reklama

Rozhovor s dôstojníkom armády Doneckej ľudovej republiky Martinom Keprtom

V predchádzajúcom článku som popísal fenomén paravojenských oddielov pôsobiach na území Slovenskej republiky a tiež dominantne ruský vplyv na ich organizáciu a fungovanie. Prinášam rozhovor so slovenským občanom Martinom Keprtom, ktorý pred štyrmi mesiacmi odišiel do Rostova na Done a odtiaľ sa presunul na výcvikovú bázu 15 interbrigády armády Doneckej ľudovej republiky. Je už niekoľko dní ťažko ranený, nie je však priamo ohrozený na živote a komunikuje. V rozhovore vysvetľuje svoje postoje, motivácie, ale aj aktuálnu situáciu v miestnych ozbrojených zložkách a prináša informácie o ich výzbroji, výstroji a výcviku. Tvrdí, že už nejaký čas je armáda Doneckej ľudovej republiky regulérnou armádou. Voči prezidentovi Zacharčenkovi má silný rešpekt. Rozhovor bol autorizovaný.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (186)
Martin Keprta niekoľko dní pred zranením
Martin Keprta niekoľko dní pred zranením 

Kde si práve v tejto chvíli?

V nemocnici v Donecku. Dávali mi dohromady čeľusť, ešte niekoľko týždňov poriadne neotvorím ústa. Mám už aj novú prezývku, volajú ma Železný zobák. Teraz je tu ticho, hoci občas niečo priletí do mesta a narobí rozruch.

Ako došlo k tomu zraneniu?

Postupovali sme zastavaným priestorom za ťažkou technikou, otočil som sa, či idú mojich chalani správne a zrazu bum. Niektorí tvrdili, že to bol sniper, iní zas, že mína. Až dnes doktor na rentgene zistil, že išlo o šrapnel. Čeľusť je ťažko poškodená, nervy tiež, ale lekári mi dávajú optimistickú prognózu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Aká je úroveň zdravotnej starostlivosti?

Sú to špičkoví odborníci, majú vybavenie a slušné zásoby. Platí však nepísané pravidlo, že každý si musí lieky zohnať sám. Ak sa mu to nepodarí, jednotka mu ich vydá zo skladu. Často chýbajú napríklad striekačky, ale inak je to slušné.

Čo potraviny, oblečenie? Ako funguje zásobovanie?

Objavujú sa tu dodávky humanitárnej pomoci z Čiech, Slovenska, či Nemecka. Ale Rusi toho posielajú mračná.

Hovoríme o tých legendárnych konvojoch?

Áno, niekedy privezú fantastické veci, rozhodne na nás nešetria. Ale zbrane v tých konvojoch nie sú.

Ako sa chalan z Petržalky ocitne v diverznorozviednej skupine 15 interbrigády Doneckej ľudovej republiky?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jednoducho sa zdvihne a odíde. Moja primárna motivácia bola politická. Stačí prísť na hranicu Doneckej republiky a Ruska pri Rostove, stáť tam a odtiaľ už nie je cesty späť. Väčší strach som v živote nemal.

Ono to predsa len asi bude trochu zložitejšie. Len tak z ulice si ľudí nevyberajú.

Ako kde. Ja som nal našťastie už svoju jednotku vybranú vopred, vedel som, za kým ísť a čo komu povedať. Mal som kontakt už predtým, ako som odišiel zo Slovenska. Sú v podstate iba dve možnosti, buď si nájdeš dobrovoľnícku jednotku a skúsiš sa do nej na mieste prihlásiť, alebo ideš naisto za niekým, kto sa za teba zaručí. Sociálne siete fungujú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prečo práve táto jednotka?

Pre mňa, ako človeka, ktorý sa roky zaujímal o partizánsky spôsob boja bola diverzná skupina ideálna voľba. V začiatkoch sme pôsobili ako samostatná minimálne organizovaná jednotka, no postupne dochádzalo k reorganizácii. Stále sa dvíha úroveň disciplíny, mení a dopĺňa sa výzbroj a v podstate sme sa zmenili z neorganizovaných partizánskych bánd na regulárnu armádu. Stále však máme obrovské problémy so spojením. GSM telefóny však fungujú, používame smsky. Ak má jednotka šťastie na sponzora zo zahraničia, problémy má rádovo oveľa nižšie. My máme šťastie na ľudí zo Slovenska, čo nás priamo a nepriamo podporujú. Kto chce, nájde si cestu. Vysielačka stojí napríklad 50 euro.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tie ale operujú iba v civilných frekvenciách, nie? Tie nie je problém zachytiť.

