Lož, ako pracovná metóda: ako pracujú s faktami ľudia z lipsic.net?

Autor: Radovan Bránik | 15.12.2014 o 12:45 | Karma článku: 9,76 | Prečítané:  2701x

Keď som v dávnejšej minulosti skúmal obsah stránky lipsic.net, bolo veľmi ťažké rozlíšiť, čo je pravda, čo polopravda a čo čistá špinavá lož. Nebolo kde a u koho overovať. Teraz však mám k dispozícii článok, na ktorom sa dá prehľadne ilustrovať, ako prevádzkovatelia tejto stránky zaobchádzajú s faktami, pokúšajú sa manipulovať s realitou a snažia sa diskreditovať kohokoľvek, kto si dovolí poukázať na ich neortodoxné metódy. Konečne mám s čím porovnávať.

14 decembra bol na lipsic.net zverejnený článok, v ktorom sa jeho autor obtiera o mňa osobne. Mám teda vzácnu príležitosť ku konfrontácii obsahu článku s faktami. Výsledok? Posúďte sami. Vyberám len niekoľko ilustračných príkladov, rozbor všetkým lží by vydal na román, či aspoň novelu. Autora článku k písaniu primäl môj článok v časopise .týždeň o praktikách organizátorov diskreditačnej kampane, ktorý redakcia doplnila vlastným perexom a titulkom.

Hneď v názve článku ma autor nazýva „Lipšicovým zúrivým lovcom blogerov“ a v perexe som dokonca označený za „ pána v službách Lipšicovej tajnej polície." K tomu len toľko: s Danielom Lipšicom som sa pracovne opakovane stretával počas likvidácie viacerých udalosti s hromadným postihnutím obyvateľstva, kým bol ministrom vnútra, prvýkrát počas streľby v Devínskej Novej Vsi. Naša komunikácia, ak vôbec nejaká, bola vždy krátka, v spoločnosti iných osôb a striktne pracovnej povahy. Odkedy ministrom nie je, dva, či trikrát sme sa stretli náhodou na ulici bez toho, aby sme spolu vôbec komunikovali. Rovnako som sa nikdy nestretával so žiadnym z ľudí, ktorých lipsic.net označuje za ľudí z tejto tajnej služby. Ak vôbec čosi také existuje, nemám s tým nič spoločné. Nie som ani priaznivcom politika Lipšica, nikdy som ho nevolil a jeho volebný úspech by ma netešil.

V ďalšej časti autor označuje moje vyjadrenia z článku o blogeroch za „osobné útoky proti blogerom a autorom portálu,“ vraj som na nich útočil ostro a dokonca si na nich schladil žlč, vyčítal im niečo bez dôkazov a ešte niekoľko ďalších hrozných vecí. Fakty? Článok je iba suchým konštatovaním skutočností overených vyšetrovaním polície, na rozdiel od mojich blogov písaný skoro až úradným jazykom. Všetky relevantné informácie som čerpal z rozhodnutia vyšetrovateľa Jána Spodniaka z Banskej Bystrice o zastavení trestného stíhania vo veci údajnej nezákonnej lustrácie deviatich blogerov. Vyšetrovateľ zistil, že sa nestal žiaden z trestných činov, z ktorých anonym obviňoval zamestnancov sekcie verejnej správy Ministerstva vnútra a že všetky lustrácie prebehli v súlade so zákonom a vždy zo zákonných dôvodov. Otázku, ako možno osobne útočiť na niekoho, kto žiadnou skutočnou osobou nie je, si autor článku radšej vôbec nepoložil.

V tomto prípade došlo k vtipnému paradoxu: anonym, ktorý mal pôvodne poškodiť Gábora Grendela a jeho spolupracovníkov sa nakoniec obrátil proti jeho autorom – polícia totiž zistila, že údajní nespravodlivo perzekvovaní blogeri Jarmila Kante, Peter Sivák, Pavol Klein a Adam Kemény v skutočnosti neexistujú a že pri registrácii na blogoch uviedli všetci do jedného klamlivé údaje. Rovnako tak bloger Martin Masaryk, ktorý síce uviedol pravé meno, ale klamal v iných údajoch v snahe znemožniť svoju identifikáciu. Keďže ľudí s rovnakým menom je na Slovensku nemálo, stačilo namiesto mesta Stará Turá uviesť úplne iné mesto.

K mojej „výčitke bez dôkazov“ o nezákonnom spôsobe získavania informácií slúžiacich na kritiku Lipšica len krátko: zverejnenie súkromnej mailovej komunikácie bez súhlasu jej účastníkov JE protizákonné. Zverejnenie prepisov sms a telefonátov protizákonné jednoducho JE už samo o sebe. Žiaden z materiálov, ktoré vznikli pri práci tajnej služby sa nesmie týmto spôsobom dostať mimo okruhu osôb, ktoré striktne určuje zákon. Už samotný výskyt týchto materiálov na stránke lipsic.net je dôkazom jeho porušovania.

Autori na tejto stránke radi veľmi voľne používajú výraz verejný záujem, ibaže – a oni to dobre vedia, ale nepovedia – verejný záujem musí byť definovaný niekým úplne iným. Rozhodne o ňom nemôžu svojvoľne rozhodovať osoby, ktorých totožnosť zatiaľ nie je ani verejne známa. Autor článku o falošných menách opakovane hovorí, ako o pseudonymoch a vypomáha si prirovnávaním s Dominikom Dánom, Maximom E. Matkinom a alter egom Ivana Kraska. Nie je mi známe, že by Krasko, Matkin, či Dán zverejňovali podobnú spravodajskú agendu a venovali sa diskreditácii názorových oponentov ukrytí za falošné meno. Možno však administrátori vychádzajú z presvedčenia Igora Cibulu, ktorý spravodajskú činnosť považuje za istý druh umenia. Fakty? Ani jeden z falošných blogerov nepožiadal redakciu o možnosť písať pod pseudonymom, hoci to prevádzkovateľ blogov umožňoval – oni jednoducho klamali. Rovnako, ako klame bloger zneužívajúci meno Adama Keményho. Jediný žijúci nositeľ tohto mena na Slovensku je mladý muž z Galanty, ktorý však s touto umeleckou tvorbou nemá nič spoločné. Ani to však podvodníkovi z adamkemeny.blog.pravda.sk nebráni tvrdiť, že sa tak skutočne volá.

Autor v snahe zvýrazniť krivdy, ktoré som stránke lipsic.net a statočným falošným blogerom spôsobil „zabudol“ zmieniť jednu úplne nepodstatnú okolnosť: pri príprave článku som sa začiatkom októbra písomne obrátil na administrátora jeho stránky so žiadosťou o kontakt, v ktorej som absolútne otvorene uviedol, že sa o prípad zaujímam a aj z akých dôvodov a dokonca som mu presne popísal aj mechanizmus, akým som získal kľúčové informácie. Z úcty k zákonu jeho odpovede nezverejňujem, no obsahovali aj vety ako „vaše blogy som samozrejme už čítal a musím priznať, že sa mi páčili..“ a niekoľko ďalších podobne oceňujúcich formulácií. Napísali sme si ešte niekoľkokrát. Potom sa však pán šéfredaktor náhle odmlčal a komunikácia ustala, napriek opakovaným výzvam sa už k ničomu nevyjadril. Nik mu do zverejnenia nebránil výrazne ovplyvniť konečnú podobu článku, uviedol by som jeho vyjadrenia rovnako, ako vyjadrenia iných dotknutých strán. Dobrovoľne sa tejto možnosti vzdal. To všetko však v článku určenému na moju dehonestáciu vedome zamlčal.

