné ostentatívne si zapchávať uši. Bratislava sa na tých pár minút stala skutočným hlavným mestom kultúry. Slovník týchto troch pánov sa skladal z rôznych vyberaných vybraných slov a úprimne som v tej záplave nestihol rátať, či častejšie používali slovo k...t, k...a, slávik, p..a, alebo Žbirka. Možno však pokojne povedať, že išlo o mimoriadne vyvážený pomer. Kultúra konečne dorazila aj na miesto, kde doteraz výrazne chýbala.

Pointou tejto zjavne opakovanej návštevy bolo založenie občianskeho združenia, ktoré bude mať za jeden z posvätných cieľov ochranu slovenskej populárnej hudby pred zlými, zlými, zlými rádiami a všetkými ostatnými odrodilými neprajníkmi mladého, ale nášho slovenského štátu. Návšteva bola vraj opakovaná preto, lebo niekoľkokrát predtým chýbali ich žiadosti zákonné náležitosti. Zúčastnení prejavili nádej, že tentokrát to už hádam vyjde a ak by aj tentoraz niečo chýbalo, tak pani na odbore všeobecnej vnútornej správy hádam privrie jedno, či dve oči, lebo veď posvätné záujmy slovenskej kultúry a keby bolo treba, tak sa jej hádam aj fixkou podpíšu na brucho. Úcta k zákonom a pravidlám z nich sršala na všetky strany.

Jedným z hlavných argumentov zástancov povinného podielu slovenskej hudby je údajná šanca pre mladé a nové kapely objaviť sa v rádiách. Len je mi čudné, že mladých hudobníkov tam nikto nestretol a bojovné združenie zakladajú tí, ktorí sa už mladými volať nemôžu ani pri naozaj prehnanej dávke humoru. Obetavosť týchto pánov je nasledovaniahodná a určite nemá nič spoločné s vysychajúcimi zdrojmi tantiém zo SOZA. Do radu na naše peniaze sa zrazu stavajú týpci presadzujúci lživú predstavu, že ich právo živiť sa hudbou a ničím iným si zaslúži legislatívnu ochranu. Prečo však rovnako nebojujú o právo obuvníkov živiť sa iba obuvníctvom a ničím iným? Prečo hocikto iný môže a má skrachovať, keď sa mu nedarí, no slovenským muzikantom má počúvanosť garantovať dokonca zákon a nepôjdu robiť niečo iné, ani za nič? Odpoveď poznáme: oni naozaj veria, že sú viac, než my. Než nejaký obuvník, pekár, či vedec. Podľa Mariána Grexu, inak vraj liberála (sic!) tomu ľudia jednoducho nerozumejú. Ešteže nadľudia hej. Ak by im naozaj išlo o zvýšenie kultúrnej úrovne národa a lepšie šance, kritériom by bola kvalita, o tej sa však taktne nehovorí. Jediným kritériom je pôvod, národnosť hudby. Bez ohľadu na kvalitu. Práve som dostal chuť vytrhať v parku z jazera všetky biele lekná..

Ostala vo mne z tých pamätných okamihov aspoň skromná nádej, že v rozkošných predpubertálnych topánkach päťdesiatnika Ďurindu sa určite nachádza aspoň desať percent kože z poriadneho slovenského vola.

Kedysi mi fráza o dôstojnom starnutí pripadala nemiestna. Začínam jej však prichádzať na chuť: je trochu smutné sledovať, ako bývalé idoly mojich spolužiakov siahajú po lacnej parlamentnej viagre, lebo ich už nad hladinou nestíha držať láska a už dávno nie sú nevinní. Kruh sa uzavrel: štát už vie opäť lepšie, než my, nesvojprávni obyvatelia, čo máme a smieme počúvať v rádiách. Teraz už chýba jediné, a síce ustanoviť previerkové komisie, ktoré určia, či piesne Miroslava Žbirku sú ešte domáce, alebo sú už zahraničné, tiež bude nutné určiť, či je domácou hudbou pieseň kapely, ktorej členom je obyvateľ inej krajiny. Zvlášť pikantné to bude v prípade, že hudba bude bez slov. A čo, ak nahrá rýdzo slovenská kapela pieseň Eltona Johna? A čo sa stane, ak použije iba zopár tónov z cudzej hudby? A čo ak bol predkom speváka Maďar, či - božeuchovaj - Žid? Nevedno. Nech nás však všetkých hreje pocit, že agenda Jána Slotu konečne našla dôstojných pokračovateľov. Čosi mi vraví, že nám za jeho nadšeným a málo efektívnym amatérizmom raz bude možno aj ľúto.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?