Ako je to teda naozaj s postojom nacistov k homosexualite?

Autor: Radovan Bránik | 24.2.2014 o 0:45 | Karma článku: 8,86 | Prečítané:  1562x

V reakcii na článok „Temné tajomstvá neonacistov“ sa v diskusii a v mailoch objavilo niekoľko názorov, ktoré spochybňovali mnou uvedené zdroje, či dokonca bol vraj môj článok plný myšlienkových zovšeobecnení a účelových konštruktov, ktorými som sa snažil poškodiť predstaviteľov extrémistických hnutí a zosmiešniť ich. Na časť z nich som už reagoval v diskusii, no domnievam sa, že si téma vyžaduje ešte niekoľko upresnení a zdrojov – hoci hovoriť o serióznosti v prípade správ z prostredia neonacizmu je často prakticky nemožné. Predsa sa však pokúsim priniesť širší pohľad na túto samotnými nacistami často tabuizovanú problematiku. Tak ako to teda je naozaj?

V niektorých čitateľoch vzbudil môj článok pocit, že relativizujem utrpenie desiatok tisíc homosexuálov, ktorí sa stali obeťami nacistického režimu po smrti prominentného homosexuála, vodcu SA Ernsta Röhma. Nerelativizujem. Čo sa im stalo, bolo príšerné a zvrátené. Je ale verejne známym a overeným faktom, že ako v rámci Hitlerjugend, tak aj v iných štruktúrach nacistickej strany bol v dobách pred Röhmovou detronizáciou homosexuálny styk bez problémov tolerovaný. Neskoršie represálie na príslušníkoch homosexuálnej komunity na tom nič nemenia. Uvádzam iba skutočnosti, ktoré okrem obrazu homosexuálov, ako obetí nacizmu poskytujú aj pohľad z inej strany: teda pohľad na homosexuálne orientovaných nacistov, ako na agresorov a vinníkov zločinov. Oproti enormnej snahe politicky korektnej historiografie, ktorá sa snaží za každú cenu udržať v spoločenskom povedomí len obraz obetí stojí aj dnešná realita na neonacistickej scéne. Verejne deklarovaný postoj jej predstaviteľov osciluje od otvorených výziev k násiliu, či dokonca anihilácii homosexuálov až po toleranciu, hoci často oficiálne nepriznanú. Ak nie je problém s vnímaním heterosexuálov, ako vinníkov a zároveň obetí, prečo by mal byť v prípade homosexuálov? Sú homosexuálne sklony automatickou ochranou ich nositeľa proti sklonom k páchaniu zverstiev a násilia? Nie, nie sú, niekedy dokonca môžu paradoxne násilné správanie podnecovať: to vtedy, keď sa latentní homosexuáli z radov neonacistov nedokážu vyrovnať s vlastnou orientáciou a zúrivo útočia na všetko, čo poukazuje na ich vlastné a nikdy nevypovedané obsahy. Paradoxne, v snahe ututlať úlohu homosexuálov v nacistickom hnutí sa vzácne stretávajú záujmy plešatých darebákov so záujmami gender a queer ideológov, hoci každý má na to vlastné motivácie.