Áno, ale je možnosť blokovať odposluch, alebo ho sťažiť posunom pásma a okrem toho nikdy nevysielame dlhšie, ako päť minút, aby nás nezachytili scanery. V kasárňach je nuda, stal sa zo mňa kutil, mám na tie vysielačky aj výcvik.

Aké je tvoje postavenie v jednotke?

Po našom som nadporučík a inštruktor. Našou úlohou je diverzná a rozviedna činnosť. Proti junte operujeme už mesiace, významné úspechy sme dosiahli v bojoch o letisko a priľahlé budovy. Potom ešte Debaľcevo. Momentálne je naša jednotka už na fronte maximálny počet dní a čakáme na rotáciu.

Čo výzbroj?

Zbraní nemáme nikdy dosť a ani nebudeme mať. Tu nám lieta nad hlavou po domácky postavený prieskumný dron, ktorý riadi mužík s PPŠ na páse. Zbrane sú trofejné, na svoju terajšiu pušku som čakal asi tri mesiace. Máme tiež zásoby zbraní z ukoristených vojenských skladov a občas sa niečo dá kúpiť od Ukrajincov. Kalašnikov za 1200 hrivien, granát za 200, pištoľ ide do tisícov. Videl som tu aj uloženky československej armády, ale aj modernejšie uniformy, napríklad vzor 97, či české vzor 95. Obväzy ešte z roku 85 sú stále kvalitnejšie, ako ich ruské ekvivalenty.

Výstroj?

Čo sa výstroja týka, v Donecku funguje 5 armyshopov, ktoré predávajú moderné výstrojné systémy a takisto je možné dať si ušiť veci na zakázku. Akú si povieš, takú sumku ti na počkanie vyrobia. Ja používam ruskú taktickú vestu Smerš, kopec vybavenia pochádza z trofejí. Ja beriem hlavne americké medikamenty, lebo sú odlišné od toho, čo máme k dispozícii.

Výcvik?

Trénujeme hlavne pohyb v ohrozenom teréne, komunikáciu, koordináciu bojových činností, evakuáciu ranených. Tiež čistenie budov, pri ktorom máme typicky najvyššie strany na životoch, prípadne kurz ostreľovača. Sú tu ľudia z mnohých krajín, vieme si navzájom pomôcť a naučiť sa veci, ktoré sme nevedeli. Vzhľadom na situáciu môžem povedať, že výcvik v Slovenských brancoch mi dal len základ, niektoré veci sme tam cvičili zbytočne, iné sme podcenili. Vedomosti som získal skoro všetky ešte na Slovensku, rozhodujúce skúsenosti až tu. Videl som už množstvo ľudí umrieť kvôli hlúpym chybám.

Ako je to so zapojením Rusov?

Áno, sú tu ruskí občania, je ich tu nemálo. Ale nie sú to klasickí odvedenci, pravidelná armáda tu oficiálne nebojuje. Je tu mnoho veteránov , čo bojujú viacmenej zo zvyku. Mnohí by však neprešli základnými psychotestami. Z 255 ľudí, ktorých poznám považujem piatich za vyslovene nespoľahlivých. Postupne sa to však zlepšuje a prebiehajúcou reformou armády sa naše rady čistia.

Kto tomu celému velí a kto to platí? Musia to byť enormné náklady.

Najväčším kápom je náš prezident, ktorý nemá problém vziať do rúk automat, často je s nami v prvej línii. Ten velí republikánskej garde a potom je tu už regulérna armáda. Platia to oligarchovia, máme o tom všeobecné informácie. Všetky vojny boli vždy o prachoch a záujmoch.

A prímerie?

V prvý deň druhého Minsku sme ešte nastúpili do boja. Ak nie je čo robiť dlhšie, ako dva dni, makáme na sebe. Sme rozdelení na celky, takže vždy je niektorá časť pripravená vyraziť.

Vzhľadom na chybu pri rozhovore na kameru si bol dekonšpirovaný. Ako na to reagovali tvoji veliaci?

Nevedeli o tom. A v čase dekonšpirácie som už ležal na zemi v Debaľceve a kašľal krv.

Zmenil niečo ten šrapnel?

Moje zuby.

Pýtam sa na dušu a postoje.

Nie. Okrem redizajnu tváre nemám pocit, že by som bol v niečom iný.

Tomu mám problém uveriť.

Dušu a svedomie nachávam u priateľky. Také veci pri útokoch netreba.

Veríš, že ovládaš vypínač? Vypnúť dušu, zapnúť, podľa potreby?

Áno. Závisia od toho životy a splnenie úlohy. Pravda ale je, že keď opadne stres a dám pušku do zbrojnice, vtedy sa to vráti. Mal som ťažké depresie z toho, že som mohol byť bez čeľuste a znetvorený, ale na druhú stranu to mohlo dopadnúť horšie. Šrapnel vletel do hlavy šesť centimetrov od oka, takže som mal vlastne šťastie. Zásadne sa vyhýbam alkoholu. Tak sa veci neriešia. Sedím, rozprávame sa, spím. Taká skupinová terapia. Problém však majú velitelia, zvlášť tí inteligentnejší.

Teda aj ty máš problém. Vždy si inteligenciou prevyšoval ľudí, ktorí sa okolo teba pohybovali.

No hej, keď vyjdem z nemocnice, budem veliť 35 chlapom. Je to obrovská zodpovednosť. Ale oni vedia, prečo ma vybrali. Po prvej akcii ma niekoľko dní pozorovali a skúmali reakcie. Som pripravený, hoci sú to často drahé nákupy. Dom za dva, priecestie za tri životy.

Ani po prvej ostrej u teba nenastala žiadna zmena?

Nie. Ale veliteľ môjho druhého oddielu začal koktať.

Nečudujem sa. Hovoríme predsa o umieraní.

Hovoríme o úlohe, práci, jej vykonaní a jej cene.

Martin, hovoríme o živých ľuďoch, ktorí umierajú, aj tvojou rukou.

A?

Neviem. Aká idea stojí za to, aby som zabil iného človeka? Ja to neviem. Ty áno?

Ja to vnímam takto. Ak je idea silná, vždy má protivníka. A s ideovým protivníkom sa jednoducho nedohodneš.

Je toto taká idea? Stojí za to?

Áno.

Znova pôjdem na Ukrajinu, Ešte niekoľkokrát. Ale bez pušky, viem hľadať cesty aj medzi ideovými protivníkmi. Často sa dohodnú.

Tu už to možné nie je. Som vojak vo vojne, ktorý plní rozkazy.

Veď práve to ma desí. Keby som mohol povedať, že si sa zmýlil, ok. Ale takto?

Kto nebol v boji s priamym kontaktom s nepriateľom, nepochopí.

Spomínaš si na tú srnku v Devíne? Vtedy som ťa pozoroval a videl, ako ti svietili oči a nadšene si zachraňoval život krpatému zvieraťu pred veľkou vodou. Ten istý chalan mi teraz hovorí, že stačí zadanie a možno zabíjať ľudí.

Našim zadaním bolo pomáhať ľuďom v obci, tak sme pomáhali. Naháňať tú srnku bolo zbytočné, ale bola to aspoň sranda. Rozhodujúce je zadanie.

Zadanie? Kto vydáva zadania? Neverím, že by si ju zabil, ak by som ti dal také zadanie.

U mňa nie je priestor na city a svedomie. Nemôžem vnímať človeka. Na tom, čo poviem sú závislé životy mojich ľudí.

Ale aj životy tých, proti ktorým bojuješ.

Áno. Môžem ich vyzvať, aby sa vzdali, alebo ich môžem zahádzať granátmi. Prvý variant rozhodne uprednostňujem.

Iná možnosť neexistuje?

Nerozumiem.

Nebyť tam? Nebojovať? Bojovať na opačnej strane? Vždy je viac možností.

Nechápem, kam tými otázkami smeruješ.

Mám totiž obrovský problém uveriť, že jediné, čo rozhoduje o tvojom konaní je zadanie veliteľa.

V boji áno. Čo iné by som mal brať do úvahy?

Mohol by si byť na Slovensku a pomáhať pri povodni. Ide jar. Mohol by si predávať autá v Nemecku, alebo variť v Španielsku. Ty strieľaš v Donecku do ľudí. Vybral si si to z tisícov možností.

Áno. Ale vždy ma priťahovala armáda. A mám ešte jednu motiváciu. Moja priateľka. Ak by Doneck padol, zaklopú jej na dvere tak, ako klopali v Slavjansku, či Kramatorsku. Ukrajinská vláda ma zoznamy nepriateľov národa a ona pracuje pre ministerstvo vnútra Doneckej ľudovej republiky. Ak prehráme, pôjde jej o život.

To ministerstvo už oficiálne existuje?

Tu áno. Štátna správa funguje, ako hodinky. Je to tu výborne organizované, od polície, cez kultúru až po zdravotníctvo.

Skoro, ako by to ani nerobili Rusi.

To mesto jednoducho žije, a my ho v zákopoch bránime.

Žilo aj predtým, nie?

To áno, ale jednak mnoho ľudí už ušlo a bomby sem lietajú niekoľkokrát za deň. Šesť kilometrov od kaviarne, kde vysedávajú ľudia je front.

Vnímal som ťa, ako silne pronárodne orientovaného mladého muža. Čo sa zmenilo, že náhle je tvojou vlasťou iná krajina?

Stále pre Slovensko robím. Svoju domovinu budem mať vždy v srdci. A nikde nie je napísané, že sa ešte nechystám pre Slovensko urobiť niečo veľké. Chystám.

Naozaj veríš, že zabíjaním Slovanov ochrániš Slovanov?

Proti nám stoja žoldnieri.

Mám tam troch priateľov, sú to obyčajní Ukrajinci, žiadni žoldnieri. Chlapci, ako ty.

Ísť do úplnej hĺbky človeka a nájsť jeho úplne prvotnú motiváciu je o rozum. Vieš, zažil som tu už neuveriteľné absurdity. Jeden chalan z mojej jednotky sa prihlásil k povstalcom v hneve, že mu zrušili internet. Bez srandy.

Naozaj vtipné.

Bavíme sa rôzne. Robili sme aj také, že sme medzi dve pozície protivníka poslali grupu, vystrelila na jednu a druhú stranu a okamžite sa stiahla. Potom sme už len pozerali, ako po sebe Ukrajinci navzájom strieľajú. Alebo sme sa viezli na plnenie úlohy v zmrzlinárskom aute.

Niečo si chcel odkázať na Slovensko.

Prosím novinárov a ľudí, ktorí sa o to zaujímajú, aby v žiadnom prípade nekontaktovali mojich príbuzných a aby z toho vynechali moju rodinu. Som dospelý človek a urobil som rozhodnutie, nechcem, aby naň ešte viac doplácali moji blízki. Prosím novinárov, aby to rešpektovali a nechali mojich ľudí na pokoji. Nedozvedia sa od nich nič viac, než už som doteraz sám povedal. Môj život je moja vec.

Radovan Bránik

Radovan Bránik

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  209
  •  | 
  • Páči sa:  28x

Kontakt: +421 911 182 711Na tvorbe obsahu sa vzhľadom na citlivú povahu zverejnených materiálov a zvýšené riziko pre autora v ostatnom čase podieľa tím špecialistov na bezpečnosť a analýzu.Činnosť tímu možno zatiaľ podporiť nasledovnými formami.Prevodom na: IBAN: DE69 1001 1001 2627 6063 52PayPal: radovan.branik@gmail.comhttps://www.patreon.com/user?u=13711855Ďakujeme za vašu podporu. Zoznam autorových rubrík:  NevážnePolitikaSúkromnéO kríze a nešťastíOdborná problematikaZamyslenia písané pre RTVS

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu