Neznáma Ukrajina: reportáž písaná pod šibenicou

Autor: Radovan Bránik | 23.5.2014 o 11:30 | (upravené 23.5.2014 o 11:35) Karma článku: 11,78 | Prečítané:  16298x

Kým som sa na Ukrajinu díval zo slovenskej strany hranice, bolo to všetko strašne jednoduché. Až príliš na to, aby to bola pravda. Šiel som sa teda pozrieť na svet z opačnej strany. Z Kyjeva, Ľvova, z dedín na periférii a aj z miest, pre ktoré je slovo „dedina“ neprimerane honosné. Díval som sa očami ľudí, ktorých som nikdy predtým nevidel a ktorí predtým netušili, že existujem. Absolvoval som desiatky rozhovorov a stretnutí, hľadal som tých, o ktorých som kedysi čítal len v novinách. Toto je správa o mojej ceste a o stratách a ziskoch z nej. Nechal som tam polovicu srdca a priniesol si polovice sŕdc ľudí, ktorí sa na mieste starali o môj žalúdok, dušu a bezpečnosť. Písal som pár metrov od šibenice, ktorú nosili bojovníci Majdanu a ukazovali ju príslušníkom Berkuta: dodnes na Majdane stojí. Titulok som si požičal od salónneho revolucionára Júlia Fučíka. Po tomto článku bude v najbližších dňoch nasledovať 5 rozhovorov s ľuďmi z oboch strán tejto nevyhlásenej občianskej vojny. 

Straty

Po celý ten čas som sa len obdivne díval na dymiace, hrkotajúce a často aj nepríjemne rachotiace vozidlá, ktoré miestni volajú maršrutky. Zaprisahával som sa, že sa jednou z nich určite aspoň raz zveziem, no nepodarilo sa mi to a miestni robili všetko preto, aby som podobnej skúsenosti ostal ušetrený, moja túžba im - zrejme oprávnene - pripadala zvrhlá. Dodnes som nepochopil, hoci sa mi to pokúšali vysvetliť, ako sa môže človek previezť na druhú stranu Kyjeva za 1 a pol hrivny. Robia to tam tak všetci, no tento dopravný systém napriek tomu funguje v neuveriteľnom rozsahu. Nepochopiteľné.

Stratil som niekoľko silných presvedčení a aj zopár nespochybniteľných právd. Bol som na love, stopoval antisemitizmus a hľadal neonacistov, no čo som vedel o svete z médií na našej strane hranice mi ako vysvetlenie prestalo stačiť. Na Majdane vlajú čiernočervené vlajky Pravého sektora a popri nich modrá a biela patriaca Izraelu. Nikto ju nestŕha a nepáli. Vedľa nej vlajka Únie a potom zas čierna a červená. V systéme bezpečnosti Majdanu pracuje niekoľko chlapcov, ktorí sa načas vrátili z Izraela, alebo sú aktívni v miestnej židovskej komunite a nepôsobia vystrašene, naopak, stojí na nich obrovská zodpovednosť. Netvrdím, že na Ukrajine nie je prítomný antisemitizmus. Len som ho zatiaľ nenašiel na miestach, kde som hľadal a v ľuďoch, ktorých médiá pravidelne označujú takouto nálepkou, veci a politické postoje sa tam neuveriteľne rýcho a často zásadne menia. A Pravý sektor je vraj na ceste k vnútornej očiste od darebákov a extrémistov smerom k Únii a NATO. Uvidíme.

