Miniimpérium vracia úder

Autor: Radovan Bránik | 16.7.2014 o 20:13 | Karma článku: 16.04 | Prečítané  8298-krát

Je samozrejme úplne najjednoduchšie nestrácať čas hľadaním argumentov a pustiť sa rovno do mňa. Dalo sa to po minulom článku čakať. Fejsbúky hŕstky aktivistov sa len tak ligocú pestrofarebnou dúhou osobných útokov a spochybnení a ani sa nepokúšajú vyvracať fakty a názory z minulého článku s poukázaním na moju nekompetentnosť, fóbie, slepú nenávisť a zlé úmysly. Ok. Klamal by som, keby som tvrdil, že ma to neteší. Trafené husi ani nebolo treba menovať, ozvali sa úplne samy vediac, že práve o nich bola reč.

Je tu však jeden veľký problém. To, čo som napísal pred pár dňami sa ešte s prehľadom dalo označiť za blúznenie dezorientovaného homofóba. Čo ale urobia s vyhlásením ich oddaného spojenca? Nadácia otvorenej spoločnosti, ktorá roky stála na strane tohto druhu aktivistov a podporovala ich s naozaj veľkým nasadením a obrovskými finančnými injekciami pred pár dňami zverejnila úplne nečakaný názor: „OSF systematicky, viac ako dve desaťročia podporuje organizácie, ktoré reprezentujú témy či problémy, ktoré široká verejnosť prijíma len s veľkými ťažkosťami. Keď sa napríklad po 20 rokoch intenzívnej práce pri podpore emancipačného úsilia rómskej komunity na Slovensku pozrieme na aktuálny stav verejnej mienky zistíme, že verejnosť je k Rómom nastavená rovnako, alebo viac negatívne ako pred 10, či 20 rokmi. Čo týmto chceme povedať? Nestačia roky dobrej práce stoviek motivovaných ľudí a milióny Eur investovaných do riešenia problému. Možno rovnako dôležité, ako táto práca a investované zdroje je vhodná komunikácia o tom kto, čo a prečo venuje túto energiu Rómom, gejom, prisťahovalcom či iným cieľovým skupinám. OSF žiaľ nemá odpoveď na otázku ako tieto témy komunikovať tak, aby sme získavali na našu stranu mysle a srdcia bežných ľudí, aby lepšie chápali a boli otvorení potrebám znevýhodnených skupín, aby verejnosť oceňovala rôznorodosť. To však neznamená, že nám chýba odhodlanie hľadať spôsoby ako komunikovať lepšie, účinnejšie.

Odhliadnuc od obdivuhodnej odvahy, s akou sa OSF postavila k téme ide o zlomový moment. Vec, o ktorej sa v kuloároch hovorilo už roky sa prvýkrát verejne komunikuje s omračujúcou úprimnosťou. Ani diplomatický slovník nestačil na zahmlenie do očí bijúceho faktu: komunikačné kampane o menšinových témach v podaní predstaviteľov tohto treťosektorového miniimpéria nefungujú, či dokonca majú často úplne opačný efekt. Milióny, ktoré do nich OSF a mnohé iné podobné organizácie v minulosti investovali šli priamo do plynu a jednoducho nepriniesli očakávaný – a aktivistami sľubovaný – efekt. Po takmer 20 rokoch podpory kampaní jeden z najväčších donorov stále nemá odpoveď. Ako je možné, že ju aktivisti nedokázali za tie obrovské peniaze stále nájsť?

Boli to vyhodené peniaze. Jednoduchšie sa to už snáď ani napísať nedá.

Strata súdnosti a kontaktu s realitou je sprievodným javom tohto pokračujúceho zlyhávania. V podaní Romany Schlesinger sa prejavilo naozaj kolosálne. V reakcii na moju dlhodobú snahu spochybniť účinnosť Pride a podobných konfrontačných kampaní sa najprv pokúsila utlmiť ma osobným kontaktom, keď to nezafungovalo, postupne mi začala budovať imidž homofóba a dezorientovaného hlupáčika, s ktorým sa vôbec neoplatí polemizovať. Táto dvojročná snaha za každú cenu znemožniť a umlčať kritika jej metód nakoniec vyústila do neuveriteľnej výzvy adresovanej Nadácii otvrenej spoločnosti v súvislosti s mojou chystanou účasťou na seminári o písaní pre budúcich blogerov. Nadácia OSF sa v poslednom čase aktívne pokúša vymaniť z negatívneho obrazu, do ktorého sa za roky aktívneho pôsobenia dostala kombináciou viacerých okolností. Sprievodným javom tejto neľahkej snahy je aj moje pozvanie na tento seminár, ktorý pre slečnu Schlesinger znamenalo skutočný šok a primälo ju konečne úplne otvorene ukázať skutočnú povahu jej boja za slobodu vyjadrovania a názoru. Ten zjavne smú slobodne vyjadrovať iba ľudia, ktorí s ňu súhlasia. Reakciu si dovolím pre jej neodolateľný tón citovať celú: „Dobrý deň, so všetkou úctou voči NOS OSF by som vás chcela poprosiť o prehodnotenie pozvaných hostí, konkrétne pána Bránika. NOS OSF sa hrdí ochranou a podporou ľudských práv. Je možné, že ste tohto konkrétneho pána vybrali bez bližšieho štúdia jeho blogov a príspevkov. Prosím vás o ich rešerš a odpoveď na otázku, či obsahujú alebo neobsahujú priame prejavy homofóbie a islamofóbie. ÁNO či NIE. Ak bude vaša odpoveď ÁNO, asi viete, čo musíte urobiť. Ak bude vaša odpoveď NIE - potom zrejme budeme musieť urobiť niečo my - vaši bývalí či súčasní grantisti, ľudskoprávne a watchodogové organizácie. Nebude to totiž len vaša hanba, ale aj naša, pretože sa vami a vašou podporou hrdo pýšime. Bude ma mrzieť, ak by sa to malo zmeniť. S pozdravom, Romana Schlesinger.

Voltaire by zaplakal, ak sa už dávno neobracia v hrobe. Budúcich blogerov treba chrániť pred osobným kontaktom s vyslancom samotného pekla a poštvať naňho ľudskoprávne a watchdogové organizácie.

Bola by však nesmierna škoda uveriť, že ide iba o osobné nedorozumenie medzi mnou a slečnou Romanou. Ten spor skutočne existuje, je však len ilustráciou oveľa hlbšieho problému, ktorý sa už dávno pokúšam pomenovať a ktorý tvorí jadro neúspechu a frustrácie slovenského homosexuálneho hnutia, ktoré má množstvo oprávnených, či aspoň ľudsky hlboko pochopiteľných potrieb a túžob. Namiesto budovania zdravého sebavedomia im niekto roky vnucuje pocit ohrozenia, pred ktorým ich treba chrániť – a rovno aj ponúka „ochranu,“ ktorá ich však v skutočnosti robí ešte zraniteľnejšími. Súčasťou tejto stratégie je aj budovanie obrazu nepriateľa, ktorého majú vidieť už skutočne všade. Všetko v záujme toho, aby ich niekto múdrejší a silnejší mohol chrániť. Tak, ako chce chrániť budúcich slovenských blogerov pred závadovými osobami. Namiesto diskusie izolácia, namiesto konfrontácie s realitou umelý pocit nadradenej výlučnosti. Tento chorý model smeruje k jedinému cieľu: vybudovaniu ghetta obohnaného vysokým múrom, v ktorom budú môcť homosexuáli žiť v relatívnom pokoji výmenou za posilnenie moci a vplyvu nepostrádateľnej elity.

Slovenskí homosexuáli si zaslúžia viac. Oveľa viac. Romana Schlesinger je trójskym koňom, ktorý programovo poškodzuje ich skutočné záujmy, hrá už dávno len sama na seba a v prospech úzkej, nikým nevolenej skupinky vyvolených. Ten kôň okolo seba zúrivo kope tušiac, že zlaté časy pomaly končia. Nech vás nemýli, že aktuálne najviac kope do mňa. Kopal by kohokoľvek, kto by si v týchto dostihoch trúfol vsadiť na lepšieho. Snáď konečne svitá na lepšie časy a dočkáme sa korektných kampaní, v ktorých nebude nikto podsúvať pocity viny 96 percentám obyvateľstva a rozdávať nálepky homofóbov na všetky strany, len aby nemusel nič vysvetľovať. Sú krajiny, kde sa homosexuálom darí oveľa lepšie a nie je to preto, že by tam žili výnimočnejší ľudia, ako na Slovensku. Darí sa im, lebo ich predstavitelia vystupujú voči majorite slušne a vysvetľujúco, dokážu akceptovať kritiku a s prehľadom znášajú iný názor.

Medzi zdanlivou slovenskou elitou panuje pohodlné presvedčenie, že za všetko zlé môže konzervatívne a neznášanlivé obyvateľstvo krajiny pod Tatrami. Veria tomu, aby si nemuseli pripustiť, že to práve ich popletené komunikačné stratégie zbytočne polarizujú spoločnosť, provokujú konflikty a úplne ignorujú pravidlá úspešných kampaní. Za tieto naše by sa hanbili ešte aj povestní Zulukafri.

Dúfam, že toto nebolo rasistické vyjadrenie. Človek si už na Slovensku nemôže byť istý ničím.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Pamätníky najhorších bojov. Aj také je svedectvo vojny

Nacisti podpálili takmer všetky domy. V niektorých zostali ranení. Ľudia sa museli dívať, ako všetko zhorí.

KOMENTÁRE

Vyzliecť! (karikatúry týždňa)

Výber SME z prác karikaturistov po celom svete za posledný týždeň.


Už ste čítali?