Čudná vojna vytvára podivných hrdinov

Autor: Radovan Bránik | 8.3.2014 o 21:25 | (upravené 8.3.2014 o 21:32) Karma článku: 12,24 | Prečítané:  2179x

Toto sú zvláštne časy. S nástupom moderných technológií stratili velenia bojujúcich strán možnosť úplnej kontroly nad mediálnym obrazom konfliktu. Leni Riefenstahlová by už dnes na youtube.com nemala takmer žiadnu sledovanosť a tých pár zúfalcov, čo by si na jej dielko klikli by sa jej museli smiať, ako predstaviteľke filmovej hviezdnej roty. Odkedy vládu nad svetom prebral mobilný telefón s možnosťou okamžitého zdieľania fotografií na facebook, mali sme teoreticky mať k dispozícii úplne neskreslený a cenzúrou neovplyvnený skutočný obraz konfliktu. Stalo sa ale niečo úplne iné: obrovské mediálne skreslenia a posun významov dosiahli doteraz netušené rozmery. Ako je to vôbec možné? Na titulke sme.sk aktuálne tróni článok nazvaný „Volajú ho hrdina z Beľbeku. Neozbrojený napochodoval pred Rusov" a je plný ód na statočného veliteľa leteckej základne. Skúsme sa však na tento príbeh pozrieť zblízka: ako to teda bolo naozaj?

Máme k dispozícii niekoľko desiatok fotografií a k tomu film, zrejme nakrútený mobilným telefónom. Ukazuje zaujímavú situáciu: Smerom k niekoľkým v diaľke postávajúcim vojakom sa blíži dav desiatok kričiacich a spievajúcich mužov. Ozbrojení sú iba poriadnou nasratosťou a niekoľkými vlajkami. Prídu na dohľad od Rusov, ozve sa zopár výstrelov a muži sa zastavia tvárou v tvár ozbrojencom. Vedie ich hrdina, ktorý sa nezastaví pred ničím v snahe nastúpiť do práce. Médiá a aj veľká časť čitateľov túto scénu vyhodnotili ako príklad neuveriteľného hrdinstva. Ok. To je to, čo máme vidieť. Čo ale vidíme v skutočnosti?

V skutočnosti žiadne reálne riziko nehrozilo. Vidíme iba maskulínny rituál a teritoriálny spor, ktorý kedysi do dokonalosti priviedli vojaci z pohraničnej stráže na pakistanskoindickej hranici. Ešte stále je plný agresivity, no tá je už odkanalizovaná do bezpečnej podoby. Na Ukrajine je zatiaľ vojna prakticky bez výstrelu a modlím sa, aby to tak aj ostalo. Skúsme si to video pozrieť znovu a racionálne zhodnotiť fakty: Na jednej strane stoja ozbrojení vojaci chránení zo zálohy. Na strane druhej muži, ktorí sa blížia ostentatívne neozbrojení. Na oboch stranách „konfliktu" sú vojaci, ktorí ctia isté písané, ale aj nepísané zásady. Jednou z nich je, že streľba do neozbrojeného muža nie je prípustná do okamihu akútneho ohrozenia života. Hoci bol tento incident hlučný, vidno to úplne jednoznačne: ak by sa tí traja muži cítili akokoľvek ohrození, nikdy by nestáli tvárou v tvár davu so zaistenými zbraňami. Streľba do vzduchu je štandardnou formou komunikácie v hroziacich konfliktoch a nepredstavuje žiadne reálne ohrozenie. V jednej chvíli dokonca vidno, ako sa jeden z troch komunikujúcich ozbrojencov diskrétne vzdiali a ide si zavolať. Obráti sa v tej chvíli dokonca „hroziacemu nebezpečenstvu" chrbtom! Veliteľ má po celý čas na krku zavesený zaistený samopal, voľné ruky a správa sa úplne pokojne. Správali by sa takto, keby cítili akékoľvek reálne ohrozenie? Netreba byť odborníkom na vojenskú taktiku, aby ste prišli k negatívnej odpovedi. V pozadí vidno zálohy, ktoré sa povinne rozmiestnia na perimetri a mieria na dav. Na svoje pozície sa presúvajú rozvážne, obracajú sa k davu dokonca bokom, opakovane strácajú vizuálny kontakt a nijako sa nechránia. Za ich chrbtom sa pritom nachádza val, ktorý by im zaručil bezpečnosť, no vôbec ho nevyužijú. Prečo?

Už teda vieme, že ruskí vojaci žiadne reálne ohrozenie necítili. Cítili ho ale neozbrojení Ukrajinci? Opäť zopakujem, že ide o vojakov. Je príchod vojaka na miesto bez zbraní prejavom hrdinstva, alebo utilitárnym rozhodnutím, ktoré má v skutočnosti zaistiť jeho bezpečnosť? Samozrejme, že tým druhým. Pretože nie neozbrojený príchod, ale práve ten so zbraňami by znamenal hrdinstvo, istotu skutočného konfliktu a akútne riziko, že prídu o vlastné životy. Prísť pred namierenú hlaveň guľometu sa dá v takomto prípade bezpečne iba v prípade, že chýba akákoľvek zbraň. Streľbu do neozbrojených zakazujú aj príslušné konvencie. To všetko vojaci vedia. Tvrdenie z článku, že "len vďaka rozvahe a upokojovaniu veliteľa Mamčura nedošlo k nešťastiu" je, povedzme, pomerne romantizujúce a iba málo blízke skutočnosti.

