Inštitút autorských práv Petra Weisenbachera, diel prvý

Autor: Radovan Bránik | 28.5.2015 o 8:06 | Karma článku: 14,18 | Prečítané:  7360x

Keď mi dochádza inšpirácia a dlho nie je o čom písať, priskočí ako na zavolanie moja najvernejšia múza Peter Weisenbacher a ochotne mi poskytne ďalšiu tému. Tentoraz ide o vskutku majstrovský kúsok. 

Iste ste v posledných dňoch postrehli spanilú jazdu médiami realizovanú riaditeľom Inštitútu ľudských práv, počas ktorej propagoval najnovšiu publikáciu s neskutočne priliehavým názvom „Dôveruj, ale preveruj“, vydanú spomínaným inštitútom v náklade 2000 kusov. Nemalú finančnú podporu na jej vydanie poskytlo Ministerstvo vnútra SR. Chvályhodný zámer chrániť mládež pred negatívnymi vplyvmi propagandy na prvý pohľad nemá chybu. Kto normálny by protestoval?

Nuž, hoci to na prvý pohľad neznie logicky, protestovali by v prvom rade autori. Teda vlastne už protestujú. Teraz nemyslím tých, ktorých mená figurujú v tiráži spomínanej publikácie a ktorí sa cudne označujú za zostavovateľov. Protestujú autori obrovskej časti textu, ktorých však ani v tiráži a ani v samotnom texte nikto nespomína. Odkazy na ich práce sa objavujú na jedinom mieste, na konci, malými písmenkami len v zozname doporučenej literatúry. Že tieto diela v skutočnosti tvoria jadro samotnej publikácie sa čitateľ z knihy jednoducho nedozvie. Na použitie svojich diel nedali súhlas, nevedeli o ňom ešte niekoľko dní po vydaní publikácie.

Aj keď v tejto chvíli nie je komplexná analýza zdrojov publikácie zďaleka dokončená, je už bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že celé state, odstavce a podkapitoly tejto publikácie boli bez vedomia autorky a bez akéhokoľvek označenia v texte ukradnuté z knihy Cyberhate, pôvodne vydanej v roku 2012. Autorka Irena Bihariová v nej riešila tému nenávistných prejavov vo virtuálnom svete, sviežo, neotrelo a hlavne originálne. Zostavovatelia publikácie „Dôveruj, ale preveruj“ sa zjavne rozhodli neriskovať a použili osvedčené texty častokrát bez jedinej úpravy. Na iných miestach zas urobili kozmetické úpravy, prípadne pôvodné texty preformulovali zjavne využívajúc už spomínanú predlohu. Vrcholom drzosti a komickou absurditou však je, že si zostavovatelia v tiráži vyhradili právo text publikácie ďalej šíriť len s uvedením autorov a vydavateľa (!!!).

Ďalšiu významnú časť textov zostavovatelia – opäť bez vedomia autora – ukradli z materiálov Matúša Ritomského. Ten k tomu diplomatickým jazykom uvádza: „Spôsob, akým boli použité moje texty v publikácii, ktorú vydal Inštitút ľudských práv považujem za problematický z niekoľkých dôvodov. Jednak sa jedná o pomerne veľké celky, ktoré su prakticky odslova doslova prebraté z mojich článkov, pričom nie sú jasne oddelené od ostatných častí publikácie, takže nie jasné, kde začína a končí osobný vklad zostavovateľov publikácie a kde ide o texty iných autorov.“ Ritomský tiež uvádza, že všetky použité texty písal vo voľnom čase a bez nároku na honorár a že ho mrzí takýto spôsob finančného zhodotenia niekým, kto nie je ich autorom.

Už oveľa menej diplomaticky sa na túto tému vyjadruje skutočná autorka Irena Bihariová. Bez obalu tento incident označuje protiprávne vykrádanie textov iných autorov. Nedáva si servítku pred ústa a priamo hovorí o nebotyčnej drzosti a najväčšej nehanebnosti zostavovateľov publikácie. Dôležité je, upozorňuje Biháryová, že „subjekt, ktorý zastupuje mimovládny ľudskoprávny sektor, sa dopúšťa minimálne parazitizmu na práci iných subjektov, a v tomto prípade aj krádeže duševného vlastníctva. Ako može byť takýto subjekt kredibilný pre tému ľudských práv, keď jej týmto práveže škodí a koná v rozpore s hodnotami, ktoré máme chrániť? Aký má naša téma z neho osoh, keď funguje štýlom, že vykráda analýzy iných subjektov, vydáva ich za svoje, a ešte si za to berie peniaze?

Ministerstvo vnútra našťastie vypočulo volanie pána Weisenbachera po preverovaní a pozvalo ho na podanie vysvetlenia. Vzhľadom na to, že na tvorbu publikácie poskytlo nemalé finančné prostriedky, ľuďom rozhodujúcim o poskytnutí podpory enormne záleží na tom, aby bola podpora poskytovaná len skutočne solídnym projektom. Podľa doteraz známych informácií je problém s porušovaním autorského zákona len jedným z mnohých, ktoré sprevádzajú vydanie tejto publikácie a práve prebieha intenzívna kontrola využívania poskytnutej dotácie. O nových zisteniach vás budem samozrejme rád informovať.

Späť k Biháriovej vyjadreniam. Irena konečne otvorene pomenovala problém, s ktorým sa ľudskoprávna scéna potichu a väčšinou neúspešne potýka už niekoľko rokov. Inštitút ľudských práv vedený Petrom Weisenbacherom sa podobných prešľapov dopúšťa opakovane a v rôznych formách prakticky od svojho vzniku a na scéne pôsobí ako katalyzátor konfliktov a nedorozumení. Tento subjekt vznikol krátko potom, ako došlo zásluhou Weisenbacherovho špecifického spôsobu riadenia k suspendácii ním vedenej slovenskej pobočky Amnesty International, s ktorou sa nové vedenie potýka dodnes. Weisenbacher a Krempaská, dvaja najvýraznejší predstavitelia Inštitútu dlhodobo poškodzujú dobré meno poctivých aktivistov a nimi chránené záujmy, poškodzujú ľudskoprávnu agendu a kreslia na ňu svojimi pirátskymi akciami obrovský terč, do ktorého potom s mimoriadnym potešením triafajú extrémisti, argumentujúc Weisenbacherom. Žiaľ, na škodu veci, majú v jeho prípade až príliš často pravdu.

Nepochybne nie je jednoduché čeliť povestným protiakciám, ktorými riaditeľ inštitútu s nesmiernou razanciou atakuje každého, kto sa ho pokúsi kritizovať. V súkromných rozhovoroch s mnohými aktivistami sa dá dozvedieť mnohé. Verejne sa však zatiaľ ozval málokto. Na stole je tak už dlho základná otázka: milí slušní aktivisti, ako chcete chrániť ľudské práva tisícov, keď si celé roky necháte skákať po hlave od jedného človeka a nič neurobíte?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?