Otázka viny, alebo ako nás trauma zneslobodzuje

Autor: Radovan Bránik | 11.9.2013 o 11:45 | (upravené 12.9.2013 o 16:11) Karma článku: 11,09 | Prečítané:  1288x

Nech sa na to dívam z akejkoľvek strany, dve premisy platia úplne bez výnimky: za viny našich dedov a otcov nenesieme žiadnu zodpovednosť a vina patrí iba vinníkom. Utápať sa v záplave pocitov viny pre previnenia iných je úskokom voči sebe samému a iba mierne nás ospravedlňuje, že si to často nerobíme sami, iba sa nám to tak akosi samé deje. Vina je prudko virulentné ochorenie a lieči sa iba ťažko. Vysvetľujte to však tým, ktorí majú problém pochopiť napríklad slovo "virulentné". Tí majú vlastnú pravdu a tá sa od tej mojej často líši viac, ako veľmi.

Toto nie je o zabúdaní. Malo by stačiť napísať to raz, ale predposratý pred slepotou ľudí, ktorým niečo raz napísať nestačí to zopakujem: toto nie je o zabúdaní. Naopak. Na hrôzy, ktorých sa naši dedovia a otcovia, alebo dedovia a otcovia tých iných dopustili nikdy nesmieme zabudnúť. Nesmieme zabudnúť ani na to, čo ku nim viedlo a ako sa vôbec mohlo stať, že boli schopní zverstiev, ktoré sú pre nás dodnes nepochopiteľné. A musíme byť schopní odsúdiť bez výnimky všetkých, ktorí sa na tom šialenstve podieľali. Ale nerobili sme to my. Židom to urobili oni. Za zločiny svojich predkov nenesieme zodpovednosť a teda nesmieme niesť ani vinu: tá patrí iba tým, čo páchali krivdu.

My máme svoje vlastné viny. Rádovo menšie, než viny, o ktorých sa tu vedie spor, lebo sme mali to šťastie, že sme sa narodili do sveta, ktorý je predsa len o čosi menej zvrátený a niektoré veci nám jednoducho nedovolí, no iba tie sú naše a iba za ne musíme a máme niesť zodpovednosť. A opäť iba my, nie naše deti, lebo tie si čoskoro zadovážia svoje vlastné previnenia. Hanbiť sa za zločiny, ktorých sa dopustili občania vojnovej Slovenskej republiky iba preto, lebo sme sami riadením osudu občanmi štátu, ktorého nástupníctvo pritom vehementne popierame je hlúpe a vedie k nebezpečnému a vyčerpávajúcemu zacykleniu. Na jednej strane sa cítime v úlohe priemerného Slováka mimoriadne diskomfortne a brojíme proti tomuto neprípustne zjednodušujúcemu statusu ako levy, na strane druhej nám táto uniforma zázrakom padne ako uliata v sekunde, keď treba cítiť vinu za iných. Zrazu sme všetci do nohy Slovákmi ako repa.. Len aby sme v hanbe neostali a nebodaj si niekto nepomyslel, že sa málo kajáme.

Nedávny príklad z neďalekého Česka akoby Slovákom nestačil: jedným z ústredných faulov Miloša Zemana na Karla Schwarzenberga bol útok na jeho nevhodný triedny pôvod a údajné, či skutočné viny jeho rodičov, či dokonca rodičov jeho manželky. Nevadilo, že v čase údajného páchania údajných krívd bol Karel Schwarzenberg dieťaťom, čo sotva opustilo nočník. Rozhodol nevhodný triedny pôvod a efektne podsunutá nevyslovená lož o akejsi dedičnej vine, či dokonca riziku, že z hradu by takýto prezident - nacista snáď pár hodín po vymenovaní do funkcie ostreľoval menejcennú české rasu. Voličom viac nebolo treba. Výsledkom hnusného zneužívania tohto predsudku je takzvané menšie zlo: vláda bez podpory parlamentu vymenovaná opilcom, ktorý má problém trafiť k brehu rybníka nafukovacím člnom.

