Úplne nepodstatný blog o ničom

Autor: Radovan Bránik | 15.9.2013 o 16:00 | (upravené 15.9.2013 o 17:11) Karma článku: 15,49 | Prečítané:  24781x

Stálo to kopu práce vymyslieť titulok, v ktorom sa neobjaví Modré z neba a pritom to bude chcieť čítať aj viac, než desať ľudí. Tipujem, že aj tak čas strávený vymýšľaním vyjde navnivoč. Je v tom nádherný paradox: či Modré z neba velebíte, alebo naň kydáte, sledovanosť máte zaručenú. Zvlášť u tých, ktorí by ho najradšej zrušili je to smiešne - ak by Modrého z neba nebolo, nebolo by ani závratne veľkej čítanosti. Jasné, nám predsa nešlo o čítanosť, preboha, koho to vôbec napadlo, že blogy píšeme preto, aby ich niekto čítal? Nie, to nie my.. O sledovanosť stojí iba tá cynická obluda Rozboril. A keď doňho zaryje Cynická obluda, tak iste iba preto, aby jej stokrát opakovaným fórom nikto nedal "like". My všetci ostatní sme predsa čistí a boli by sme najradšej, ak by sa na výsledok našej práce nik nedíval. Ak dáme do titulku blogu Modré z neba, je to vlastne len zúfalá prosba, aby to čitatelia nečítali.

V sekunde, keď sa dozvieme o údajnom prešľape štábu Modrého z neba by sme ho najradšej zrušili. Lebo veď čo iné? Rušíme zo všetkého najradšej. Všetko, čo sa nám nepáči. Rušíme Markízu, vládu, pravicu, iní zas najradšej rušia ľavicu, milovníci jednoty by chcelu zrušiť rôznorodosť a tí, ktorým sa rôznorodosť páči, by zrušili jednotu. Nepáči sa nám - zrušiť. Hotovo. PROBLEM SOLVED. Jediné, čo v živote nedokážeme je vypnúť televízor, kedykoľvek sa nám v ňom niečo nepáči, lebo by nasledovala všetko ubíjajúca nuda. Tí najodolnejší z nás možno dokážu aspoň prepnúť na iný kanál - svoj život zvyčajne ale trávime pozeraním programov, na ktoré sa podľa nás nedá pozerať a ukrutne radi počúvame nepočúvateľné.

V zásade je nám pritom úplne jedno, čo sa deje u susedov. Ak ich dvanásťročný syn podozrivo často plače a chodí s modrinami a pri každom stretnutí klopí zrak, myslíme radšej na iné. Keď nás dupot a zúrivý krik prebudí o tretej v noci, nezodvihneme telefón a políciu nezavolá ani nik iný z domu, lebo veď kto normálny by chcel riskovať, že okrem toho malého pankharta sa bude jeho otec päsťou venovať aj nám? Nech si to riešia úrady, veď načo asi tak platíme dane?! A že to nemajú ako riešiť, lebo im nikto nezavolá? A prečo im mám volať práve ja? Nech volá sused. A vlastne ktovie, či si to ten malý nezaslúži. Naozaj, veď je vlastne trochu divný.. A tak radšej nič necítime, lebo čokoľvek iné by bolo neznesiteľné.

A potom nevyspatí nasadneme do prvej rannej električky a znechutene otvoríme odporný bulvár, ktorý nik z našich priateľov nečíta a my vlastne tiež nie, len sa nám dnes opäť akýmsi zázrakom dostal do rúk, či vlastne sme si ho síce kúpili, ale len náhodou, lebo veď v tých blbých péeneskách aj tak nič iné nemajú a knihy sa nám už dávno čítať nechce. A tak sa už po stýkrát pozrieme, čože to čítajú tí druhí, zlí a hlúpi. Kým vystúpime, sme spravodlivo rozzúrení na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý v inom dome a inom meste dopustil týranie iného dieťaťa. Nenávidíme políciu, ktorá včas nezasiahla, hoci jej to nikto včas neoznámil. Polorozmazaná fotka malej bielej truhly a bombastický nápis stačí: opäť cítime. A niekde hlboko v sebe nás nahlodáva pocit osamelosti, lebo sme asi poslední dobrí ľudia vo svete plnom nevšímavých cynických oblúd. Ten sladký pocit, že sme zas objavili Ameriku nám dáva pocit výnimočnosti. To stačí. Náš deň má opäť zmysel ešte skôr, než vystúpime z električky.