Prišiel som o strach z kyjevských taxikárov. Hneď potom, ako ma nasadil prvý ľvovský. Po niekoľkých sekundách márneho hľadania bezpečnostných pásov - tie tam jednoducho neboli - som sa aspoň pokúsil nakrútiť detaily tejto jazdy na mobil, na pamiatku pre budúce generácie. Mobil mi na jednom z mnohých výtlkov vypadol na podlahu auta a našiel som ho, až keď sme - šokujúco stále živí a zdraví - zastali na mieste určenia. Moja hlava bola v tej chvíli plná nostalgických spomienok na Sergeja, ktorý v Kyjeve jazdil iba 120 km za hodinu tam, kde bola predpísaná päťdesiatka a ja som si naivne myslel, že horšie sa už jazdiť nedá. Dá. Vsjo normaľno. Podľa Segeja 150 jazdia len neslušní vypatlanci. Ešte, že tak. Policajti len klopia zrak a pre istotu majú všade, kde sa dá umiestnené ukrajinské vlajky. Majú to po posledných udalostiach u miestnych dosť nahnuté.

Stratil som schopnosť plynule hovoriť po rusky. Prestal som v 1988 s tým, že Rusi sú fuj a okupanti a vrátil sa k niekoľkým rusky vypovedaným vetám len, keď som stretol v Bratislave pár popletených turistov v liehu. Po 25 rokoch som sa snažil vrátiť k ruštine - opäť pri príležitosti ruskej okupácie. Život je plný paradoxov. Išlo to sťažka, lebo jedna vec je rozumieť všetkým slovám a vec úplne iná hovoriť plynne rusky. Po niekoľkých dňoch som sa vrátil ku slovenčine a zistil, že si s Ukrajincami perfektne rozumieme. Akurát dlho nerozumeli, čo je na úžasných veciach také úžasné.. Nerozumeli do chvíle, kým sme zistili, že u nich má to slovo úplne opačný význam, ako u nás. Fakt úžasné.

Deti na uliciach, čo predčasne prichádzajú o vlastné detstvo. Dievčatá sotva cez desať rokov, na desať, či dvanásť centimetrov vysokých opätkoch postávajú nahodené ako zo žurnálu a robia všetko to, čo u nás šestnásť a viac ročné. Ešte než si ich telo začne predstavovať, že raz dospeje, sú z nich už dávne sexuálne objekty a ide o šokujúco často sa vyskytujúci fenomém. Žijú v krajine, kde sa ženy bežne vydávajú pred dovŕšeným 18 rokom života a nevydaté dvadsaťročné si začínajú svoje staropanenstvo riešiť v psychoterapii.

Zisky

Viezol som sa metrom, a to neraz. Ušmudlané, hlučné tak, že som ešte hlučnejšie metro nikdy nezažil. Môžete ním cestovať pokojne celý deň za 10 centov (pre staromilcov čosi cez tri slovenské koruny) a tŕpnuť od strachu, že tentoraz sa už celkom naisto vykoľají. Nevykoľajilo, hoci dodnes nerozumiem, ako je to možné. Starší muž si ma nenápadne nakrúcal na mobil a keď zistil, že až taký nenápadný nebol, lebo som mu zamával do záberu vyskočil tesne predtým, ako sa zatvorili dvere. Ktovie, kde je mu koniec a aj tej nahrávke. Za popularitu sa platí.

Ruská zmrzlina na všetky spôsoby. Ani Putin nedokázal sprotiviť Ukrajincom tento dar z nebies. Testoval som hranice svojho tráviaceho traktu, našťastie bez negatívnych následkov. Opojný pocit, že nech robíte, čo sa dá, je problém minúť peniaze, lebo všetko je podozrivo lacné. Zažil som obchody, ktoré by u nás už dávno zatvorili buď pre nedostatok hygieny, alebo by pre všeobecné ohrozenie rovno zasadol krízový štáb. Pre každým z nich dva, či tri psy, lenivo polihujúce už takmer bez nádeje, že sa niekto zmiluje. Kyjev je plný psov bez domova a sú prakticky všade.

Všetko je možné. Všetko sa dá. Ste podvečer na periférii a platobnú kartu sprehýbalo slnko? Nemáte ukrajinskú hotovosť a karta nefunguje? Omyl. Karta funguje a hotovosť máte o chvíľu. Slečna v potravinách nasilu natlačí kartu do čítačky napriek jej deformácii, riskuje, že poškodí snímač, odráta ekvivalent desiatich euro akože za nákup a potom vám vydá hotovosť v hrivnách. V neuveriteľne výhodnom kurze, bez akéhokoľvek poplatku. Len tak, za úsmev, lebo ľudia si predsa musia pomáhať. Vsjo normaľno. „Veď keď prídem niekedy do Bratislavy, pomôžeš zasa ty mne.“ Vie, že nikdy nepríde a že aj keby prišla, nestretnete sa a ak, tak sa zrejme pomoci nedočká. Táto neuveriteľná ochota pomôcť a hľadať riešenia aj tam, kde žiadne nevidno sprevádzala celý môj pobyt a nebola náhodná. Oni sú naozaj takí.

Na letisku v Boryspole som čakal na svoj let a krátil si dlhú chvíľu pozorovaním lietadiel. Pri jednom sa na zemi čosi lesklo a keď som sa pozrel poriadne, videl som poriadne veľkú rozliatu mláku leteckého benzínu pod jedným z parkujúcich lietadiel a tenký prúd kvapaliny lesknúci sa v podvečernom slnku. Vedľa postával stoicky pokojný zriadenec a so záujmom pozoroval tú zväčšujúcu sa mláku, v ruke obligátna cigaretka. Hrklo vo mne a nádejal som sa, že to predsa hádam nebude moje lietadlo, lebo veď netesná nádrž a tak.. Bolo to moje lietadlo. Prežili všetci cestujúci a nič zlého sa nestalo.

Najväčší pozitívny šok z Ukrajiny som ale zažil, až keď sme prestupovali vo Varšave, pretože miestni colníci a policajti na Chopinovom letisku sprosto zneužívajú časový stres, ktorý u cestujúcich sami vyvolávajú. Nezmyselná opakovaná kompletná kontrola pri prestupe z lietadla do lietadla s jediným cieľom: môcť do pristaveného boxu odhodiť alkohol, ktorý treba kontrolovať osobitne a hlavne strááášne dlho a teda hrozí, že kvôli nemu zmeškáte prestup. Ak trváte na tom, že si svoj zaplombovaný a bezpečákmi na iných letiskách trikrát predtým kontrolovaný alkohol chcete vziať so sebou na palubu stoj, čo stoj prichádza druhá fáza: colník vás pošle na koniec druhého radu, lebo vraj z dvoch identických rentgenov sa alkohol môže kontrolovať len v tom druhom. Skúsite teda požiadať kontrolovaných z druhého radu, či sa nemôžete predbehnúť, lebo veď vy ste si už jeden rad vystáli a zákonite narazíte na nasranosť a odmietnutie. Zvýšite hlas a letiskoví zriadenci hneď siahajú po zbrani s naučeným gestom, ktoré z vás robí v očiach spolucestujúcich nebezpečného teroristu. Týpek s fotkou na plastovej karte a dôležitým výrazom sa pritom potuteľne usmieva a vie, ako to celé dopadne. Ak si máte vybrať medzi nezdanenou fľašou za 15 euro, alebo zmeškaným letom, požiadate o vyhodenie litra vodky a valíte sa k svojmu odletu. A týpek vás ešte just na zopár sekúnd zdrží s otázkou „ste si skutočne istý?“ a keď sa dozvie, že si istý skutočne a naozaj ste, vyberie sa do priestoru za kontrolným bodom a uloží ten životu nebezpečný chlast bez akejkoľvek kontroly presne tam, odkiaľ si ho večer odvezie domov. Vitajte v Európskej únii. Toto sa vám na Ukrajine nestane.

Majdan

Majdanu sa jednoducho nedá vyhnúť, hoci by som sa rád. Nepokoje, ktoré sme zaznamenali až, keď tam začali vo veľkom umierať ľudia v skutočnosti trvajú už pol roka. Za ten čas na Inštitútskej, Divadelnej a na samotnom Majdane vyrástlo mesto v meste a štát v štáte. Rozmermi podobný Vatikánu, s vlastnými zákonmi a vlastnou políciou a armádou. Paradox: ak si vás preveria, niet na Ukrajine po polnoci bezpečnejšieho miesta, ako je Majdan. Bojci sú rozhodnutí ostať tam minimálne do prezidentských volieb, ktoré budú 25 mája. Ale presnejší je ten nepresnejší údaj: „Budeme tu, kým bude treba.“ Pri dnešnej Ukrajine to skôr vyzerá na trvalý pobyt. Majdan je ešte stále miestom, kde vám z ničoho nič náhle do očí vystúpajú slzy, má však už v sebe aj atribúty Disneylandu. Medzi pôvodným obyvateľstvom a prisťahovalcami panuje citeľné napätie a starousadlíci občas pľujú na tigra, s ktorým sa môžete odfotiť za smiešnych 10 hrivien. Po zotmení je to však znovu ten starý dobrý Majdan, plný symboliky a zápachu spálených pneumatík. V záhradke narýchlo vytvorenej pár metrov od zdemolovanej ruskej Sberbank práve klíči mladá mrkvička a keď vám na chlieb nasypú čerstvú cibuľovú vňať z vlastnej úrody, pripadáte si chvíľu ako v absurdnom filme. Cez deň sa na miesto chodia hádať starí muži, ktorým už iné neostáva a potrebujú sa báť vzdialenej budúcnosti. Občas padne aj facka, no zvyčajne sa hádka končí zmierením a spoločnou návštevou stanu, v ktorom ešte ostali nejaké zásoby. Jurij z Ľvova, môj bodyguard a informátor preruší prednášku, keď na veľkoplošnej obrazovke začínajú Vjesti a dlho sa díva na obrázky z miest, kde majú práve dnes svoj vlastný krvavý Majdan. Ticho sa díva, premýšľa, plače a opäť mlčí. Už vie, že umierať za slobodu nie je vôbec, ale naozaj vôbec sexy. Potom ideme k múru, na ktorom sú fotografie obetí Majdanu. Vraj všetky, ukazuje mi muža, ktorý umrel ako úplne prvý. Trúfnem si spýtať sa, či sú tam naozaj všetci a či sú medzi nimi aj mŕtvi Berkuta. Jurij opäť mlčí. Nie sú.

Stepan Bandera

Toto je téma na úplne samostatný článok a možno sa k nemu raz vrátim. Vynechať ale toto meno z článku o západnej Ukrajine nemožno. Tak ho tu píšem a plním si povinnosť. V Ľvove naproti radnici stojí nádherný dom a nad jeho vchodom tróni benátsky lev. Úplne vážne a naozaj, hoci by ste ho čakali skôr niekde na Istrii. Vo vchode domu, na ktorom chýba akékoľvek označenie je drevená brána s malým okienkom. Keď zaklopete, okríknu vás a pýtajú si heslo. Keď v odpovedi zaznie hláska „g“, máte seriózny problém, lebo to znamená, že ste Moskaľ a takých tu veru vidia iba neradi a Ukrajinci „g“ nepoužívajú. Samozrejme, ide tak trochu o folklór, v podzemí si možete za desať hrivien desaťkrát vystreliť do tváre Stalina, Beriju, či Putina. No ak ste Moskaľ, jednoducho vás vyhodia a ak ste nerozumeli, aj skopú zo schodov. Cez druhú svetovú vojnu sídlili v pivnici pod domom partizáni a gestapo vôbec netušilo, že ich má len pár metrov pod zemou. Hore bola normálna reštaurácia a z pivnice pod ňou v noci vyrážali banderovci na útoky proti nemeckým okupantom. Potom sa to nejako zvrtlo, pretože banderovci rovnako vášnivo - a oprávnene - nenávideli aj boľševikov. Táto reštaurácia je symbolom partizánskej duše Ľvova, slávneho Banderstadtu, kde mali vždy na všetko svoj vlastný názor a nenávideli diktát zo žiadnej strany. Posledný partizán opustil podzemie v šesťdesiatych rokoch, dávno po skončení vojny. Jednoducho umrel. Iný svet, iné pravidlá. Ale opäť, ako toľkokrát, pohľad na Banderu z komunistických učebníc je ukážkový humus. Na konci druhej svetovej vojny boli už šialení úplne všetci, nielen banderovci.

Highlights

Podvečerná cesta na periférii jedného z najväčších ukrajinských miest. Stromy, stromy a po chvíli lúky zas ďalšie stromy, tentoraz o čosi vyššie. Potom obrovský val a až z návršia za zákrutou možno vidieť obrovský pozemok s vilou, aká by sa nestratila ani v Hollywoode. Pred ňou pár obrovských chlapov v maskáčoch, dvaja zazerajúci podozrievavo na všetko okoloidúce priamo na ulici. Šofér zahlási: „tu býva miestny šéf polície“ a vezieme sa ďalej. Nejde mi do hlavy, ako sa miestny policajný šéf dostal k vile odhadom za dva milióny euro a z čoho platí celú tú ochranku. A tak sa na nezrovnalosti vypytujem ďalej, môjho šoféra tým viditeľne zaskočím. Začne premýšľať a po chvíli so stoickým pokojom vyhlási: „no, on už tú prácu robí veľmi dlho.“ Hm. Ani nemihne brvou. Všetci to vedia a korupcia je tak zažratá pod kožou, že by ich prekvapil skôr opak - ak by miestny policajný šéf býval v obyčajnom paneláku. To by im zrejme bolo navýsosť podozrivé. Šofér sa ešte po chvíli rozpačitého mlčania uvolí k vysvetleniu: „my sa tu všetci uplácame navzájom. Vsjo normaľno.

Momenty, ktoré sa vymykajú logike a zjavne slúžili na umelé ovplyvnenie revolúcie. Jedným z nich je dodnes uspokojivo nevysvetlená streľba do účastníkov demonštrácie a milicionárov. Komando mužov v uniformách a a výzbroji Berkuta so žltou páskou na rukách, ktoré sa náhle objavilo na strategickej vyvýšenine, v priebehu krátkeho času zavraždilo niekoľko desiatok ľudí a stiahlo sa, nevedno kam. Medzitým sa rozšírilo niekoľko navzájom si odporujúcich teórií a vysvetlení, z ktorých každé ma istú logiku a aj svoje slabé miesta. Podľa všetkého skutočne nešlo o ľudí z Berkuta, aspoň nie tých, ktorí boli v aktívnej službe. Videl som niekoľko fotografií, na ktorých sú niekoľkí z tých mužov pri vystupovaní z dodávky s odkrytými tvárami a týmito fotografiami disponujú aj ukrajinské bezpečnostné zložky. Vyšetrovanie však zatiaľ neprinieslo dostatočné vysvetlenie, kto, ako a prečo si najal toto profesionálne komando na masovú vraždu. Masové protesty s absolútnou určitosťou neboli dôsledkom umelých zásahov a konšpirácie, zúrivosť obyvateľstva Ukrajiny na vlastnú neskutočne skorumpovanú vládu už dosahovala dávno kritickú hranicu, nemožno však vylúčiť, že sa niektorá z tajných služieb pokúsila vývoju udalostí niekoľkokrát dopomôcť. Ukrajina bola už od svojho vzniku štátom s obmedzenou suverenitou a vplyv ruských tajných služieb na spoločnosť bol a stále je enormný, ostatné služby teritórium s väčším, či menším úspechom iba monitorujú. Predstava, že by na domácom ihrisku ruských tajných služieb dokázala ktorákoľvek iná služba významnejšie operovať je neuveriteľne naivná. Veriť, že oficiálna návšteva šéfa CIA mala nejaké relevatné dôsledky pre spravodajskú činnosť jej agentúrnej siete je naivné úplne rovnako. Išlo iba o oficiálne a symbolické vyjadrenie podpory. Veriť, že šéf CIA oficiálne pristane v Kyjeve, potom sa niekde v kabínke nenápadne prezlečie za zlouna a ide riadiť operácie a vykonávať spravodajskú činnosť je už skutočne iba slepou vierou. Rusi mali na ukrajinskom území vždy posledné slovo a bez ich vedomia sa nepohne ani lístok na gaštane, symbole Kyjeva.

Možno však úspešne pochybovať o nasledovnom: udalostiach v Odese. Existujú dve zásadne odlišné verzie toho, čo sa stalo a tentoraz má ruská verzia svoju pevnú logiku rovnako, ako tá ukrajinská. Ukrajinská verzia hovorí o fatálnom zlyhaní predstaviteľom miestnej polície, ktorí sa postavili na stranu proruských separatistov a umožnili im napadnúť proukrajinských demonštrantov. Tí sa zabarikádovali v dome, ktorý neskôr vyhorel a umrelo v ňom viac, ako 40 ľudí. Tú istú udalosť ruská propaganda podáva presne naopak: údajne boli proruskí demonštranti iba nastrčenými provokatérmi, ktorých tam nanominoval Parubyj. A teda v skutočnosti ukrajinskí policajti nezlyhali, lebo podporovali proruské sily iba naoko, v skutočnosti vraj išlo o bitkárov proukrajinského razenia a celá provokácia sa iba vymkla kontrole. Hovoril som s viacerými príslušníkmi miestnych bezpečnostných zložiek a tvárou v tvár fotografiám a videozáznamom si oficiálnou verziou novej ukrajinskej vlády neboli vôbec istí. Neoficiálne potvrdili zásadné rozpory. Čo to ale v skutočnosti znamená a čo to dokazuje? Ak išlo skutočne o provokáciu a vyvolal ju Parubyj, nuž to znamená iba to, že na oboch stranách sporu sa nachádzajú ľudia schopní manipulovať s pravdou a klamať. A práve tu sa ukrýva základný kameň ruskej propagandy.

Komu teda veriť, keď všetci klamú?

Putin neverí, že mu svet verí. Všetci vedeli, že klame, keď popieral ruskú účasť na krymskom konflikte. A on vedel, že to všetci vedia. Pre príslušníka tajnej služby, ktorého celý život je vystavaný na lži nie je nedôvera v jeho slová zásadným problémom. Naopak. Dokáže s nedôverou účinne pracovať. Úlohou ruskej propagandy teda nie je presadenie ruského názoru, na to už dávno rezignovala. Smieť verejne a bez začervenania klamať je prejavom obrovského sebavedomia. Úlohou propagandy je dosiahnuť, že nikto nebude veriť nikomu. Všetko je nasmerované k tomu, aby sa nová ukrajinská vláda nestala pre západ dôveryhodným partnerom. Iste, sama robí dosť pre to, aby sme mohli a mali pochybovať. Len treba vedieť rozlišovať medzi skutočnými vinami a prehreškami Ukrajincov a medzi tým, čo nám o nich hovorí propaganda. Je to ťažké, skoro nemožné v tom obrovskom hluku. A práve preto slávi denunciačná propagandistická technika odborníkov z Ľubľanky taký masový úspech aj u ľudí, ktorých si vážim a ctím. Putin sa na Ukrajine správa ako ukážkový barbar a kradne zem skutočným kresťanom. Takto nevyzerá ochranca konzervatívnych hodnôt.

Čo teda robiť? Existuje jediná záchranná brzda, keď už sa stratila všetka dôvera. Rusi okupujú ukrajinu a nie Ukrajinci Rusko. Na to netreba zabúdať nikdy, keď budete mať chuť pochybovať o argumentoch a pravdovravnosti Ukrajincov. Ak by aj klamali, podstata problému sa aj tak ukrýva niekde úplne inde. Na riziká neonacizmu nás upozorňuje štát, ktorý sám má preukázeteľne fašizoidné črty, v ktorom sú obmedzované občianske slobody a kde anitsemitizmus skutočne dosahuje značné rozmery. O riziku ukrajinského extrémizmu nás informujú predstavitelia štátu, ktorý pritom roky buduje paralelné silové štruktúry v ukrajinských športových kluboch typicky nazývaných menom iektorého z dravcov: tiger, panter, lev, jaguár, puma.. Vplyvová agentúra ruských spravodajských služieb má svoju výkonnú silu práve tam. Športovec Vadim Tituško sa takto stal symbolom hnutia antimajdanu. Tzv. titušky sa v stovkách bojovníkov stávali účastníkmi pouličných bojov a provokovali násilné konflikty dávno pred 18 februárom 2014. Robili všetko to, čo Janukovyč potreboval, no nemohli si to dovoliť príslušníci Berkuta. Regrutovali sa zo športových klubov rokmi podporovaných a riadených Rusmi a zo súkromných armád Janukovyčovi naklonených oligarchov. Dávno predtým, než do ulíc vyrazil Pravý sektor už boli tieto plné extrémistických titušiek. Práve títo ľudia vyprovokovali neporiadok, ktorý dnes idú upratovať - Rusi. Separatisti, ktorí sa nedávno zo dňa na deň objavili na Kryme boli len poslednou viditeľnou vlnou dovtedy roky trvajúcej systematickej inflitrácie Ukrajiny. 

Príbehy ľudí bez tváre a mena, ktorým nemusíte veriť

Bolo to zlé a myslela som, že nikdy nič strašnejšie nezažijem: keď som videla trpieť ľudí na Majdane, cítila som sa strašne, plakala som a súcitila s nimi. Skutočné peklo som však zažila doma v obývačke.. S hrôzou som si uvedomila, že som pocítila nadšenie a šťastie, keď som v televízii videla požiar, v ktorom umrelo 40 ľudí. Neviem sa zmieriť s tým, čo sa to zo mňa stalo. Naživo na Majdane som videla ľudí. V televízii len nepriateľov.

Som roztrhaná na kusy. Moja mama je musulmanka z Krymu, otec Rus. A ja som Ukrajinka.. Čo mám teraz robiť? Moji ľudia umreli na Majdane, ale rovnako aj v dome (išlo o požiar v Odese). Moji ľudia zabíjajú mojich ľudí a je to stále horšie. Ja už ani neviem, na koho sa mám vlastne hnevať.. Alebo koho milovať. Neviem, koho mi má byť ľúto a koho nesmiem ľutovať.

Už niekoľko dní som veľmi nešťastná. Nedokážem sa vyrovnať s tým, ako veľmi nenávidím. Nenávidím Rusov, strašne ich nenávidím, za všetko, čo nám zobrali. Za všetko, čo urobili, robia to stále a pritom.. Ja som nikdy takto necítila. Nikdy som nikomu nepriala nič zlé, ale jednoducho si prajem, aby umreli. Je to príšerný pocit.

Volila som Stranu regiónov. Vždy, verila som im. Ale teraz.. Teraz neviem, ako to vlastne je. Strašne ma sklamalo, čo urobili. Neverím už nikomu, lebo o túto dôveru som prišla a tým novým veriť nemôžem. Hnevám sa na nich, na to, čo urobili policajtom. Nemali to robiť, nemuseli.

V jednej chvíli som si uvedomila, že sa na bojcov hnevám. Prestalo sa mi dariť v práci s nimi, znenávidela som ich, mám pomáhať ľuďom, ktorí sú schopní takých vecí? Ktorí robia také veci? Chlapec, ktorý ma 17 rokov.. Keď prišiel, bol nevinný. Keď ho zastrelili, ani som neľutovala. Za niekoľko dní sa z neho stal niekto úplne iný. Už to nebol on.

Stratila som domov. Už je to lepšie, ale po týždni na Majdane som si uvedomila, že nechcem ísť domov, nemám kam, nemám potrebu ísť domov. Doma som na Majdane. Všetko je tam neuveriteľne jednoduché.. Viem, kto je kto, viem, kde sú tí, ktorí nám ublížili a radšej by som zomrela, než by som ich vpustila domov. Domov na Majdan. Dom, kde som žila doteraz je iba druhým domovom, tam chodím spať, keď som už veľmi unavená.

Príbeh človeka s tvárou a menom

Anna Baranová, žena v uniforme Ministerstva vnútra. Vzdelaná a plná ideálov, zradkyňa národa a vlastnej rodiny. Stačí si vybrať. Na začiatku krízových udalostí v jeseni 2013 bola poverená spoluprácou s Berkutom, milujúca a milovaná dcéra svojich rodičov. O pol roka špinavý zradca, ktorý nesmie prekročiť prah rodičovského domu. Keď zazvonila, otec jej cez zatvorené dvere citoval z prísahy milicionára. Vraj ju zradila. Vraj zradila vlasť tým, že verne slúžila vlasti. Nikdy nikoho neudrela, neurobila nič, čo by sa dalo považovať za zlo. Naopak. Svedomito robila svoju prácu a vykonávala rozkazy. Nevýslovná bolesť, strach a zároveň odhodlanie robiť vždy najlepšie to, čo ju naučili. Keď sa svet dokázal obrátiť naruby raz, možno sa to zasa raz stane. Kedy? Nikto nevie. Anna sa chce vrátiť domov a k životu, ktorý žila predtým.

Čo bude ďalej?

Na toto nepozná odpoveď nikto z opýtaných a ani ja nie. V najbližších dňoch zverejním sériu rozhovorov s Ukrajincami z oboch strán občianskej vojny. Rozhovorov som absolvoval množstvo, vylúčil som však tie, pri ktorých bolo zjavné, že ma chcú ovplyvniť želaným smerom a chcú ma presvedčiť, že mám niečo nejako napísať. Ponechal som do výberu tie, ktoré sú osobnými výpoveďami ľudí, ktorým je úplne jedno, čo si myslím, lebo veria, že čo vypovedali je pravda a nič, než pravda. Snáď som vybral dobre a ani raz neminul cieľ. Nehľadal som pravdu a nepokúšal sa respondentov prichytiť pri lži a ani sa necítim dosť múdry na to, aby som vedel rozlíšiť každú propagandistickú lož, či len obyčajný ľudský a nevedomý omyl. Chcel som len vedieť, ako sa tu a teraz cítia tí, ktorí sa často iba náhodným riadením osudu ocitli na niektorej z dvoch strán nespočetných barikád. Ostatné nechávam iba na čitateľov a ich hlavu a srdce.

Prvý rozhovor nájdete tu. Zhováral som sa so ženou v uniforme, ktorá spolupracovala s elitnými policajnými jednotkami pomenovanými podľa mocného orla Berkuta. Prekvapujúci pohľad dovnútra démonizovanej silovej zložky na tragédie, utrpenie a pocit zrady, ktorý postretol príslušníkov týchto jednotiek a aj ich blízkych. Na oboch stranách konfliktu stáli presvedčení ukrajinskí patrioti. Zatiaľ čo jedni získali podiel na moci a vychutnávajú si víťazstvo, Berkuti prišli o česť, prácu a podporu vlastnej vlády. Väčšina z nich odišla na Krym. Mená ich mŕtvych zatiaľ chýbajú na pamätníku obetí Majdanu a chýba aj vôľa ich tam dopísať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?