Vyžadoval si napriek všetkému vyššieuvedenému príchod na miesto poriadnu guráž? Iste áno, a ani streľba do vzduchu na pokoji nepridá. Ale nazývať to hrdinstvom je skutočne hlbokým nedorozumením a urážkou skutočných vojnových hrdinov. Išlo o pokus ukrajinských vojakov o zachovanie si tváre v situácii, keď si už naplno uvedomovali vlastnú neschopnosť riešiť ten konflikt silou. Ak v tomto incidente hrozilo vôbec akékoľvek nebezpečenstvo, tak jedine pre urazenú mužskú pýchu. Ak tá je ponížená, nie je to samozrejme nič príjemné, no so skutočným ohrozením života to nemá nič spoločné.

Podobný úkaz je pritom v pokrývaní tohto konfliktu viditeľný častejšie: noviny píšu o „po zuby ozbrojených" vojakoch násilím obsadzujúcich letiská, ilustrujúc to fotkami nabúchaných ozbrojencov a všetci zhrozene prikyvujú. Opäť sa tam ale ukrýva niekoľko „ale": tí vojaci napríklad postávajú uprostred davu úplne osamotení, bez toho, aby zaujali strategickú pozíciu a vôbec si nekryjú chrbát. Absurdnosť tejto situácie dokresľuje fakt, že ani v zbrani, ani vo vreckách na to určených nemajú zásobníky! Ako je to možné? Pozrite si tieto fotografie zblízka. Kde sú náboje? Títo chlapci by predstavovali riziko len v prípade, že by puškami začali mlátiť okoloidúcich po hlavách. Inak nie.

naboje1m.jpg

V tej hrozivo vyzerajúcej zbrani nie je zásobník. Prečo?

naboje2m.jpg

Vystrašený ruský vojak, čo si niekde zabudol náboje..

naboje4m.jpg

A opäť jeden, ktorý si zabudol náboje.

Nuž, k dispozícii sú dve možné vysvetlenia. Jedno vraví, že prihlúpli ruskí okupanti si v strese zo skorého ranného vstávania zabudli v kasárňach všetky náboje. To druhé hovorí, že boli na mieste absolútne neohrození a ich veliteľ im vydal rozkaz vykonávať hliadky po jednom a bez nabitých zbraní. Inak povedané, vedeli, že žiadne riziko nehrozí a ani oni sami nepredstavovali nebezpečenstvo pre svoje okolie. To prvé vysvetlenie je extrémne sexy. To druhé je pravdivé, no neskonale nudné. Túžime vidieť zúfalých a vystrašených ruských okupantov, ktorí sú len milimeter od rozhodnutia začať okolo seba bezhlavo páliť, lebo v nás dodnes hlodá hanba za to, že sme sa im v roku 1968 nepostavili na odpor. Skutočnosť sa nám však nemá ako páčiť: Rusi sa na Kryme ničoho neboja a nejaké sankcie sú im skôr na smiech. Tie fotky boli určené pre obyvateľov Ruska, ktorým chcel Putin ukázať, že si nenechá brnkať po nose. Že mu tento trik zbaštil aj zvyšok sveta, je preňho len príjemný bonus navyše. Okrem toho: pozrite si to video z letiska tretí, a poslednýkrát. Skutočne veríte, že na ňom stoja proti Ukrajincom vojaci základnej vojenskej služby? Tí muži majú zjavne okolo štyridsiatky, ak nie viac. Evidentne teda nejde o nejaké nezodpovedné uchá schopné v strese zlyhať, ale o vycvičených veteránov, ktorí sú zvyknutí na všeličo. Klasická domobrana to určite nie je, na to sú príliš dobre vybavení. Nie je to však ani bežná armáda plná odvedencov, ktorí sa na mieste ocitli náhodou a proti svojej vôli. Ten, kto ich poslal vedel úplne presne, čo robí. Keď sa niečo pokazí, môže sa Putin ďalej tváriť, že s tým v podstate nemal nič spoločné. Celá tá pozemná operácia je chladný kalkul a keď ustúpia, tak určite nie preto, že by sa im z bezpohlavnej ukrajinskej reakcie rozklepali kolená. Ak ustúpia, tak iba preto, že sa im to hodí do plánov. No táto predstava je pre nás neznesiteľná. Potrebujeme vidieť Rusko na kolenách.

Ale prečo je to tak? Prečo sa s takou neznesiteľnou ľahkosťou uspokojíme s umelými obrazmi hrdinstva a klikáme na LIKE skôr, než sa vôbec prvýkrát zamyslíme? Môže to mať niekoľko vysvetlení a nikdy ich nebude dosť. Jednak od detstva milujeme rozprávky a v nich najviac hrdinov, s ktorými sa môžeme identifikovať, nevytiahnuc päty z postele. Tiež mnohí cítime vinu z toho, že iní nabrali odvahu a my sami nie, nuž si mentálnou skratkou vytvoríme vysvetlenie, že nás už netreba, lebo to za nás zariadili iní. A tiež sme od malička vedení k tomu, že silní sú zlí a slabých treba brániť. Aj preto nepotrebujeme vidieť to, čo máme skutočne pred očami, ale viac veríme obrazom, ktoré nám potvrdzujú naše vlastné presvedčenia. Úspešné je potom iba také médium, ktoré toto volanie podvedomia vypočuje u nadkritického množstva čitateľov. Médiá majú, či chceli, hrdina z Beľbeku si užíva svojich pätnásť dní slávy a čitateľ sa s ním môže pohodlne identifikovať z bezpečia obývačky. Kruh sa uzavrel.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NKÚ sa na kauzu Evka nemusí pozrieť. Lajčáka podržali poslanci parlamentu

Za návrh, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel Najvyšší kontrolný úrad nehlasoval ani jeden poslanec Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.

SVET

Súdy extrémistom neškodia, bránia sa slobodou prejavu

Holandského politika za urážky Maročanov odsúdili bez trestu. Radikáli súdy často využívajú na svoju propagáciu.


Už ste čítali?