Na Slovensku je podobný frontálny útok vedený proti Jánovi Čarnogurskému. V čase, keď jeho otec vstupoval do politiky ešte nebol na svete, keď jeho otec Pavol písal svoje k židom nepriateľské state, chystal sa jeho syn opustiť svoj povestný nočník: keď Pavlova politická kariéra končila, jeho syn Ján sa možno začal trocha orientovať vo svete a rozoznával už viac, ako dve pieskoviská. Útočiť na názory a postoje Jána Čarnogurského a viesť proti nim kampaň je zdravé, normálne a legitímne. Útočiť naňho preto, čo robil jeho otec, kým sa jeho syn rýpal v pieskovisku je trápny a brutálny faul. Rozsiahly článok v Plus sedem dní je toho ukážkovým príkladom a iba slabým odvarom toho, čo nás do okamihu voľby ešte čaká. Účelom bude vzbudiť iracionálny strach, že Ján Čarnogurský vkročí do prezidentského paláca v hnedej uniforme a pozdraví občanov zdvihnutou pravicou. Ako hovoria nemenovaní spindoktori: je to trochu trápne, ale perfektne to funguje.

Pri všetkej úcte k Michalovi Havranovi: so skutočne traumatizovanými ľuďmi som sa niekoľko rokov stretával denne a dovolím si tvrdiť, že jeho salónna trauma sa s tou skutočnou nedá porovnať. Rovnako pracujem dodnes s ľuďmi, ktorí buď skutočne zavinili smrť, alebo ťažké zranenia iných, alebo "iba" cítia hlbokú vinu, hoci im v právnej rovine žiadna dokázaná nebola. Stretávam tiež tých, ktorí si iba privlastnili viny iných.. A aj preto viem, že medzi tými troma druhmi viny je skutočný a hlboký rozdiel - hoci navonok a na prvý pohľad vyzerajú rovnako. Jedným skutočne patrí a vlastne im pomáha pochopiť zmysel a porozumieť trestu, iným naopak škodí a bráni im vidieť svet taký, akým je v skutočnosti. Bráni tiež občanom tejto krajiny konečne sa poctivo vyrovnať s tým, čo sa tu kedysi stalo, či presnejšie čo mnohí ľudia urobili. Nevyhnutnosť pamätať si predsa nie je totožná s vinou. A pitva nie je liečba. A trauma kradne duši slobodu. Bez slobody sa však duša nikdy nevylieči.

Michal píše, že holokaust bol jednou z udalostí, za ktoré sa krajiny zvyknú hanbiť. Krajiny však čosi také nedokážu - hanbiť sa môžu a majú iba tí ich jednotliví obyvatelia, ktorí sa niečoho zahanbujúceho dopustili. Chcieť, aby sa hanbila celá krajina, alebo aby sa hanbili všetci Slováci, teda osoby žijúce tu a teraz, pričom tých skutočných vinníkov tu žije už len zanedbateľné promile je hlbokým nedorozumením a úplne slepou škvrnou. Je nebezpečné, keď premiér Fico prehlási, že sa Slováci nemajú za čo hanbiť, lebo niektorí sa teda určite majú a on nie je ten, kto môže rozhodnúť o vine, či nevine jednotlivca. Rovnako nebezpečné však je, keď Michal Havran hlása, že sa Slováci en bloc majú hanbiť za peklo slovakštátu: lebo nemajú. Hanba a vina patrí iba tým konkrétnym vinníkom, ktorí tie zverstvá páchali a rovnako tým, ktorí ich umožnili.

Včera sa Slovákmi stalo niekoľko desiatok novorodencov: majú a musia sa hanbiť aj oni? Alebo počkáme, kým vyrastú do veku, v ktorom sa dokážu cítiť previnilo a naložíme im ten ťažký cudzí batoh neskôr, lebo mali iba tú hlúpu smolu, že sa narodili na území Slovenskej republiky? A ak im nie, tak prečo je vina nakladaná nám? Rovnako, ako včerajší novorodenci sme nič z toho vojnového pekla nezapríčinili.

