Volanie po cenzúre bolo a je prejavom slabosti. Vždy. Ide o umelú ochranu nasadzovanú v strachu pred otehotnením spoločnosti nebezpečnými myšlienkami. Ide o snahu zabrániť šíreniu ochorení duše, ktoré len v minulom storočí priniesli desiatky miliónov obetí na oltár rôznych pošahaných ideológií. Na prvý pohľad vyzerá cenzúra príťažlivo, či dokonca nosí masku mravnosti, no je chorá z podstaty. Prakticky nikdy nepriniesla želaný efekt, často úplne opačný. A takmer vždy slúžila záujmom aktuálnej moci v snahe ešte viac ju posilniť. Nemá žiadne morálne opodstatnenie a v skutočnosti škodí práve tým, ktorých mala chrániť. Odpoveďou na slobodne vyslovené šialené názory nesmie byť cenzúra. Jedinou možnou odpoveďou je rozšírenie slobody. Totalitné myšlienky si v prostredí cenzúry vždy žili ako v bavlnke. Slobodné názory umierali. Ak nemá vyhrať totalita, nesmie prehrávať sloboda.
Minútu pred tým rozhovorom existovali tri možné scenáre:
1 - rozhovor Kuffu a Kordu sa nestane.
2 - rozhovor sa odohrá, no Korda ho efektne zostrihá v snahe vyhovieť volaniu po (auto)cenzúre.
3 - rozhovor sa odohrá a Korda ho zverejnil prakticky bez úprav a kozmetických vylepšení.
Podľa rozbúrenej väčšiny novinárov a blogerov by bolo najlepšie, aby sa taký rozhovor vôbec neuskutočnil. Názory reprezentované Kuffom považujú za natoľko šialené, že si jednoducho nedokážu predstaviť, že má právo ich verejne prezentovať.
Menšia časť volá po kozmetických úpravách a strihu, argumentujúc zákonmi, zdravým rozumom, etickým kódexom novinára a podobnými taľafatkami.
Absolútna menšina, ktorej som príslušníkom je rada, že Eugen rozhovor uverejnil v surovej podobe a bez snahy natrieť Kuffove doslova šialené názory naružovo.
Prečo?
Ak by sa rozhovor neuskutočnil, verejnosť by pod dojmom nesporne záslužnej dlhoročnej práce Kuffu v oblasti starostlivosti o trpiacich naďalej žila v sladkej nevedomosti. Dokonca by ho naďalej považovala za to lepšie – lebo menej prísne – z cirkvi. Kuffu často diskutéri dávali na roveň arcibiskupa Bezáka a zvlášť mnohí neveriaci ho považovali za nádej pre toleranciu a občianske zmierenie.
Môže sa také čosi ešte stať po včerajšku?
Ak by ten rozhovor Eugen upravil a podrobil kozmetickej kúre, vystrihnúc tie nejjedovatejšie časti, spôsobil by ešte oveľa väčšie zlo. Umožnil by menej zorientovaným získať ku Kuffovi ešte viac sympatií a selekciou toxických a vpravde chorých názorov by doslova falšoval realitu. Eticky zostrihaný rozhovor s Kuffom by bol príšerne neetický a až v prípade, že by ho Eugen zostrihal, spreneveril by sa svojmu remeslu.
Kolaterálnym ziskom pre LGBT komunitu je obrovský nárast sympatií zo strany dovčera mlčiacej väčšiny. Ani tá najvypečenejšia kampaň doteraz nedokázala to, čo zvládol Kuffa jediným rozhovorom. A hovorím to bez štipky irónie. Verejnosť konečne začína rozumieť, čoho sa to homosexuáli boja a začína s nimi solidarizovať. Nestalo by sa to, nebyť .týždňa, Kordu a, s prepáčením, Kuffu. Po včerajšku vzrástli dokonca moje vlastné sympatie k homosexuálom. Hoci viem, ako to funguje - funguje to.
Nie je žiaden dôvod báť sa toho, čo Kuffa hovorí a nie je dôvod mu brániť hovoriť to nahlas. Báť sa treba toho, čo si myslí. Bojovať proti tomu však nemožno a ani to nemožno zmeniť, ak sa to ani nedozvieme. A nedozvieme sa to, ak budeme volať po cenzúre a novinárskej etike. Iste, cenzúra má silu dočasne držať na uzde démonov z podvedomia, no čím dlhšie ich necháme čakať, tým silnejší potom vyrazia do boja v snahe zakrútiť krkom každému, kto sa im znepáči. Cenzúra nebezpečne roztvára nožnice medzi skutočnými postojmi autorít a medzi ich verejne prejaveným názorom. Dáva falošnú nádej, že predsa nemôže byť tak zle. Zjavne môže. Cenzúra živí zlo rýchlejšie, než akákoľvek otvorená podpora.
Ak vám záleží na právach homosexuálov, bojujte za právo Kuffu hovoriť nahlas, čo si myslí. A potom ho kľudne zažalujte, pošlite presne tam, kam patrí a píšte rovnako slobodne úplný opak toho, čo si myslí. Ak by ste mu zabránili povedať to slobodne, zabránili by ste mu verejne sa znemožniť a stratiť nezaslúženú auru mierumilovného človiečika. Nie je ním. Stále verím, že v cirkvi je takých menšina a mám voči nim obrovské sympatie. Ale aká je pravda sa dozvieme, až keď konečne prestane snaha o nasadenie všetkých podôb cenzúry.
Otázka teda znie: chceme skutočnú pravdu, alebo chceme, aby sme sa dozvedali iba to, čoho sa nemusíme báť?