A Modré z neba nám už aj tak dlho pije krv. Áno, keď sme to videli prvýkrát, boli sme v šoku, lebo sme sa odrazu museli nenápadne odvrátiť, aby si nikto z blízkych nevšimol slzy v našich očiach. Veď sme už 22 rokov neplakali, a teraz toto? Čo to má znamenať? Prečo teraz? Veď toho bezdomovca, ktorého otrasný príbeh nás rozplakal predsa poznáme už dva roky. Už dva roky ho - odvrátiac pohľad -  v podchode na Zochovej rýchlo obchádzame, pretože smrdí, chlastá a mal by ísť makať, nám predsa tiež nikto nedá nič zadarmo. Celé tie dva roky nám iba vadí, iba smrdí a nič viac a bolo by najlepšie, ak by tu vôbec nebol a vôbec: bezdomovcov by mali zrušiť. Zrazu ho ale vidíme v televízii a nečakane nás jeho príbeh rozplače. Nie, nesvedčí to nič o Modrom z neba. Usvedčuje nás to však zo toho, že sme už dávno sami tým, čo tak oduševnene nenávidíme. Vilo nám ukázal, že sme už zabudli plakať. Svet nie je horší preto, lebo existuje Modré z neba. Svet je horší, lebo nás nejaký príbeh dokáže rozplakať už iba vtedy, ak sa naň dívame optikou zábavnej relácie. A Modré z neba má práve preto taký úspech, lebo nám prináša rovno domov v instantej forme niečo, čo sa nám už samým dávno nechce hľadať. Pridanou hodnotou je, že ľudia na obrazovke nesmrdia a nemusíme im podávať ruku. Zblízka a naživo sa nám život tých iných iba hnusí, odporní sú nám všetci tí cigáni, bezdomovci, buzeranti, slepci a áno, určite aj beznohí majú právo na život, ale tak medzi nami, blbo sa na to pozerá a nech medzi nás radšej nelezú. Chytať by sme sa ich iste nechceli. Nechceme vidieť a už vôbec nie vedieť, že žiadne Modré z neba by nebolo, ak by sme mali odvahu sa starať do vecí, čo smrdia, sú ťažké, neisté, či beznádejné. Je neuveriteľnou hanbou, ak z Bratislavy vyráža na 450 kilometrovú cestu štáb, aby sa staral o problém, ktorý sa dal na mieste vyriešiť do pol hodiny: stačilo pohnúť prstom. Akoby ľudia zabudli, z čoho pochádza slovo STAROSTA. Ale to vidieť nechceme.. A ani vedieť.

A potom zrazu vidíme, ako sa niekto dotýka cigáňov, slepcov, bezdomovcov a buzerantov, ako položí ruku na miesto, ktorého by sme sa my v živote nechytili, vidíme čosi lesklé v jeho očiach a aj to, ako bojuje s tým istým, s čím sme včera večer bojovali sami: so slzami. A jediným prijateľným vysvetlením je, že Vilo je vyprahnutý, cynický a prázdny a ide mu iba o prachy, pretože uveriť, že skutočne cíti, že plače naozaj, že niečo také môže robiť aj pre niečo iné, ako len pre peniaze, to už jednoducho dávno nedokážeme. Sme vyprahnutí, cynickí a prázdni. Sme zlí a ide nám len o prachy. Aby sme ale sami so sebou vydržali, potrebujeme Rozborila. My by sme to predsa vedeli robiť lepšie, len nám to akýmsi nespravodlivým riadením osudu nebolo dopriate, ale keby osud dal, určite by sme robili. Len čo s tým, keď je tu ten osud a keď je silnejší, než my? Počkáme teda na Vila, pol hodinu sa potom pred televízorom dojímame a potom hor sa na fejsbúk, naložiť riadne tomu vypočítavému darebákovi z Bratislavy.. Veď, toľká hrôza, za svoju prácu berie prachy!!! To čo už je?! A viete koľko? KOĽKO?! TOĽKO VEĽA??? Hrôza čo i len pomyslieť.. Nenávidíme mnohých, no najviac na takých, ktorí na osud kašlú, alebo sa mu aspoň vzopreli.

Riešime Modré z neba, aby sme nemuseli riešiť neznesiteľné prázdno vlastných životov. To stačí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NKÚ sa na kauzu Evka nemusí pozrieť. Lajčáka podržali poslanci parlamentu

Za návrh, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel Najvyšší kontrolný úrad nehlasoval ani jeden poslanec Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.

SVET

Súdy extrémistom neškodia, bránia sa slobodou prejavu

Holandského politika za urážky Maročanov odsúdili bez trestu. Radikáli súdy často využívajú na svoju propagáciu.


Už ste čítali?