V tejto súvislosti má obrovskú výpovednú hodnotu príbeh Michaela Kühnena. Bol ústrednou postavou neonacistického hnutia v Nemecku a postupne prešiel viacerými spolkami, ktoré štát rovnako postupne zakazoval. V roku 1979 bol odsúdený za poburovanie a počas jeho pobytu vo väzení ho vo vedení Novej fronty (GDNF) vystriedal Jürgen Mosler. Tento „hodnotový" konflikt spočíval v odmietnutí ideológie realizovanej práve Kühnenom, ktorý tvrdil, že homosexuálny bojovník je pre boj neonacistov ideálny. Nepotrebuje sa totiž starať o svoju rodinu a môže sa lepšie sústrediť na svojich kameraden. Kühnen zomrel relatívne mladý na AIDS, predtým však stihol nakaziť niekoľkých svojich obdivovateľov. Medzi jeho najbližších spolupracovníkov patril aj neskorší poslanec Európskeho parlamentu Harald Neubauer, tiež homosexuál, ktorý istý čas viedol pobočku zakázanej NSDAP AO v Severnom Nemecku. Ide o organizáciu, ktorá mala počas druhej svetovej vojny svoje zatúpenia vo viac, ako desiatke krajín a založil ju brat Rudolfa Hessa Alfred. Spolu s rovnako orientovaným Gottfriedom Küsselom z Rakúska sa Neubauer a šedá eminencia NSDAP AO Gary Lauck z Nebrasky intenzívne podieľali na podpore známeho popierača Davida Irvinga v rámci hnutia nazvaného „Wahrheit macht frei" (Pravda oslobodzuje), čo je parafráza na „Arbeit macht frei," neslávne známy slogan z brán koncentračných táborov. Dokument o činnosti týchto prítulných mužov je iba ťažko stráviteľný, pomerne presne však popisuje ich zásadný vplyv na smerovanie významnej časti extrémistickej scény. Je tiež z neho zreteľné prepojenie medzi starým a novým svetom nacizmu, keď niekdajší dôstojníci SS bez výhrad prijímajú všetko, čo prináša mladá krv. Je pritom zjavné, ako veľmi sú títo muži politicki radikálni a nepriateľsky naladení voči židom, rómom a cudzincom.

Podobne vo Francúzsku postupoval Michel Caignet, aktívny homosexuál pokúšajúci sa presadiť vznik homosexuálnych neonacistických organizácií. Tieto snahy a Caignetova otvorenosť znamenali pre francúzsku neonacistickú scénu obrovskú traumu, ktorá rezultovala do agresívnych konfliktov a v skutočnosti priniesla ešte viac násilia: náckovia sa jednoducho ešte viac ukotvili v snahe o popieranie a vytesnenie svojich nevedomých, či nepriznaných obsahov. Odniesli si to najviac úplne obyčajní homosexuáli, ktorí sa stávali obeťami násilných útokov častejšie, než kedykoľvek predtým. Caignet pokračoval v kariére a v roku 1997 už produkoval pedofilné pornografické filmy, hľadajúc, podľa jeho vlastných slov, nepoškvrnenú mladosť. Uf.

Neonacisti vo všeobecnosti identifikujú homosexuálov ako hlavné ciele svojej nenávisti, rovnako ako židov, rómov a príslušníkov tzv. menejcenných národností. Zdrojom tohto hnevu však nie sú konkrétne charakteristiky konkrétnych osôb, ale predsudky, ktoré sú reálne, či zdanlivo živené niektorými prejavmi konkrétnych osôb. Táto skratka im jednak poskytuje šancu necítiť pocity viny v prípade, že útočia na inú ľudskú bytosť, pretože vo svojej predstave nebijú Františka Horvátha zo Sniny, čo pracuje za sústruhom a nakupuje v Lidli a v sobotu okopáva mrkvu vo vlastnej záhrade, ale smradľavého bezmenného cigáňa, čo tento štát oberá o sociálne dávky. Poskytuje im tiež falošný pocit bezpečia, o ktorom som hovoril už v minulom článku: teda ak verím, že homosexuáli sú zženštilí, teda ak sa budem správať ako hustý chlap, tak určite nie som buzerant, aj keby som denne prefikol desať holohlavcov. Je to samozrejme hlúposť, no ale prečo by názory nacistov nemali byť aj v tomto hlúpe, keď sú takými prakticky aj všetky ostatné?

Úzus, ktorý väčšina ideológov nacistickej scény až úzkostlivo stráži je mlčanie o všetkom, čo by mohlo narušiť obraz nácka, ako mocného a neohrozeného bojovníka proti všetkým prejavom, ktoré sa vymykajú z normy - pričom normalitu si definujú veľmi svojsky. Nehovorí a nepíše sa o homosexuáloch vo vlastných radoch, hoci sa v niektorých materiáloch uvádza, že homosexuálne, či bisexuálne ladený je každý piaty pouličný bitkár, nehovorí sa o tom, že to s rasovou čistotou viacerých plešatých nie je zďaleka také horúce. Tomu napomáhajú aj predsudky na druhej strane barikády, že náckovia sú do nohy všetci heterosexuálnymi príslušníkmi vyvolenej rasy. Neraz sa pritom ukázalo, že silným antisemitom môže byť aj človek, ktorý nosí v žilách židovskú krv. Opäť pre to isté, prečo homosexuál bez vlasov kope na ulici homoša s dredmi: popretie a vytesnenie reality, ktorá je jednoducho príliš zložitá a zaťažujúca. Americký neonacista Daniel Burros dokonca v reakcii na odhalenie jeho židovských koreňov spáchal samovraždu. Poľský skinhead Pawel Bromson to riešil návštevou rabína a obrátením. Kým však nedošlo ku coming outu, židovskej krvi by sa v nich nikto nedorezal.

Pred niekoľkými rokmi vybublal na povrch s patričným rachotom konflikt na úplne nečakanom mieste. Špičkové predstaviteľky nemeckých lesbických spolkov sa verejne postavili proti silnejúcim fašizujúcim tendenciám v prostredí gay komunity, ktorá začala dosahovať neprijateľné rozmery. Zvlášť sadisticki orientovaní gayovia vo svojich fetišistických fantáziách zachádzali do extrémov a začali sa radikalizovať netušeným smerom. Obdiv k tretej ríši, ideologizácia, nepriateľké postoje k cudzincom, obliekanie sa do uniforiem z toho istého obdobia, trestanie „Židov", kde úlohu obyvateľov koncentračných táborov hrali pre zmenu masochisticki orientovaní jedinci, to všetko bolo spúšťačom verejného dištancovania sa niektorých lídrov homosexuálneho hnutia od podobných tendencií.

Účelom ani tohto, ani minulého článku nebola snaha poškodiť homosexuálov. Chcem iba ukázať, že tak, ako heterosexuáli sú rovnako aj oni obyčajnými ľuďmi a že prakticky vôbec nie sú odlišní od majority. V tom predsa spočíva podstata ich boja za akceptáciu väčšinovou spoločnosťou. Akékoľvek vylepšujúce falšovanie dejín a aktuálnej reality im robí iba medvediu službu. Homosexualita a rovnako ani heterosexualita síce nemajú s ideológiou vôbec nič spoločné, neonacistické spolky sú však bezpečným úkrytom pre nečakane vysoké percento slabochov, ktorí by radšej vyvraždili pol sveta, len aby nemuseli nahlas povedať to magické: som gay. Táto slabosť sa potom v hierarchických štruktúrach dokazujúcich si vlastnú maskulinitu mení na obrovskú silu. A to je celé.

Musím sa však predsa len priznať k jednému zlomyseľnému motívu: ak tento článok opäť raz dobiela vytočí nejakého mrzkého hololebca a ten potom zasa dostane chuť mi rozbiť hubu a popísať mi niekoľko strán zamilovaných mailov, nesmierne ma to poteší. Keď už sú takí hustí, nech si najprv zametú pred vlastnou Walhallou.

Zdroje pre skutočných feinschmeckerov:

Stránka Partyzionist

Dokument televízie NDR „Neonazis, die Männer lieben"

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NKÚ sa na kauzu Evka nemusí pozrieť. Lajčáka podržali poslanci parlamentu

Za návrh, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel Najvyšší kontrolný úrad nehlasoval ani jeden poslanec Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.

SVET

Súdy extrémistom neškodia, bránia sa slobodou prejavu

Holandského politika za urážky Maročanov odsúdili bez trestu. Radikáli súdy často využívajú na svoju propagáciu.


Už ste čítali?