Prečo som sa stal vojnovým štváčom a zapredancom Západu

Autor: Radovan Bránik | 20.3.2015 o 18:08 | Karma článku: 15,02 | Prečítané:  9062x

Tento text je protinázorom k textu Vladimíra Palka, čiastočne aj k spoločnému textu Jaroslava Danišku a Jozefa Majchráka, v ktorých sa všetci traja dotkli výzvy, ktorú som nedávno podpísal spolu s niekoľkými desiatkami ľudí z Česka a Slovenska. Bola adresovaná premiérom a prezidentom viacerých krajín, ktoré môžu mať vplyv na vývoj ruskej krízy na Ukrajine. Pretože to, čo sa na východných hraniciach Ukrajiny deje žiadnou ukrajinskou krízou nie je. Je to výsostne ruská národná katastrofa, iba sa nezmestila do vlastných hraníc. Výzvu som podpísal nie v túžbe po vojne a smrti. Podpísal som ju práve vo viere, že vojenská sila protivníka je jediný jazyk, ktorému siloviki dokonale rozumejú – a Vladimír Putin je silovikom do špiku kostí. Rusko pod jeho vedením napadlo Ukrajinu práve preto, že ju považovalo za vojensky slabú. Nikdy by nezaútočilo na štát, ktorý disponuje jadrovým arzenálom, alebo silnejšou armádou. Nezaútočilo by na členský štát NATO v obave, že by ho čakala masívna odveta. Zatiaľ. Toto je odkaz našej výzvy, nie boj a vojna.

Podotýkam, že si týchto pánov vážim viac, ako nadštandardne a v mnohom sa s ich konzervatívnym pohľadom na svet stotožňujem. Nejde o osobný útok a ani pokus spochybniť ich mravnú integritu, hoci by som sa práve takýmto spôsobom mohol oprieť do mnohých zúrivých bojovníkov proti základniam NATO a bol by to zásah do čierneho. Polemizujem iba s ich postojom k tomuto konkrétnemu problému.

Úvodom pred Palkom snímam klobúk práve pre odvahu postaviť sa do jednej lajny po boku mnohých kontroverzných postavičiek v čase, keď nás stále čiernobielejší verejný diskurz núti vybrať si už iba jednu z dvoch strán. Vybral si v otázke základní NATO a vojenskej pomoci Ukrajine tú ľahšie odstreliteľnú stranu, na ktorej možno nájsť aj množstvo kreatúr dodnes masturbujúcich nad zašednutými fotkami Gustáva Husáka bozkávajúceho Ericha Honeckera. Možno tam poľahúčky nájsť aj fízlov a udavačov a vyznavačov lotosového sedu, no doteraz nezodpovedanou ostáva otázka: znamená fakt, že sú proti základniam NATO a vyzbrojeniu Ukrajiny aj skutočné svine automaticky, že je Palkov, či Majchrákov a Daniškov postoj nelegitímny?

Palko, Daniška a Majchrák sú zatiaľ jediní s týmto názorom, s ktorými mám chuť polemizovať a vyhnúť sa snahe o ich ignorovanie, či rovno dehonestáciu. Verím, že ich viedla úprimná snaha nájsť pravdu a hľadať ju aj na miestach, kde automaticky riskujú stratu dôvery, či dokonca rozbitie priateľstiev s ľuďmi, ktorých sa takého hľadanie a jeho výsledok dotklo. Nemám problém s tým, že Vladimír Palko má v téme Ruska a vojenskej pomoci Ukrajine názor odlišný od môjho. Dotýka sa ma jediné, a síce jeho ochota postaviť sa na námestie s ľuďmi, ktorých mravnú integritu ani netreba spochybňovať, keďže nikdy žiadnu nemali. Palko, ako iniciátor konferencie nadnášajúcej túto kontroverznú tému plnej skutočných osobností a polemiky by mi sedel, jeho tvár v dave ľudí, ktorí mu nesiahajú ani po horný okraj topánok sa mi nepáči a nikdy páčiť nebude. Protestovať proti základniam NATO sa dá aj oveľa efektnejšie a nestrácať pritom glanc.

Teraz k veci samotnej.

V postojoch Vladimíra Palka sa často objavuje téza, že existuje príčinná súvislosť medzi zabíjaním irackých kresťanov a americkou inváziou v roku 2003. Nuž áno, ale nielen. Kresťania nemali v Iraku ustlané na ružiach ani v časoch Saddámovej vlády a perzekúcie a násilie sa týkali aj množstva úplne iných vierovyznaní, či dokonca boli a dodnes sú v Iraku prenasledovaní všetci všetkými. Taká je povaha občianskej vojny, nejde iba o izolovaný problém kresťanov uprostred rajskej záhrady. Možno síce úspešne dávať do súvislosti inváziu so začiatkom viditeľných prejavov násilia, ibaže pritom Palko marginalizuje fakt, že kresťanov prenasledujú a zabíjajú aj v desiatkach krajín, do ktorých americká armáda nikdy nevstúpila a že sa tak dialo častokrát aj desiatky rokov dozadu.

Nenávisť voči kresťanom je agendou radikálneho islamu všade na svete a nemá žiaden súvis so vstupom USA do Iraku. Invázia skutočne uľahčila radikálnym islamistom cestu k násiliu – ale to násilie v nich implicitne existovalo už dávno predtým a iba čakalo na vhodnú príležitosť. Ak by sa zabíjaniu kresťanov nevenovali okrem Iraku už nikde, tak potom áno, mohli by sme nasadzovať Američanom psiu hlavu: v skutočnosti ich však umiera oveľa viac v krajinách, kde k žiadnej americkej invázii nedošlo. Nepriateľom kresťanov naozaj nie sú USA, ale radikálni islamisti.

Palko v súvislosti s vystúpením Demeša, Lipšica a Figeľa tvrdí: „Treba povedať úplne bez irónie, že väčšie morálne právo prehovoriť mal Robert Fico, lebo on a Smer inváziu jasne odmietali.“ Nuž, toto je možné brať skutočne iba, ako iróniu. Netuším už pár rokov o ničom, čo by poskytovalo Robertovi Ficovi morálne právo na čokoľvek, dívajúc sa na túto krajinu a spôsob jej opulentnej konzumácie zo strany jeho nenásytnej družiny. A hoci Demešovi, Figeľovi a najmä Lipšicovi možno naozaj mnohé vytknúť, ešte stále sú niekde o dve, či tri poschodia nad suterénom, ktorý tu reprezentuje veľmajster oportunizmu.

Palko tiež uvádza: „Odvtedy rozvrátený Irak nemá vládu schopnú zabezpečiť obyvateľom ochranu holého života“, majúc na mysli dátum invázie. Nuž, toto je iba časť pravdy – Irak nemal vládu schopnú zabezpečiť obyvateľom ochranu holého života nikdy. Desiatky rokov pred inváziou si jeho vládcovia pokojne vraždili obyvateľov svojej krajiny po tisícoch a výčiny Saddámových synov ovládajúcich miestne bezpečnostné zložky boli legendárnymi dávno pred pádom Dvojičiek. V Iraku sa nemohol nik cítiť bezpečne pred vstupom amerických vojsk a ani po nej. Smrť civilného obyvateľa Iraku pred ňou je rovnakou katastrofou, ako jeho smrť po invázii, bez ohľadu na vierovyznanie. Smrť muslima, či Kurda nie je menej príšerná, ako smrť kresťana.

Palko tiež kritizuje porovnávanie Hitlera a Putina a Saddáma Hussajna a považuje to za neprimeranú paralelu. V niečom skutočne primeranou nie je: Saddám neznamenal žiadne bezpečnostné riziko pre naše územie, Rusko však Slovensku (ne)vyhlásilo hybridnú vojnu. Saddámových agentov by ste tu nenašli ani elektrónovým mikroskopom, ruská vplyvová agentúra sa na Slovensku cíti tak bezpečne, že sa už ani veľmi nesnaží maskovať. Saddám sa nepokúšal vybudovať cez naše územie širokorozchodnú železnicu, nemal ambíciu získať nad Slovenskom plnú kontrolu a udržať nás vo sfére svojho vplyvu. Nemáme tu iracké jadrové elektrárne, ale ruské, palivo do nich nedodáva Irak. Saddám teda skutočne nebol pre Slovensko nebezpečný tak, ako dnes Putin. Nikdy nenapadol s nami susediacu krajinu a neodtrhol z nej kus územia. Nikdy tu nepodporoval separatistov.

Podobne je to v prípade porovnávania Putina s Hitlerom. Tam sa dostávame na miesto, v ktorom nemožno poprieť, že sa argumentum ad hitlerum používa až neprimerane často a a často úplne nelogicky. Z toho však ešte nevyplýva, že je to tak vždy. Porovnávanie Putina a Hitlera je skutočne na mieste tam, kde sa správajú analogicky a aj analogicky uvažujú. Neodlišujú sa napríklad v presvedčení o obmedzenej suverenite iných národov a štátov. Tak mohli Nemci napadnúť a rozbiť Československo, tak mohli Sovieti a ďalší napadnúť Československo v roku 1968. Aj v Mníchove a aj o desaťročia neskôr bolo na stole spochybňovanie legitimity a pocit, že kým sa čosi také deje iným, je to menej zlé, akoby to robili nám. Západ sa na nás opakovane vykašlal a nechal nás napospas raz Nemcom a potom zas Rusom. Dôsledky už zrejme netreba opisovať, sú všeobecne známe. Dnes je úplne identicky spochybňovaná legitimita Ukrajiny a jej územie a zákony nie sú Ruskom rešpektované. Opäť za zhovievavého prizerania sa ľudí, ktorí by pritom mali konať presne naopak. Západ sa opäť chystá hodiť cez palubu ďalší Ruskom napadnutý štát a - tentoraz za našej aktívnej účasti - snaží sa presvedčiť sám seba, že je to rozumné, či dokonca správne.

Reprezentáciou tohto spôsobu uvažovania je postoj, ktorý Palko deklaroval priamo v texte: „Len som presvedčený, že NATO nepatrí ani na Kaukaz, ani na východ od Dnepra. My tam nepatríme.“ Nuž ale čo je pána Palka – a čo mňa samého a kohokoľvek - do toho, kam patrí NATO a kde už nie? Nemalo by byť výhradne vecou konkrétnych obyvateľov konkrétnych štátov rozhodúť sa, do ktorých medzinárodných štruktúr chcú patriť a komu chcú venovať dôveru a poskytnúť spojenecké záruky? Kde berie obyvateľ Slovenska odvahu a oprávnenie chcieť diktovať obyvateľovi Ukrajiny svoju vôľu? Kde berie drzosť upierať mu právo vybrať si, ktoré sme si my s obrovskou chuťou užili? Presne tento postoj, hoci býva zabalený do množstva krásnych fráz je realizáciou chorej Putinovej predstavy o nadradenom Rusku a Ukrajine, ktorá vznikla a existuje vlastne omylom. Buď teda uznávame, že každý členský štát OSN má právo slobodne sa rozhodnúť a jeho obyvatelia detto, alebo to neuznávame – ale potom sa cítime byť oprávení rozhodnúť aj za nich. Presne toto ale potrebuje Putin, aby sme uverili, že sú národy a štáty, ktorým toto práve nesmie byť odopreté a ktorých obavy a strach treba bezpodmienenčne rešpektovať, ale že pri iných štátoch to naopak rešpektovať netreba a možno ich dokonca aj beztrestne vojensky napadnúť a vziať si ich územia.

V čom sa teda zásadne líši tento dnešný postoj od postoja presadzovaného údajne rozumnými politikmi Európy v prípade krádeže Sudet Hitlerom?

Preteky v zbrojení boli 50 rokov jedinou skutočnou garanciou bezpečnosti v Európe. Nebyť toho, že Spojené štáty od čias svojho vstupu do druhej svetovej vojny masívne investovali do nových zbraňových systémov a držali tak krok s neprestajne zbrojacimi Rusmi – dobre, tak teda nie Rusmi, ale Sovietmi – nevydržalo by prímerie v Európe ani desaťročie. Namiesto toho tu bola neustále prítomná iba studená vojna. Prinášala nepomerne nižšie, až takmer žiadne straty na životoch v porovnaní s tou klasickou. Tento stav studeného mieru vydržal celé tie desaťročia iba preto, že si obe strany až príliš dobre uvedomovali možnosť rýchlej vzájomnej anihilácie.

Skúste si to čo i len predstaviť: ako by asi dopadla druhá svetová vojna, ak by namiesto invázie Američania zhodili z lietadiel na francúzske pobrežie len zopár ton humanitárnej pomoci, obväzov a liekov? Čo by sa asi stalo, ak by sa namiesto otvorenia ďalšieho frontu sústredili na umiernenú vyváženú kritiku a rozhodli sa v záujme upokojenia situácie nevstupovať v Normandii do vnútorných vecí Európy? Kde by sme boli dnes, keby vtedy Američania uverili téze, že najlepšou obranou pred útočiacim Nemeckom by bolo zníženie bojaschopnosti Britov? Lebo práve to a nič iné presadzujú dnešní odporcovia zvýšenia bojaschopnosti Ukrajiny. Chmelár dokonca tvrdí, že platí pravidlo „menej zbraní znamená menej mŕtvych.“ Ako je teda možné, že počas 50 rokov bolo v Európe bezkonkurenčne najmenej mŕtvych a dokonca žiadna vojna, pričom nikdy predtým nedisponovali znepriatelené strany väčšími zásobami zbraní? Chmelárov, ale zďaleka nielen jeho odpor proti vyzbrojovaniu Ukrajiny znamená jediné: Putinovu istotu, že v snahe o odtrhnutie ďalších území nenarazí na vážnejší odpor. Inak povedané, postoj mierotvorcov vyznávajúcich insitnú prvoplánovú logiku skutočne vedie k menším stratám na životoch – ibaže iba na jednej strane konfliktu. Vojaci poddimenzovanej a slabo vyzbrojenej ukrajinskej armády umierajú v oveľa väčších počtoch, než by tomu bolo v prípade, že by úroveň ich pripravenosti a výzbroje dosahovala úroveň vojakov NATO. Civilné obete idú na vrub tomu istému nedostatku.

Chmelár je.. Chmelár. Ani by ho nebolo treba vyťahovať z vlastnými ústami vykopaného mediálneho hrobu nebyť toho, že sa k téze o nevyzbrojovaní Ukrajiny, ako ceste k riešeniu trochu salónnejšie znejúcimi formuláciami hlásia aj Majchrák a Daniška, alebo Palko: „občiansko-pravicovo zameraní ľudia, ktorí sa najviac hlásia k nenásilnému duchu Novembra, podporujú vojenskú pomoc pre Ukrajinu v čase, keď už mesiac funguje prímerie.“ Nuž áno, ibaže opäť – žiaden vojenský konflikt by ani nenastal, ak by Ukrajina bola v NATO už dávno. Žiaden by ani nenastal, ak by mala jadrové zbrane, ktoré jej Rusko vzalo výmenou za prísľub, že bude rešpektovať jej hranice. Nebolo by treba prímeria, lebo by nebol ani konflikt, ak by sme nikdy nepripustili spochybnenie ukrajinskej suverenity a všetky náznaky smerujúce k problémom by sme hasili v zárodku. Áno, teraz je na Ukrajine veľmi krehké prímerie. Kto ale skutočne verí, že ním aj ostane a že už zajtra sa nezačnú nové bojové operácie? Alebo inak: kto ešte dnes dokáže veriť Putinovi čokoľvek? Úskočný muž, ktorý veľkú časť života prežil ako agent v cudzej krajine pod cudzím menom je všetko iné, len nie dôveryhodný. Dôkaz, jeden zo stoviek podobných? 4 marca 2014 na novinársku otázku z tlačovej konferencie v Kremli o tom, či Rusko uvažuje o pripojení Krymu odpovedal: „Nie, neuvažujeme,“ a dodal čosi o tom, že obyvatelia Krymu majú právo slobodne si vybrať svoju budúcnosť. O rok neskôr v rozhovore pre Kanál Rossia už tvrdil niečo iné: „22 februára v noci som, to nepopieram, povedal kolegom, že musíme začať prípravy na pripojenie Krymu k Rusku.“ Výsledky ukazujú, že platí to druhé. Prvýkrát, práve v čase prebiehajúcich príprav na lúpež storočia, vedome a sprosto klamal. Nielen zlý Západ, ale aj svojich vlastných spojencov.

Majchrák a Daniška si v argumentácii vypomáhajú Merkelovou: „Problém je v tom, že si neviem predstaviť žiadnu situáciu, v ktorej by lepšie vyzbrojenie ukrajinskej armády natoľko ovplyvnilo prezidenta Putina, aby dospel k dojmu, že môže vojensky prehrať. Je to treba povedať takto tvrdo. Je to realita s ktorou sa treba nejako vysporiadať. Vojensky sa to vyhrať nedá. To je horká pravda.“ Nuž, ale Merkelová klame. Merkelová tvrdí, že sa vojensky nad Ruskom vyhrať nedá. Samozrejme, že dá, ibaže sa vojensky vyhrať nechce. Dnes v Európe nie je relevantný politik, ktorý by podporil zvýšenie bojovej pripravenosti Ukrajiny, pretože v sebe nesie zvýšené riziko strát na životoch. To politikov samo o sebe nikdy zásadne netrápilo, čo ich však doslova desí je predstava, ako veľmi nepekne to otrasie ochotou voličov dať im znovu svoj hlas. A tak sa komisárom Európskej komisie pre efektívnu priposratosť stáva Jozef Švejk a radšej tvrdíme, že sa to nedá, než by sme pripustili, že sa nám naozaj strašne nechce.

Ukrajinu sme teda bezohľadne predhodili vlkom dúfajúc, že sa dostatočne nasýtia a nám dajú pokoj. Toto je najtragickejší omyl väčšiny obyvateľov Európy a Slovenska zvlášť a bolo by nefér hádzať zodpovednosť iba na politikov. Že to bola len ilúzia a odklad problému sa ukáže v okamihu, keď Putin prvýkrát zaklope na našu východnú hranicu. Potom už bude neskoro, tak, ako je dnes neskoro v prípade Ukrajiny. Budapeštianskou deklaráciou sa dobrovoľne vzdala jadrového arzenálu výmenou za garanciu nedotknuteľnosti hraníc. Rusko si bez boja vzalo rakety z územia Ukrajiny a ešte skôr, ako zaschol jeho podpis na garancii začalo spravodajsky pripravovať pôdu pre Majdan a Krym. Ak teda jedni tvrdia, že na Ukrajinu v NATO je priskoro, ja tvrdím opak: čas, kedy mohla do NATO vstúpiť prakticky bez rizika už dávno uplynul. V Kremli už Sauron vystriedal ľudí, ktorí aspoň na krátky čas uverili, že Rusko nemusí byť starodávnym násilným impériom.

Je mi až trápne, ako mnohí solídni ľudia uverili Putinovej rozprávke o potrebe brániť sa západnej orientácii Ukrajiny, lebo vraj NATO na hraniciach Ruska znamená vážne nebezpečenstvo. Nuž, NATO už s Ruskom susedí dávno - a útok nikde. Ani len náznak. Okrem toho: čo je v tom nešťastnom Rusku také cenné, že sa to oplatí získavať pozemnou operáciou namiesto toho, aby sme si to od nich normálne kúpili? Ropa? Strategické suroviny? Smutnou pravdou je, že ruské územie za žiaden pozemný útok nestojí. Všetko, čo nám od nich treba si môžeme oveľa lacnejšie kúpiť, ako vybojovať. NATO v jeho dnešnej podobe je už len mierumilovným krúžkom nešikovných rúk, ktoré neochotne dvíhajú pušku. Agresivita a násilné sklony z neho dávno vyprchali a už dávno negarantuje prakticky nič. Figovým listom zakrývajúcim postupný nástup egoizmu je už len Putinova neochota skúsiť si kopnúť do niektorého z členských štátov. S najväčšou pravdepodobnosťou by sa ukázalo, že je severoatlantická zmluva už iba zdrapom papiera. Ak ale padne Ukrajina, je najlogickejším cieľom práve Slovensko a mne sa nechce čakať, až Putina prejde dnešná zdržanlivosť a dostane chuť testovať silu našich spojeneckých dohôd.

Preto a aj pre mnohé iné, čoho som už radšej čitateľa nenávidiaceho dlhé blogy ušetril som presvedčený, že sa Vladimír Palko, Jozef Majchrák a Jaroslav Daniška vo svojich presvedčeniach o správnom spôsobe podpory Ruskom napadnutej Ukrajine mýlia. Neznamená to však, že sa automaticky stali neslušnými ľuďmi, či zapredancami Putina, hoci to o mnohých iných odporcoch základní NATO možno tvrdiť viac, ako úspešne. Cítil by som sa samozrejme oveľa komfortnejšie, keby pán Palko svojou fyzickou prítomnosťou na fotkách z demonštrácií prestal dodávať vytúženú legitimitu darebákom. Mnohí z nich jeden deň z týždňa protestujú proti základniam, no zvyšných šesť trávia trávením studní a spochybňovaním Západu, ako celku. Trčia pritom z konca tráviaceho traktu odporného agenta KGB, ktorý sa podlo hrá na ochrancu kresťanov, lebo sa mu to práve hodí. Radi pritom zabúdajú, akú kolosálnu úlohu v eskalácii islamského radikalizmu zohralo v posledných desiatkach rokov práve Rusko.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NKÚ sa na kauzu Evka nemusí pozrieť. Lajčáka podržali poslanci parlamentu

Za návrh, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel Najvyšší kontrolný úrad nehlasoval ani jeden poslanec Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.

SVET

Súdy extrémistom neškodia, bránia sa slobodou prejavu

Holandského politika za urážky Maročanov odsúdili bez trestu. Radikáli súdy často využívajú na svoju propagáciu.


Už ste čítali?