Niekedy sa mýlime a ani o tom nevieme. A často nehovoríme pravdu, hoc nie je veľa dôvodov, pre ktoré by sme museli klamať. Povieme slovo "musím", no myslíme tým "chcem". Niekedy odpovieme "neviem", hoci na to, na čo sa nás pýtajú poznáme odpoveď. Pýtajú sa nás, či máme chuť na zákusok a my povieme, že si ho neprosíme, hoci nám duša piští za tým sladkým pokladom, čo si ho pamätáme ešte z detstva. No čosi v kútiku duše nám šepká, že povedať nahlas slovo "prosím" sa v skutočnosti nepatrí. Tak ako to vlastne je? Prečo sa nám tie veci dejú? Alebo inak.. Prečo ich my tak robíme? Kde je ten rozdiel medzi tým, čo je v nás naozaj a medzi slovami, ktorými nahlas hovoríme niečo iné? Zvykli sme si. Od detstva až do dnešných dní sme denne navyknutí hovoriť veci trochu inak, než ich cítime, zamlčať, čo nemalo ostať nevypovedané, a často veríme, že je to tak dobre. Možno aj áno, občas, niekedy. No väčšina z nevypovedaných slov nám ostáva v duši a keď sa tam už nezmestia, začnú sa hromadiť za rebrami. Tlačia nás v hrudnom koši, až sa niekedy bojíme, či naše srdce neochorelo. A keď je ich priveľa a keď to trvá príliš dlho, niekedy naozaj ochorieme. A tak si vravím, že možno stojí za to začať tie uväznené slová vypúšťať opatrne von: skúsiť to možno iba raz za celý deň urobiť inak, než sme si zvykli. A miesto mlčania povedať "ľúbim ťa", ak máme to šťastie, že vedľa nás je niekto, koho naozaj milujeme. Povedať "ľutujem", hoci nám pýcha káže urobiť presný opak. Toto by som sa chcel naučiť.
http://slovensko.rtvs.sk/clanok/relacie/zamyslenie-na-dnesny-den/omyly-a-lzi?currentPage=2