Lipsic.net ďalej uvádza: „Zistili sme, že Radovan Bránik štylisticky upravuje články Milana Krajniaka, uverejňované na jeho osobnej stránke... Krajniak odrazu štylizuje inteligentnejšie, používa menej nespisovných vetných väzieb a celkovo má jeho písomný prejav lepšiu formálnu úpravu. Za to vďačí blogerovi Bránikovi, ktorému za tieto služby platí.“ Fakty? Krajniakove blogy štylisticky neupravujem a ani žiadnym iným spôsobom do nich nezasahujem, nikdy som žiaden z nich pred zverejnením nečítal. Je pravdou, že jeho tvorba v poslednom čase vykazuje známky značného zlepšenia, čo sa štylistiky týka, nuž ale s tým nemám nič spoločné. Popravde, ak by som ich upravoval ja, boli by ešte o kus lepšie. Je ale zjavné, že by podobnú starostlivosť zúfalo potrebovali dielka bezmenných nímandov, ktorí sa ukrývajú za „pseudonymy“ Štukovský, Abrahám, či Kočuta. Forma je však v prípade ich spisby vzácne zhodná s obsahom – a tak je vlastne všetko, ako má byť. Milana Krajniaka som stretol dvakrát v živote a v oboch prípadoch len v súvislosti s prípravou článku pre .týždeň. Nikdy predtým som s ním nekomunikoval, ak za komunikáciu nebudeme považovať dávnejšie články o zlyhaní pravice, v ktorých som mu teda nakladal viac, ako poriadne.

Už z oblasti komédie je fakt, že o mne najprv autor opakovane píše, ako o blogerovi s ostrým perom, aby neskôr zistil, že nie som nezávislý bloger, či dokonca vlastne blogerom vôbec nie som. Odhalenie, že „požívam ochranu viacerých médií“ kvôli zaujímavému kontaktu s redaktorkou SME je potom už doslova z ríše snov. Denník SME ma nikdy nešetril, nerobil som to ani ja a ak sme vôbec komunikovali, išlo o zdvorilostné frázy pri stretnutí raz do roka. Občas sme si písali s administrátorom blogov. Portál tiež odhalil, že „odkedy sa pri odstraňovaní nešťastí zoznámil s mnohými novinármi, nerobí nič iné, len sa zaujíma o svet médií, navštevuje spoločenské podujatia a vypisuje blogy – niekedy aj dva či tri v priebehu jedného týždňa.“ Nuž áno. Lipsic.net konečne udrel klinec po hlavičke. Za posledné štyri roky som bol na dvoch vyhláseniach Novinárskej ceny, vždy preto, lebo ma pozvali kvôli nominácii, na jednom vianočnom večierku, na jednom príjemnom stretnutí kvôli prezidentským voľbám a niekoľkokrát v kine. A raz som bol hrať badminton. Inak som známy odľud a stretnúť ma na spoločenskom podujatí je skoro nemožné. Blogy zverejňujem v priemere raz, za desať dní, v poslednom roku ešte oveľa menej.

Dalo by sa takto pokračovať ešte dlho, no počkám si na reakciu. V nabližšom čase čaká verejnosť ešte niekoľko jedovatých „odhalení“ a článkov, ktorých cieľom bude spochybnenie mojej mravnej integrity. Ich autori veria, že to funguje a že sa spochybnením oponenta podarí zahmliť odpornú podstatu ich vlastného konania. Nič lepšie ani robiť nemôžu, lebo spochybniť čo i len jedinú informáciu z článku o falošných blogeroch sa im nepodarí. Mne je srdečne jedno, ako si poradia Krajniak s Lipšicom a či ich niekto bude, alebo nebude stíhať, je to ich vec a ich problém, nie som ich sluha a ani poskok. Je mi jedno, koľko ďalších klebiet sa podarí pozbierať ľuďom z lipsic.net. Už sa im aj tak minuli prakticky všetky, ktoré o mne kedy kolovali. Verejnosť bude oveľa viac zaujímať skutočná identita darebákov, čo kradnú cudzie fotografie, maily, sms správy a prepisy telefonátov a skrývajú sa za ničnehovoriace pseudonymy. Priblížim tiež niektoré z aktivít na sociálnych sieťach, ktorým sa táto skupinka s obľubou venuje a ktoré som načrtol už vo svojom predchádzajúcom článku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?