Veľká bytová lúpež

Autor: Radovan Bránik | 26.11.2014 o 11:39 | Karma článku: 12,75 | Prečítané:  19417x

V posledných rokoch sa v médiách objavujú príbehy politikov, alebo známych osobností v súvislosti s omračujúco nízkou cenou, za ktorú získali do osobného vlastníctva byty od štátu, či mesta. Často v lukratívnej časti, v secesných domoch, na pešej zóne. Vždy sa po každom z takýchto odhalení zodvihne vlna občianskej nespokojnosti snažiaca sa zmiesť ďalšieho zo zlodejov z povrchu zemského. Bývalý člen Európskej komisie, novinár Krpelan a najnovšie aj novozvolený starosta bratislavského Starého mesta Števčík by o tom, aké je to byť označený za zlodeja vedeli rozprávať celé hodiny. Tie príbehy sa objavujú iba raz za čas a budí to dojem, akoby sa problém týkal len Alibabu Figeľa a možno ešte nejakých 40 zbojníkov. V skutočnosti bolo šéfov gangu bytových lúpežníkov oveľa viac, sedeli v parlamente a keď prostredníctvom zákonov o prevode štátnych a mestských bytov túto geniálnu akciu odklepli, pridalo sa k tejto zlodejskej bande niekoľko desiatok tisíc lúpežníkov.

V priebehu niekoľkých rokov sa pokúsili previesť do osobného vlastníctva množstvo bytov, ku ktorým nemali, okrem nájomného, žiaden iný vzťah. Väčšine z nich sa to aj podarilo, často za zlomok trhovej ceny. V prípade nehnuteľností v bratislavskom Starom meste išlo v niektorých prípadoch o menej, ako stotinu. Nebolo výnimkou, keď sa na Gorkého, Dunajskej a iných uliciach v centre predávali byty s výmerou väčšou, ako 150 metrov za cenu nepresahujúcu tisíc Euro. Obratom ruky sa ich majitelia zbavovali za niekoľko miliónov vtedajších korún, doplatiac smiešnu pokutu. Kto predal neskôr, ako o rok, nemusel platiť ani tú.

V hluku a rozhorčení okolo prvej a druhej vlny kupónovej privatizácie a v hneve nad Mečiarovými praktikami sme sa celkom zabudli hnevať na ďalšiu z nespravodlivostí. Hlavne preto, že na rozdiel od oficiálnych privatizácií, na ktorých sa podieľalo len pár sto darebákov sa táto lúpež týkala státisícov tzv. slušných ľudí. Skrivodlivosť tohto riešenia však bola v tom, že sa netýkalo všetkých dospelých obyvateľov republiky. Enormné zisky z tejto neviditeľnej privatizácie končili iba vo vreckách tých šťastnejších, ktorí mali v tom čase k bytom nájomný vzťah na dobu neurčitú. V prípade mnohých lukratívnych bytov v centrách miest takýto nájomný vzťah typicky získavali práve ľudia, ktorí buď priamo kolaborovali s komunistickým režimom, či boli jeho priamymi predstaviteľmi, alebo si cestou priateľských protislužbičiek vychodili na úrad chodníčky, po ktorých mali k cudziemu majetku bližšie, ako bežný plebs. Rozhodnutím parlamentu sa z týchto bytov stal základ bohatstva desiatok tisíc rodín podporovateľov bývalého režimu.

Najčastejším argumentom zástancov tejto lúpeže bolo tvrdenie, že sa štát potreboval zbaviť záťaže, ktorú predstavovala starostlivosť o bytový fond. V skutočnosti bola hodnota majetku v čase prijatia zákona o prevode v desiatkach násobkov vyššia, ako náklady spojené s jeho údržbou. Príklad? Starosta Števčík získal 125 metrový byt v centre za 1423 Euro. Táto cena bola výsledkom 50% zľavy, ktorú dostal na základe nariadenia mesta. Už v čase prevodu išlo o zlomok skutočnej trhovej ceny, dnes by si za tie peniaze kúpil možno jeden, či dva štvorcové metre. Vyzerá takto skutočná záťaž? Obetoval sa Števčík v samovražednej potrebe zbaviť mesto a štát neprimeranej záťaže? Odpoveď poznáte. Získať majetok štátu v Mečiarovej privatizácii za 30% skutočnej ceny bola odsúdeniahodná nemravná podlosť. Získať štátny byt do osobného vlastníctva za menej, ako stotinu však bolo v očiach týchto ľudí výkonom spravodlivosti. Jediný rozdiel je, že VSŽ získal niekto iný, zatiaľ čo byty získali oni sami.

Riešení bolo v tom čase niekoľko. Najjednoduchším bola štátna agentúra, ktorá by prevzala starostlivosť o bytový fond a zabezpečovala jeho postupný odpredaj vlastníkom za ceny aspoň približne podobné trhovým. Tak, ako si dnešní nadobúdatelia bytov kupujú nehnuteľnosti na hypotéky, mohli si odkupovať byty ich nájomníci v časoch lúpeže. Nestalo sa, štát sa majetku zbavil jednorázovo a vytvoril tak kastu boháčov, ktorých finančné možnosti boli zo dňa na deň v desiatkach násobkov vyššie, ako u spoluobčanov, ktorí na nájomnú zmluvu k štátnemu bytu nikdy nedosiahli. Štát v tejto privatizácii dobrovoľne prišiel o majetok v miliardách Euro a previedol ho iba na časť obyvateľov, zatiaľ čo iných o možnosť podieľať sa na bohatstve úplne vynechal z hry. Táto nespravodlivosť ovplyvnila množstvo osudov a už sa možno len domnievať, ako by vyzeral štátny cashflow a hospodársky výsledok miest, keby za prevedený majetok získali adekvátnu náhradu.

Argument, že predsa na tie byty mali právo, lebo tam mnohí aj roky bývali je pritom úplne scestný. Skúste si to dnes: ak žijete v prenájme, povedzte majiteľovi, že práve preto chcete jeho byt za zlomok trhovej ceny a že ho tým zbavíte záťaže. Vyhodí vás do hodiny a úplne právom. Tieto základné ekonomické pravidlá však na istý čas v republike prestali platiť, poslanci parlamentu ich jednoducho vypli. Aj oni chceli svoj diel a neplatiť zbytočne veľa a aby ich pre to nezabili, potrebovali dostatočné množstvo spolupáchateľov. Ako sa vraví, bola taká doba. Tak prečo nám ale stále vadí Mečiar? Nazerané touto optikou pripravil štát o menej percent z hodnoty majetku, ako si vzali bytoví lúpežníci.

Dnes je teda na stole verejná výzva Figeľovi, Števčíkovi a iným, aby doplatili rozdiel medzi trhovou a nadobúdacou cenou. Ok, v zásade ide o správne očakávanie. Malo by sa však týkať všetkých, ktorí sa touto cestou dostali k majetku štátu a miest na základe úplne pochybného kritéria a za zjavne neprimerane nízke ceny. Keď sme ochotní podpísať sa pod výzvu Figeľovi, podpíšeme rovnakú aj v prípade, že sa bude týkať našich rodičov, súrodencov, švagrov, či tiet? Podpíšeme aj výzvu adresovanú samým sebe? Ak áno, všetka česť. Ak nie, prečo nie? Opäť má platiť selektívna spravodlivosť iba pre niektorých?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?