reklama

Prečo podporujem referendum a nejdem hlasovať

Proti, za, alebo nezúčastniť sa. Iné nám vo februári neostane. Nižšie je napísané, čo som chcel k veci povedať, s nechuťou, lebo už hádam iba niektorí analfabeti sa nevyjadrili, ale zas si nenechám vyvaliť bok. Keď verejnosť uniesla toľko premúdrelých názorov, nech zvládne ešte tento jeden. Keď Babylon, tak poriadny a so všetkým, čo k nemu patrí.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (140)

Vo februári na referendum nejdem. Pre mňa prichádza príliš skoro. Vnímam referendum, ako dôležitý nástroj slúžiaci na potvrdenie spoločenskej dohody. Niečo, čo potvrdí výsledky dlhodobého súboja názorov a argumentov a verifikuje roky trvajúci evolučný vývoj názorov väčšiny obyvateľov. Rozhodnutie v referende má byť správou pre zákonodarcov, že je čas meniť zákon, alebo jeho zmene brániť, lebo spoločnosť sa tak rozhodla. Referendum, ako ho vnímam ja, by malo pokojnou cestou zakončiť proces postupnej zmeny postojov, alebo potvrdiť, že k žiadnej výraznej zmene nedošlo. Iba tak môže viesť referendum k želanému výsledku. Ním je rozhodnutie väčšiny, ktoré dokáže s pokorou prijať menšia časť občanov, ktorá hlasovala opačne. Ak má referendum skutočne fungovať, môže mnohé, no jedinú vec určite nesmie: nesmie mať víťazov a ani porazených. Kto ho pochopil, ako súboj dvoch nezmieriteľných táborov, nemôže sa viac mýliť. Tento navýsosť demokratický inštitút ma priniesť posilnenie spoločnosti a demokracie, nie jej oslabenie. Keď si potrebujete udrieť, zájdite na futbal. Keď vám chýba box, šup do ringu. Ale nerobte si arénu na ukazovanie svalov z referenda.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prichádzajúce referendum pozitívnu opciu neponúka. Žiaľ. Neviním z toho ani organizátorov, no ani ľudí s opačným názorom. Vinu na tom, kam sa za posledné mesiace posunula verejná debata nenesie nik – zodpovednosť však rozhodne áno. Tú nesie úplne každý, kto sa na túto tému vyjadruje a tiež zodpovedá za obsah, tón a spôsob, akým prispieva k téme. Poznám sa osobne s viacerými jeho organizátormi, v mnohom mávame podobné presvedčenie, v mnohom sa odlišujeme. Rozumiem dôvodom, ktoré ich viedli k jeho vyhláseniu a rešpektujem ich právo referendum uskutočniť. Vnímam úprimné nasadenie a presvedčenie, že menia svet k lepšiemu, alebo aspoň bránia tomu, aby sa – pre nich neprijateľne – zmenil. Na rozdiel od väčšiny ľudí s opačným názorom ich neupodozrievam zo zlých úmyslov a snahy komukoľvek uškodiť. Blázni sa nájdu všade, no nemožno poprieť, že na strane organizátorov je obrovské množstvo úplne normálnych a súcitných ľudí, čo skutočne veria, že musia brániť svoju predstavu o svete. Skôr, ako dostanete chuť im preto začať nadávať skúste sa zamyslieť, či náhodou práve nerobíte to isté. Lebo robíte. Jediný rozdiel medzi vami a nimi je ten, že považujete svoj názor za lepší a aj svoju predstavu sveta. No ale to oni tiež.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Referendum vyprovokovali rôzne aktivity a spoločenské tlaky, prichádzajúce z rôznych strán. Pomerne často prichádzali v ťažko stráviteľných podobách, mali formu kampaní eskalujúcich napätie a obviňujúcich celé spoločenské skupiny zo zlých úmyslov, či zaostalosti. Primitívne a vyslovene hlúpe reakcie bolo možné zaznamenať aj u ich odporcov a kruh sa začal uzatvárať. Prestali sme si veriť a už len bojujeme. Už iba málokoho zaujíma skutočný obsah a zmysel otázok, dívame sa na ne optikou toho, kto sa ich pýta: potom sa rozhodujeme len podľa príslušnosti k stádu. Buď sme za, alebo proti, no ani v jednom prípade sa nerozhodujeme slobodne. Ženie nás strach z toho, že budeme patriť k tým, čo prehrali. Osobný názor? Pochybnosť? Otázka, ktorá môže navodiť dojem, že sme agentami tých druhých? Či nebodaj dokonca patríme k nim, no len sa pretvarujeme v zúrivej snahe ublížiť? Veď ako inak.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Referendum sa pýta na otázky, na ktoré zatiaľ nemáme racionálne odpovede. Máme svoje názory, presvedčenia, máme vieru, alebo je nám na smiech, máme desiatky rôznych dôležitých vecí, no tú úplne najdôležitejšiu nie: nemáme informácie. Nemáme neprestrelné dáta, výsledky objektívnych výskumov, istotu nemajú ani profesionáli a žiaden psychiater vám nedokáže potvrdiť, či adopcia môže uškodiť, alebo nie. Či môže dokonca pomôcť, netušíme.

Nemôžeme sa teda, hoci by sme to veľmi chceli, rozhodnúť rozumne. Ostávajú len horšie možnosti. Chýbajúcu istotu a informácie nahrádza emócia a logika veci velí, že musí byť negatívna. Napätie rastie, chýbajúcu istotu v názore nahrádza dogma, zadubenosť a tvrdohlavé zotrvávanie na niečom, o čom chceme samých seba presvedčiť, že je istotou. Že niekde v sebe tušíme, že ňou nie je? Také sa teraz nepriznáva. Teraz len zúfalo potrebujeme patriť k tým lepším a správnym. S presnosťou slepca si potom vyberáme zle. Aby sme tento rozpor vydržali, musíme niekoho obviniť. Než by sme čosi také urobili sebe, hodíme to na darebákov z druhej strany a je vymaľované. Sloboda rozhodovania je preč skôr, ako stihla prísť. Bez nej nám však referendum nepovie pravdu. Ukáže iba, ako veľmi a v čom sme schopní sa mýliť. A v tomto ja účinkovať nebudem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Schopnosť rozlišovať medzi názorom a realitou považujem za extrémne dôležitú. Tie dve veci môžu, no nemusia byť v zhode. K adopcii dieťaťa párom osôb rovnakého pohlavia mám primárne negatívny postoj a netajím sa tým, vytvoril som si ho a niekde v sebe nosím presvedčenie, že je správny. Je tu však ale jedno veľké ALE: je to môj súkromný názor vhodný na rozhovor s priateľmi, na blog, hodí sa ešte tak do debát na facebooku a do množstva iných situácií vtedy, keď je jednoducho komfortnejšie nejaký názor mať, ako nemať. Rozhodne sa však nehodí do referenda. Referendum je trochu iný prípad a pri rozhodovaní sa treba aspoň na chvíľu zamyslieť nad argumentami prichádzajúcimi z opačnej strany.

Dívajúc sa odtiaľ však zrazu vidno pomerne vysoké riziko, že sa vo svojom názore na adopcie mýlim. Nedá sa vylúčiť, že je môj názor príliš ovplyvnený predsudkami a rôznymi klišé, hoci sa vždy poctivo snažím vyhnúť sa im. Neviem garantovať, že nie som príliš ovplyvnený osobnými animozitami voči niektorým ľuďom s odlišnou orientáciou, hoci si nemyslím, že to tak je. Chýba mi však istota. Bez nej si jednoducho netrúfnem hlasovať ani ÁNO, no ani NIE. Bez istoty si netrúfam hlasovať vôbec. Ak sa náhodou mýlim, potom by moje „NIE“ znamenalo, že som negatívne vstúpil do životov úplne cudzích ľudí a uprel im šancu – nie právo – zažiť a zažívať veci, ktoré iným boli dopriate. Poznajúc pocit túžby po deťoch, poznajúc ten pocit, keď sa na vás niekto díva ako na boha a visí na vašich ústach pohľadom, keď mu čítate rozprávky, ktoré sa nikdy nestali, poznajúc lásku medzi rodičmi a deťmi prepadol by som sa od hanby, ak by som čosi také uprel niekomu, kto po tom túži – ak sa náhodou mýlim. Nech už si o podobných zväzkoch myslím čokoľvek, toto by moje svedomie nerado riešilo. Preto hlasovať nejdem.

