reklama

Mediálna poprava Ariela Šarona, post mortem

Keby to nebolo také smutné, možno by som sme sa mohli smiať. Ibaže nie je čomu. Médiá opäť raz zaplavili výroky samozvolených súdnych tribunálov a hlavným odsúdeným je iba nedávno zosnulý Ariel Šaron. Veľký muž izraelských dejín, ktorý po ôsmich rokoch v kóme odišiel na pravdu božiu. Za života si pravdy veľa neužil a staré lži sa jeho smrťou opäť raz rozšírili do sveta. Peter Weisenbacher, Kamil Kandalaft a im podobní si dali poriadne záležať a na Šaronov hrob sa znieslo množstvo obvinení, z nich slovo “zločinec” je jedným z tých miernejších. Zo záplavy viet a veľkých odhalení vyplýva nasledovné: bejrútsky mäsiar Šaron z Izraela nechal vyvraždiť tisíce nevinných obyvateľov utečeneckých táborov Sabra a Šatíla. Hotovo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (128)

Keď došlo k masakru v Bejrúte, mal som 12 rokov. Sabra a Šatíla sú značky, ktoré mi nadlho utkveli v pamäti, hoci som tomu celému ešte vôbec nerozumel. Vtedajšie médiá boli plné propagandy o úbohých Palestíncoch a zlom Izraeli, nemal som žiaden dôvod neveriť. Svet bol vtedy rozdelený na dva znepriatelené tábory a ja som patril do toho dobrého. Intro pre mladšie ročníky: v tých časoch sa v médiách často objavovali fotografie usmiateho deduška Gustáva Husáka v objatí sympaťáka Jásira Arafata, nášho spojenca. Účelom bolo vzbudiť voči obom len pozitívne emócie. Ibaže Gustáv Husák bol predstaviteľom odpornej komunistickej diktatúry a Jásir Arafat bol vodcom bandy zákerných teroristov, ktorí už desiatky rokov ničili životy obyčajných Palestíncov, Jordáncov a Libanoncov. A špecialisti Štátnej bezpečnosti učili v bratislavskej Petržalke tých hajzlov technikám partizánskeho boja a výrobe bômb.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Čo je však skutočnosť a čo len mediálna manipulácia? Celé tie roky sa napríklad používa výraz "utečenecký tábor." Sabra a Šatíla sú však úplne obyčajné mestské štvrte, v tom čase prevažne obývané palestínskymi Arabmi.

Izraelu svetová verejnosť nedokáže odpustiť, že medzi ním a Palestíncami stavia vysoký múr. Len málokto sa však díva ďalej do minulosti, lebo obraz odporných Židov a trpiacich Palestíncov potrebám verejnej mienky úplne stačí. Ak by ste sa však spýtali obyčajných obyvateľov Jordánska v rokoch šesťdesiatych, alebo Libanoncov v nasledujúcom desaťročí, nenašli by na adresu palestínskych Arabov dobrého slova. Tí sa do významnejších teroristických štruktúr začali grupovať na západnom brehu Jordánu, ktorý bol v tom čase pod kontrolou Jordánska. Odtiaľ napádali územie Izraela a spôsobovali obrovské škody, pričom obeťou útokov bolo takmer výhradne civilné obyvateľstvo. V roku môjho narodenia ich zo západného brehu za cenu obrovských obetí vyhnala kráľovská armáda, pretože krajinu v priebehu niekoľkých rokov priviedli na hranicu občianskej vojny: Palestínci teda odišli do Libanonu a ten ich ako svojich bratov prijal. V priebehu krátkeho času tento svoj omyl trpko oľutoval aj Libanon. Palestínci nerešpektovali miestne zákony a už v krátkom čase začali priamo z jeho územia ostreľovať Izrael. O niečo neskor došlo aj na pozemné operácie a Izrael bol nechtiac vystavený nutnosti riešiť situáciu silou. Tak došlo k paradoxnej situácii: Izrael musel v krátkom čase vojensky vstúpiť na územie Libanonu a pomôcť vtedajšej vláde v boji s jej nepodarenými súkmeňovcami. Prvými nepriateľmi palestínskych Arabov teda neboli Izraelci, ale ich arabskí bratia z Jordánska a Libanonu. A Izrael vojenskou operáciou v Libanone okrem zaistenie bezpečnosti vlastného obyvateľstva zachraňoval Arabov pred Arabmi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tu niekde sa začalo tvoriť podhubie, z ktorého vyrástol nesmierne životaschopný mýtus bejrútskeho mäsiara Ariela Šarona. Bol v tom čase ministrom obrany a niesol priamu zodpovednosť za úspech operácie, ktorá mala zabezpečiť odsun palestínskych extrémistov do bezpečnej vzdialenosti od izraelských hraníc. V spolupráci medzi izraelskou armádou a libanonskými jednotkami sa podarilo prinútiť Palestíncov k odchodu za hranice a tí pod tlakom okolností pristúpili v auguste 1982 na odchod z Bejrútu. Ako sa neskôr ukázalo, išlo o podvod, pretože časť bojovníkov ostala naďalej na území Libanonu - a ukryli sa práve v Sabre a Šatíle, snažiac sa splynúť s civilným obyvateľstvom. Šaron sa v snahe obmedziť vojenské pôsobenie izraelskej armády na cudzom území dohodol s vedením štátu, že vyhľadávanie a deportáciu nájdených teroristov bude realizovať libanonská armáda. Tá to aj začala reálne vykonávať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

14 septembra 1982 však palestínski teroristi zavraždili prezidenta Bašira Džamaila (Gemayel). Džamail bol kresťan a podieľal sa na príprave historickej mierovej zmluvy medzi Izraelom a Libanonom. Ak by k podpisu došlo, bola by to prelomová udalosť a zásadne by zmenila pomery v regióne. Palestínci sa v snahe akýmkoľvek spôsobom zabrániť podpisu tej zmluvy uchýlili k vražde. Toto bol rozhodujúci moment, ktorý však Pallywood nikdy a nikde nespomína: pretože práve desiatky rokov trvajúce násilnosti páchané Palestíncami na obyvateľoch Jordánska a Libanonu a vražda najvyššieho libanonského predstaviteľa boli jednými z prvých dôvodov, pre ktorý s nimi už dnes nikto nechce jednať v rukavičkách.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vražda libanonského prezidenta však priniesla svoje ovocie: regulérne libanonská armáda prišla o vrchného veliteľa a z akcií proti Palestíncom sa úplne stiahla. Ariel Šaron mal v tej chvíli iba tri možnosti: buď sa z územia Libanonu stiahnuť, zasiahnuť proti zostávajúcim teroristom vlastnou silou - alebo spolupracovať na bezpečnostnej operácii s Falangou. Rozhodol sa pre tretí variant, pričom rozhodlo, že nebola v tom čase iná dostatočne vyzbrojená miestna ozbrojená zložka ochotná podstúpiť riziká boja proti neslávne známym Palestíncom. Popis vnútorných pomerov Libanonu presahuje možnosti tohto materiálu, treba však povedať, že Libanon sa vyznačoval nezvyčajne vysokou (na pomery arabských štátov) účasťou kresťanov na verejnom a politickom živote krajiny. Existencia kresťanskej Falangy bola jedným z viditeľných prejavov tejto skutočnosti.

Rizikovým faktorom, ktorý - ako sa neskôr ukázalo - viedol k obrovskej humanitárnej tragédii bol motív pomsty. Kresťanskí falangisti práve prišli o svojho prezidenta a v predchádzajúcich rokoch zahynulo rukou Palestíncov viac, ako 30 tisíc obyvateľom Libanonu: prevažne kresťanov. To vám však Kandalaft taktne zamlčí.. Falanga vstúpila do Sabry a Šatíly a podľa viacerých zdrojov došlo v krátkom čase k zabitiu niekoľkých tisícok obyvateľov týchto mestských štvrtí - prevažne palestínskych Arabov.

V Izraeli bola v reakcii na tieto udalosti zriadená špeciálna vyšetrovacia komisia, ktorá nebola k Šaronovi vôbec naklonená, skôr naopak. Aj správa z jej vyšetrovania však obsahuje niekoľko nespochybniteľných dôkazov, ktoré zodpovednosť a vinu za masaker dávajú na plecia veliteľa Falangy. Šaron nevydal príkaz na vykonanie zásahu, pretože nemal nad činnosťou Falangy žiadnu rozhodovaciu právomoc, bol iba veliteľom (de iure) okupačnej armády. Vydal však súhlas s vykonaním zásahu, ktorý okrem iného obsahoval aj rámec, v ktorom bude izraelská armáda považovať zásah za adekvátny. Ten umožňoval iba elimináciu technického zabezpečenia a personálu teroristických organizácií. Hubajk, veliteľ Falangy nerešpektoval žiaden z týchto pokynov, podľa výpovedí priamych svedkov z okolia veliteľa bol práve on tým, kto prikázal svojim jednotkám v rozpore z pokynmi Ariela Šarona vykonávať masové vraždenie.

Inak povedané: masaker v Sabre a Šatíle nariadil Arab, veliteľ libanonskej Falangy a vykonali ho arabskí príslušníci týchto jednotiek. Konali tak v priamom rozpore s pokynmi Ariela Šarona a ostatných veliteľov izraelskej armády. Samotný zásah bol pritom vyvolaný pretrvávajúcou prítomnosťou príslušníkov palestínskych teroristických organizácií v štvrti, kde žilo civilné obyvateľstvo a nedodržaním dohody o odsune do zahraničia a tiež zavraždením libanonského prezidenta tými istými organizáciami. Celá situácia bola vyvolaná Palestíncami, ktorí predtým v Jordánsku a v Libanone v priebehu dvoch dekád zabili takmer 200 tisíc ľudí (len občianska vojna v Libanone, ktorá bola do veľkej miery práve dielom Palestíncov priniesla viac, ako 130 tisíc obetí). Všetci tí mŕtvi idú na vrub vzájomnému vyvražďovaniu Arabov Arabmi a ani v Sabre a Šatíle tomu nebolo inak. Rukou izraelských vojakov v týcho konfliktoch zahynulo mizivé percento z tohto počtu a minimum civilných obetí.

Pred svetom je však dodnes mäsiarom z Bejrútu Ariel Šaron, nevinnými obeťami Palestínci a strojcom všetkého zla Izrael. Palestínski teroristi sa dodnes s obľubou pred trestom ukrývajú za sukne svojich žien a za telá svojich detí a trápi to len málokoho. Čo už.

Radovan Bránik

Radovan Bránik

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  209
  •  | 
  • Páči sa:  28x

Kontakt: +421 911 182 711Na tvorbe obsahu sa vzhľadom na citlivú povahu zverejnených materiálov a zvýšené riziko pre autora v ostatnom čase podieľa tím špecialistov na bezpečnosť a analýzu.Činnosť tímu možno zatiaľ podporiť nasledovnými formami.Prevodom na: IBAN: DE69 1001 1001 2627 6063 52PayPal: radovan.branik@gmail.comhttps://www.patreon.com/user?u=13711855Ďakujeme za vašu podporu. Zoznam autorových rubrík:  NevážnePolitikaSúkromnéO kríze a nešťastíOdborná problematikaZamyslenia písané pre RTVS

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu