Hĺbkový psychologický rozbor týchto fenoménov presahuje možnosti blogu, no istej psychologizácii sa v nasledujúcom texte vyhnúť nemožno. Prečo sa tedá náckovia tak panicky boja homosexuality, židov a nedostatku pozornosti? Prečo k týmto fenoménom pociťujú taký fanatický odpor? A skutočne ho pociťujú, alebo je to len kompenzácia toho, čo naozaj cítia, no v strachu o svoj sebaobraz to nikdy nepripustia? Prečo tak veľmi stoja o pozornosť?
Základným psychickým mechanizmom túžby a potreby je chýbanie. Čím viac nám niečo chýba, tým viac sa to pokúšame získať. Keď sa niekto zúfalo snaží upútať pozornosť, na druhej strane toho je prázdno, či neprijatie. Môže pochádzať ešte zo zážitkov z útleho detstva a zvyčajne signalizuje problém vo vzťahu s matkou. Odpor voči homosexualite už také jednoduché vysvetlenie nemá, no predsa ho možno logicky odvodiť, rovnako, ako antisemitizmus. Antisemitizmus má niekoľko zdrojov a mechanizmov, u náckov ide zvyčajne o tzv. kompenzačný antisemitizmus, motorom ktorého je závisť: na jednej strane závidia židom ich schopnosti a blahobyt a sami by radi dosiahli rovnaké postavenie. Keďže si zároveň uvedomujú, že ho pre vlastnú neschopnosť nemajú ako dosiahnuť, ostáva jediné: nenávidieť objekt svojej túžby a prisúdiť mu vlastné charakteristiky. Pripustiť si, že som neschopný je pre vlastný sebaobraz nemožné, nuž treba nájsť nejaké prijateľné vysvetlenie. V prípade antisemitizmu je ním predstava, že mi len niekto zlý zabránil v rozvinutí talentu. Je pritom úplne jedno, že ide o mýtus, pretože absolútna väčšina židov žije úplne obyčajné životy a nijako nevytŕča z radu. Hlupáci potrebujú jednoduché vysvetlenia, antisemitizmus im ich poskytuje. Deal done.
Nejako podobne funguje aj odpor náckov k homosexuálom. Schválne nepíšem odpor k homosexualite, pretože tam to už také horúce odmietnutie nie je. Základným kameňom, na ktorom je postavený odpor náckov k homosexuálom je hlúposť. Nemyslí sa tým nutne nedostatok IQ, niektorí vypatlanci môžu mať toto skóre pomerne vysoké, no v nenávisti voči homosexuálom im to nezabráni. Hovoríme o hlúposti spôsobenej nedostatočne rozvinutým emočným spektrom, chýbajúcou empatiou, alebo nejakou formou psycho, čo sociopatie. Druhým základným kameňom sú predsudky, ktoré získali počas života, alebo si ich sami postupne vytvorili. Rozhodujúcu úlohu pritom zohrávajú predsudky o tom, ako vyzerá homosexuál, alebo ako sa správa. Každý správny nácek vám "homoša" popíše ako tenkým a afektovaným hláskom rozprávajúceho nemuža, ktorý sa bojí konfrontácie, je zbabelý, prejemnelý a nikdy nezaútočí, len uteká. Opäť, ako v prípade antisemitizmu ide o mýtus, pretože prevažná väčšina homosexuálov sa prejavuje úplne inak a od väčšinovej populácie ich v podstate nemožno rozoznať. Prečo je to jedno? Alebo prečo to dokonca musia vidieť práve tak?
Vysvetlenie je jednoduché: oni ten zjednodušený a skreslený obraz potrebujú práve preto, lebo im umožňuje vytvoriť si jednu nesmierne šikovnú mentálnu skratku. Táto jednobitová logika je nádherným príkladom, ako sa dajú geniálne jednoduchým spôsobom obísť nástrahy skutočného sveta a vytvoriť si vlastný, s vlastnymi pravidlami. Stačí vedieť, ako vyzerá a rozpráva buzna a potom sa obliecť a rozprávať úplne naopak. Keď buzny hovoria tenkým hláskom, my budeme bučať. Keď sa teploši boja bitky, my sa budeme biť, problem solved. Keď majú dlhé vlasy, nám vlastne žiadne netreba. Keď buzny chodia po dvoch, nás bude veľká tlupa, aby si o nás náhodou niekto niečo nemyslel. A potom je vlastne úplne ok, keď v alkoholovom opojení chytím kamoša za genitálie a je to akože sranda, alebo keď napodobňujem kopulačné pohyby pri jeho zadku a nadšene sa pritom fotíme. Potom nevadí, keď mi je s jedným z nich až nadpriemerne dobre a budím sa mokrý, kedykoľvek sa mi o ňom sníva, a keď sme spolu, mám mohutnú erekciu skoro vždy. To je úplne v poriadku: lebo my nie sme buzeranti. Tí predsa vyzerajú úplne inak.
Jorg Haider, vodca kedysi veľmi úspešnej rakúskej strany Slobodných (FPO) bol jedným z prvých extrémistických vodcov, ktorí dosiahli v Európe úspech na celoštátnej úrovni. Agendou Slobodných pritom boli do salónneho kabátika oblečené témy, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani chlapci z Pospolitosti. Haider sám bol vo svojich verbálnych prejavoch neuveriteľne hustý a tiež veľmi účinne pracoval so symbolmi: napríklad vtedy, keď strhával dvojjazyčné tabule na juhu krajiny, kde žije silná slovinská menšina. Značkovanie teritória v praxi. Homosexuálov samozrejme vynechať nemohol, pravidelne na ich adresu povýšenecky vtipkoval a jeho kameraden sa nadšene rehotali. Smiech ich prešiel až v okamihu, keď namol opitý ženatý Haider cestou z homosexuálneho klubu ku svojej mamke zahynul pri autohavárii. Rakúsko sa doteraz úplne nespamätalo zo šoku, ktorý im im milovaný vodca pripravil a extrémistická politická scéna doteraz nerozdýchala jeden excelentný coming out.
Posadnutosť symbolmi je v tejto subkultúre všeobecný fenomén aj na Slovensku. Jedným z najrozkošnejších bol donedávna roztodivný Hummer, v ktorom sa vyvážal vtedajší vodca Ľudovej strany Naše Slovensko. To auto zvyčajne v tmavých farbách funguje ako symbol mužnej sily, no v zebra úprave už vôbec nie. Kým Hummer nezhorel, vozil sa na ňom slobodne starnúci Kotleba domov k mamke ešte donedávna. Ríšske orlice na stromoch v okolí Banskej Bystrice hlučne čvirikajú, že sa ich kraj svojej prvej dámy zrejme už nikdy nedočká.
Homosexualita je pritom jedným z hlavných terčov nenávisti tých mladých chlapcov bez bázne a hany. Sme opäť pri symboloch: už aj samotný pozdrav vzýčenou pravicou pochádzajúci pôvodne zo starého Ríma je falickým symbolom. Z toho Ríma, v ktorom bolo homosexuálne správanie v istých obdobiach extrémne rozšírené a považované za spoločenskú normu. Resuscitáciu tohto pozdravu v 20 storočí zabezpečili nacisti, medzi ktorými sa (reč je samozrejme o špičkových štruktúrach) homosexualita vyskytovala v nadpriemerných číslach.
S jemnou dávkou zjednodušenia by sme mohli povedať, že v ideálnom svete by neonacizmus vôbec neexistoval. Je iba odpoveďou strápenej duše neschopnej vyrovnať sa s vlastnými obsahmi a pripustiť si ich na úrovni vedomia. No keďže nežijeme v ideálnom svete, neonacizmus tu bude ďalej kvitnúť v temných zákutiach kartárskych klubov, v onej nevedomej Walhalle, odkiaľ budú bojovníci v tlupe vyrážať do útoku proti chorému svetu vždy, keď sa ich túžba po dotykoch stane neznesiteľnou a potrebu pozornosti už nebude možné uhasiť žiadnym nápojom bohov. Valkýry jednoducho Slovanom nikdy nenalejú. Túto neprekonateľnú priepasť by možno pomohlo preklenúť rozširenie výboru LGBTI o písmenko "N": ibaže to sa nestane. Čakať od hololebcov klasický coming out je naivné, ale to neznamená, že ho už dávno nerobia. Oni len nevedia, že to, čo robia je práve priznaním sa ku všetkému, čo nikdy nemalo vyjsť na svetlo sveta.
Rozdiel medzi normálnym človekom a náckom je, že zatiaľ čo normálny človek si po prečítaní tohto článku dokáže vytvoriť vlastný názor a premyslí si všetky aspekty spomenutého, pričom buď súhlasí, alebo má iný názor, nácek (samozrejme, ak vôbec nájde silu dočítať) sa rovno nepríčetne naserie a dostane "chuť tomu debilovi židáckemu zavreť papulu." Táto náckovská agresivita nevzniká len tak z ničoho: vzniká práve vtedy, keď ten ťažko a dlho budovaný vlastný svet plný svalov a mužného pachu s vlastnými pravidlami obývaný len ľuďmi, ktorých poznajú odrazu ohrozí čokoľvek zvonka. A preto je im tak dobre za zatvorenými dverami Walhally a preto ich tak desí, že niekde vonku to môže byť celé inak. Pozrite sa na to video útoku znovu a skúste sa zamyslieť, prečo sa udial práve tak. Oni v podstate neútočili. Oni sa iba bránia a musia sa brániť spolu, pretože ako jedinci nič neznamenajú a svoju hodnotu už dokážu odmerať iba optikou kamošov. A je celkom jedno, že je to mýtus a že skutočný svet je úplne inde. Pravdou si nikdy hlavu nelámu. Nemajú ako. Inak povedané, možnosť nápravy tak dlho budovanej poruchy osobnosti je prakticky nemožná, jediným riešením pre spoločnosť, ak nemá ochorieť úplne celá je nekompromisná fyzická izolácia tých najžiarivejších psychopatov hneď, ako im to zas trochu ujde. Nemusíme sa o nich báť. V base im bude dobre, sú tam úplne jasné pravidlá a plno kamošov, ktorí im radi ukážu, že coming out je vlastne celkom sranda. Spokojné budú nakoniec všetky zúčastnené strany.
PS: Keďže niektorým mojim čitateľom občas vadí, že málo uvádzam zdroje, doporučujem knihu Pink Svastika (Homosexuality in the Nazi Party) od Scotta Livelyho a Kevina Abramsa a skvelú knihu Edwarda Gibbonsa "Úpadok a zánik rímskej ríše."
