Prezradím vám jedno temné tajomstvo: po nociach s kuklou na hlave a nabitou parabellou obchádzam úbohých čitateľov a ohrozujem ich dovtedy, kým si ten neznesiteľne dlhý text neprečítajú. Tí statočnejší z nich si potom uľavia aspoň mailom, či na fejsbúku a so svojim ťažkým bôľom sa zdôveria svetu. Prípadne sa vyspovedajú v diskusii, lebo aj pridlhý diskusný príspevok, ktorého sa občas dopustím pôsobí na niektorých, ako červené súkno na býka. Kto to má preboha čítať, keď je to také dlhé? Najlepšie sú tie krátke články. Nie preto, že sú najlepšie, ale preto, že sú krátke. Blog má byť krátky, lebo ak nie je, je nanič. Blog má byť krátky. Romány tiež. A novely nad 160 znakov by mali zrušiť jedným stručným zákonom. Mnohí mi napíšu, keď môj článok z posledných síl dočítajú do prvej polovice. Vraj vedia, čo som chcel povedať v tej druhej.
A tak sa pokúšam ísť s dobou: začal som písať román, ktorý mám z dvoch tretín hotový. Chýba mu ešte zopár kapitol, to podstatné však bolo napísané. Tu je: "R: Panebože.. Z: Hm..? R: ... Uhm. Z: WTF?! R: Smutno. Smutno mi je.. Z: IMHO, nemalo by byť. R: Viem. Z: To iste, ty a vagón číňanov. R: LOL! Z: XIXI!" Vzhľadom k silnej potrebe krátenia v závere ešte vynechám pointu. Veď kto má preboha chuť premýšľať nad pointou? Nespornou distribučnou výhodou tejto vážnej literatúry bude, že sa ju v statuse fejsbúk nepokúsi skrátiť. A zmestí sa do jednej sms. A jedného dňa bude za 2500 znakov mms basa.
PS: priatelia, je tento článok dosť krátky, alebo ho mám skrátiť ešte viac?