Nejde o politiku, hoci som zmienil Schwarzenberga a Čarnogurského. K písaniu ma priviedol zvláštny objav: v archívoch som narazil na temnú minulosť (od strany 99) jedného z mojich priamych predkov. Ako člen súdneho tribunálu sa podieľal na mučení, vypočúvaní a odsúdení údajných bosoriek, a bolo ich nemálo. Pracoval ako notár Uhorskej kráľovskej komory v Prešporku a k tomu mal bočný kšeft v Šamoríne. V oboch týchto mestách sa podieľal na zničení viacerých nevinných životov v zjavne zmanipulovaných procesoch a získaval z toho nemalý finančný profit a politický vplyv. Aj preto sa stal vlastníkom na tie časy obrovského majetku a rozhodne nevynikal ohľaduplnosťou. A tu je problém: ako dlho smerom do minulosti je ešte vhodné a správne cítiť sa vinným za predkov, a kedy už nemusíme? A kto o tom rozhodne? Bosorky trpeli menej, ako iní upálení? Trpeli menej, ako vojaci, čo umierali v prvej svetovej vojne? Je utrpenie deliteľné a aký je vlastne rozdiel medzi bolesťou týranej bosorky zo Šamorína a medzi bolesťou mučených v koncentráku?

Kde je hranica, ktorá delí minulosť na tú, ktorá je nám ľahostajná a nevyčítame si ju a na tú, pre ktorú by mal cítiť poriadnu vinu každý správny Slovák? Určíš ju ty, Michal? Alebo komisia zložená.. z koho vlastne? Z tých, ktorých predkovia sa v minulosti ničoho podobného nedopustili? Kto si tu trúfne nájsť aspoň desať spravodlivých? A čo ak to budú darebáci, no predkov mali vždy morálne čistých?

Pokus o plošnú aplikáciu pocitu viny nie je cestou z pekla. Je iba ďalšou zo slepých uličiek, ktorou sa zasa raz vrátime tam, odkiaľ sme prišli. Nebol to náhodou práve koncept kolektívnej viny, ktorý viedol k šialenej predstave nacistov o nadradenej rase? Komu a čomu pomôže, keď našou odpoveďou na údajnú dedičnú vinu celého židovského národa bude paušálna vina celého národa slovenského, notabene so 70 ročným oneskorením? Svet naozaj nekončí na konci nášho nosa, hocako by bol dlhý. Vina je vždy osobná. Ak treba niečo cítiť, tak určite nie vinu, ak sme nevinní. Cestou je súcit, túžba po vedomostiach a pravde, ochota poznať skutočnú minulosť tých, ktorých si s takou láskou radi idealizujeme, cestou je vášnivé hľadanie spôsobov, ako zabrániť, aby sa peklo vrátilo. Ochota pýtať sa a trvať na odpovedi. Na tejto ceste treba tiež hľadať silu na prijatie neprijateľného faktu, že niektoré viny už nikdy nikto neodsúdi a aj na to, že už niet takmer nikoho, kto by mal právo odpúšťať. No je krutosťou voči sebe samému a pokračovaním toho, čo ani nemalo začať cítiť sa vinným tam, kde žiadna skutočná vina nie je.

Ak by som parafrázoval skriptá, z ktorých sa učia ľudia starajúci sa o skutočne trpiacich napísal by som, že pocit viny je jedným zo základných obranných mechanizmov organizmu vystaveného akútnemu stresu v situácii, ktorá sa svojou povahou vymyká bežnej stratégii zvládania. Človek, ktorý sa ocitne tvárou v tvár nečakanej a nepochopiteľnej tragédii podvedome hľadá vysvetlenia a zmysel toho, čo sa stalo. Ak včas nenájde skutočnú odpoveď, jednou z typických obranných reakcií je práve "nákaza" falošným pocitom viny. Akokoľvek je lživý, predsa len poskytuje efekt znovuzískania kontroly nad situáciou a pocit úľavy. Problém je v tom, že dnes už nevystačíme s barličkami tam, kde treba začať chodiť celkom samostatne. Preto s tebou, Michal, hlboko nesúhlasím, hoci rozumiem, ako sa ti to stalo.

Medzi nami, obdivujem tých, ktorí to dočítali až sem a ešte viac tých, ktorí pochopili, o čom píšem.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?