Po prvé: môj článok nebol ani len vzdialene kopnutím do redakcie a ani som nekopal do celej novinárskej dediny. Kritizoval som kapitulantský tón a postoje niektorých predstaviteľov novinárskej obce, pričom v sme.sk sa ich paradoxne objavilo oveľa menej, než v médiách neohrozených akvizíciou Penty. Kritizoval som fenomén, nie konkrétnych ľudí a redakciu. Ak vôbec niekedy, vyjadrujem sa na ich adresu podporne, s výnimkou jediného článku z dávnejšej minulosti, a naopak sa otvorene staviam za niektoré kontroverzné rozhodnutia redakcie, hoci by som nemusel. Urobil som tak aj celkom nedávno v súvislosti s údajnou cenzúrou. Niečím takým si autor popularitu rozhodne neurobí. Vyzerá takto frustrovaný bloger plný pokušenia kopnúť si do redakcie?
Po druhé: hoci už dávnejšie Schutzove komentáre nečítam, z minulosti mám matnú spomienku na radosť, s akou som hltal jeho perfektne vypointované texty plné zmysluplných argumentov. Čítajúc ten posledný neviem, či nejde iba o prejav spomienkového optimizmu. Minimálne v časti týkajúcej sa textu Miša Havrana a toho môjho ide o guláš plný osobnej zášte bez argumentov, ktorý by som s prehľadom vymazal, ak by sa objavil v diskusii pod mojim článkom. Hoci s Michalovým názorom vo veľkej časti nesúhlasím, polemika solídneho autora vyzerá inak a tento Schutzov hejt písaný slovníkom šéfredaktora Hlasu Žumpy si iba ťažko dokážem spojiť s výrazom „prémiový obsah.“
Po tretie: táto frustrovaná blogosféra je významným a stále rastúcim segmentom sme.sk. Jej ekonomická výhodnosť pre redakciu a vydavateľa je nesporná, pretože na rozdiel od väčšiny ostatných nemusí autorom – až na výnimky - za tvorbu obsahu platiť. Blogy si čitatelia práve pre ich špecifický obsah a formu otvárajú stále častejšie a stále viac čitateľov preto vidí stále viac reklamy. Nie napriek tomu, ale práve pre osobitý spôsob, akým ich autori - vrátane mňa - píšu. S úctou k pravidlám žánru, ktoré sú samozrejme úplne iné, ako pravidlá komentárov. S trochou zovšeobecnenia však možno povedať, že blogeri vydavateľovi zarábajú aj na Schutzov honorár. Ostáva len dúfať, že ochota hrýzť do ruky, ktorá ho živí mu ostane aj vtedy, keď už to bude ruka Penty. Kopať do mňa, či Miša Havrana si zas až takú veľkú odvahu nevyžaduje.
Schutz sa zhrozene pýta: "Existujú ale ešte jedny noviny na svete, ktoré by si zo svojej prvej strany urobili masochistický salón, kde sa nechajú opľúvať, ponižovať a urážať podradnými článkami treťoradých zdrojov a dávajú im tak publicitu, akú by inak nikdy nemali?" Neviem, či existujú, no aj keď by boli sme.sk jediné noviny, ktoré to robia, treba im tlieskať. Tlieskať za odvahu, s akou sú ochotné ísť do sporov, polemík a za to, že sa dokážu vystaviť riziku spochybnenia a omylu. Tlieskať im za ochotu umiestniť na titulku článok z konkurenčného webu. Možno sme naozaj treťotriedne zdroje píšuce podradné články a nezmysly na nezmysly, no redakcia necháva na čitateľoch, aby to rozsúdili. Schutza to desí. Pán Schutz, v jedinej vašej vete sa nachádza toľko nadradenej nafúkanosti a elitárstva, koľko sa ze mesiac nepozbiera na celom portáli sme.sk. Notabene - veríte, že by sa tomuto vášmu "skvostnému" článku dostalo takej publicity, nebyť sme.sk? SME je SME. Nie SOM a po mne už nik iný.
Z toho usudzujem, že je načase začať p. Schutzovi poskytovať reálnu spätnú väzbu. Oslavné ódy na minulosť mu rozhodne neprospievajú. Žije už pridlho úplne osamelý v bazéne s názvom „mienkotvorný komentátor“ a nemajúc oponenta, považuje sa za najväčšieho. Čaká sa na žraloka, s ktorým sa konečne bude môcť porovnávať. Svet mimo košických kaviarní naozaj vyzerá naozaj trocha inak a inak sa robí aj moderná žurnalistika. Ešte aj tí frustrovaní blogeri občas zodvihnú zadok od počítača a šlapú chodník. Mať na všetko názor a všetkému rozumieť bez kontaktu s realitou už dávno nestačí. Naozaj.