Dostávam otázky, či sa nebojím nechávať opustené deti do rúk tým, ktorých mnohí považujú za chorých, či nebezpečných. Nepovažujem homosexuálov ani za jedno z toho, hoci priznávam, že mám voči nim isté predsudky. Drobné, ale predsa. Tie mám však proti niekoľkým desiatkam ďalších skupín ľudí, homosexuáli v tom nijako zvlášť nevynikajú. No tá otázka je od základu scestná, pretože navodzuje dojem, akoby sme išli dávať nejaké šťastné deti do rúk ľudí, ktorí im určite ublížia. To však vôbec nezodpovedá realite. Zväzok dvoch žien, či mužov určite nie je to pravé orechové a nedokáže plne nahradiť klasický rodičovský model. Ibaže tu žiadne šťastné deti vytrhávané z nirvány nie sú. Prežil som 14 rokov uprostred múrov detského domova a aj tesne za nimi, obklopovali ma desiatky detí, ktorých sa rodičia vzdali. Boli mojimi priateľmi, nenávideli ma, boli prvými láskami. Tieto deti tvorili môj svet a moju realitu a viem a videl som a počul, aké to je zaspávať večer bez jediného pohladenia a rozprávky. Počul som plač, keď zaspávali, tichý, taký, ktorý nemalo byť počuť, lebo inak hrozil minimálne výsmech a ak nie ten, tak bitka celkom iste. Ten plač trhal srdce a dušu na kusy ešte aj vtedy, keď som ani netušil, že to môže byť aj inak. Dnes bolí ešte viac, stačí si spomenúť a opäť je zima. Na ten plač nikdy nezabudnem a nik ma nepresvedčí, že nemať milujúceho rodiča nie je úplným peklom na zemi. Hovorím to teda z vlastného pozorovania a tvrdím, že každé opustené dieťa v ústavnej starostlivosti je nenapraviteľne zranená troska. V porovnaní s tým môže byť hádam už len lepšie. Okrem toho – netvárme sa, že klasický model dokáže čokoľvek garantovať len tým, že je jeden z partnerov vlastnený penisom a druhý má vagínu. Je to síce základný prepoklad, no ten môže ostať a často aj ostáva nenaplnený, ako sa to predpokladom často ochotne stáva. A to hovorím ako takmer militantný zástanca rodín klasického strihu.

Bude mi trochu ľúto toho, že pre svoju neúčasť nezodpoviem otázku číslo tri: nie, nie som odporcom sexuálnej výchovy a neverím, že deti nosí bocian. Pre seba si túto neodpoveď zdôvodním jednoducho. Mojich potomkov sa to už – a ešte - netýka a nechcem rozhodovať za tých, ktorých deti sa práve chystajú do škôl. Kto iný, než práve oni majú právo rozhodnúť? Ak by som však hlasoval, budem hlasovať za možnosť rodiča povedať nie. Nie preto, lebo by som namietal proti sexuálnej výchove, ako takej. Je veľmi zaujímavé, že v tretej referendovej otázke konzervatívci – možno nechtiac - presadzujú liberálne právo. Čokoľvek, čo prenáša zodpovednosť od štátu na občana je dobré vždy a za každých okolností. Ľudia majú právo na vlastné chyby a omyly, vrátane tých, ktorých sa dopúšťajú vo výchove na vlastných deťoch. Ak to prepísknu, sú spôsoby, ako ich potrestať. Tváriť sa však, že práve štát je najlepším pedagógom a univerzálnym riešením je často tradovaný omyl a mýtus, ktorý sa drží pri živote až nepravdepodobne dlho v konfrontácii s tým, v akom marazme sa ocitlo naše školstvo. A vlastne ktovie, či ocitlo: bolo vôbec niekedy tým, čomu sa nedalo nič dôležité vytknúť? Sexuálna výchova patrí do škôl rovnako, ako chémia a matematika. Rovnako, ako k nim by však mal každý rodič právo aj k sexuálnej výchove rozhodnúť, či a ako prebieha v realite. Deti nie sú majetkom štátu a ani majetkom rodičov. Na rozdiel od štátu ich rodičia zvyčajne bezvýhradne milujú, zodpovedajú za ne a to ich oprávňuje k obavám. Možno nebudú opodstatnené, no to nevyrieši žiaden zákon. Ani ten najlepší nie. Platíme štátu psychopaticky vysoké dane a teda máme právo, aby sa aspoň slušne spýtal, či by sme boli takí dobrí a súhlasili so spôsobom, akým chce vplývať na naše deti. Kto si chce nechať toto právo dobrovoľne uprieť, mal by sa zamyslieť nad tým, či jeho presvedčenie o vlastnom liberalizme náhodou nie je len trápne klišé.

Aj preto sa hnevám na tých, ktorí sa sami nazývajú liberálmi a demokracie majú plné ústa vždy, keď sa im to hodí. V okamihu, keď hrozí, že sa demokratické mechanizmy pokúsia využiť ich názoroví oponenti, zrazu sa z demokratov stávajú vyznavači totalít, či osvietenej monarchie. Nie je to fér a je to proti pravidlám. Bojovať v roku 2013 za zníženie referendového kvóra a o dva roky zas proti referendu vôbec je pokrytectvo najhrubšieho zrna.

Dnes viac, ako kedykoľvek predtým som presvedčený, že v tomto súboji nik nesmie vyhrať a už celkom iste nesmie nik prehrať. Zodpovednosť za nezvládnutú situáciu vidím na oboch stranách sporu a dokonca tých strán vidím viac, ako len dve. Katastrofálna kontraproduktívna komunikácia menšín, ktorú som už dávno podráždene komentoval a predpovedal, kam povedie, predčasná snaha o sociálne inžinierstvo odborníkov, ktorí sa jednoducho nepotrebujú pýtať nikoho na nič, zadubená a nepekne obmedzená časť obyvateľstva, pre ktorú je ešte aj Alianciach bandou liberálnych a kompromisníckych zradcov. Tí všetci sa podpísali pod vyhlásenie vojny a s nimi stovky tisíc vojakov ochotných kedykoľvek bez premýšľania tasiť zbrane, len tak, lebo im práve nič rozumnejšie nenapadlo.

Iste, môžeme sa donekonečna hádať, čo bolo skôr a kto vlastne začal. Jednak sa nikdy nezhodneme a potom – nie je to už teraz úplne jedno? Spoločnosť je na vojnovej nohe a kde to začalo je už dnes nepodstatný detail. Dom už horí, treba ho hasiť, nie skúmať, v akej fabrike vyrábajú najlepšie zápalky.

Pre všetko vyššieuvedené som hlboko presvedčený, že je správne, aby sa referendum vo februári riadne uskutočnilo a boj proti nemu nie je namieste. Verím, že zo všetkých doterajších referend bude najúspešnejšie. Bude takým v prípade, že sa ho nezúčastní dostatok voličov. Nebude ani víťazov a ani porazených. Dostaneme tak novú šancu hľadať riešenie, dohodu a pravdu až o niekoľko rokov, keď už budeme vedieť viac a keď už možno dokážeme hlasovať za svoje skutočné presvedčenie. Vo februári roku 2015 sa dozvieme iba to, ako veľmi sa jedni boja druhých a ako tí druhí túžia vyhrať nad prvými netušiac, že v skutočnosti žiadni prví a druhí neexistujú. Že to len strach nás núti rozlišovať iba dve základné farby.

Nie je žiadne „my“ a „oni“, hoci to pri pohľade na sociálne siete tak vyzerá. Nastalo kolektívne šialenstvo a bývalí priatelia sa predháňajú v snahe dokázať si, kde sa to začalo a kto za to môže. Vzájomné obviňovanie sa šíri rýchlosťou blesku. Pritom je ta také jednoduché: môže za to úplne každý, kto sa tak správa, každá ďalšia cynická obluda ubližuje vlastným pričinením a iba vlastnou rukou. Úplne každý nesie zodpovednosť za šírenie nenávisti v okamihu, keď ju šíri, bez ohľadu na to, kedy a kde začala a bez ohľadu na to, na akej strane stojí. Dávno je neplatné klišé o zlých z Aliancie a tých dobrých rytieroch bez bázne a hany zo strany ich odporcov. Mravy zhrubli a obe strany sa správajú nie nepodobne divej zveri. Až je mi úzko, keď čítam niektoré vyjadrenia ľudí, ktorých som si kedysi vážil. Za ich dnešné správanie sa musím hanbiť ja, momentálne toho totiž sami nie sú schopní. Stalo sa novou módou bojovať za pokrok spiatočníckymi metódami a za modernu metódami barbarov. Predháňame sa v snahe ukázať, kto je viac cool a kto dokáže vytresnúť jedovatejší status, symbolom chlapa sa stal čo najbezcitnejší cynizmus. Ukázať, že cítim a pochybujem a pripúšťam vlastnú omylnosť je nepredstaviteľná trápnosť rovnajúca sa mediálnej klinickej smrti. Ikonami boja sa stávajú kreatúry, ktoré by sme v mierových časoch ani neopľuli. Smutno mi je. Priúzko.

Musí to, malo by to už skončiť. Je priveľa zúrivosti medzi ľuďmi a mnohí frflú, koľkože nás to referendum bude stáť peňazí. Nesúhlasím s nimi. 6 miliónov Euro je solídna cena za znovunastolený mier. Všetci ho už veľmi potrebujeme. Preto vo februári nejdem k referendu a dúfam, že budem môcť potom prispieť k hľadaniu naozajstných riešení, ktoré dokáže prijať väčšina spolu s menšinou. Dnes sa to nedá. Dnes ešte nie.

Príde druhá šanca. Tú prvú sme už nezvládli, akokoľvek to vo februári dopadne.

Radovan Bránik

Radovan Bránik

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  209
  •  | 
  • Páči sa:  28x

Kontakt: +421 911 182 711Na tvorbe obsahu sa vzhľadom na citlivú povahu zverejnených materiálov a zvýšené riziko pre autora v ostatnom čase podieľa tím špecialistov na bezpečnosť a analýzu.Činnosť tímu možno zatiaľ podporiť nasledovnými formami.Prevodom na: IBAN: DE69 1001 1001 2627 6063 52PayPal: radovan.branik@gmail.comhttps://www.patreon.com/user?u=13711855Ďakujeme za vašu podporu. Zoznam autorových rubrík:  NevážnePolitikaSúkromnéO kríze a nešťastíOdborná problematikaZamyslenia písané pre RTVS

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu