Cesta z Afriky až na pupok sveta

Autor: Radovan Bránik | 13.6.2015 o 16:32 | Karma článku: 8,42 | Prečítané:  2137x

Môj starší syn si v malom meste susedného štátu pred rokmi užil svoje. Navštevoval gymnázium a cestou tam a späť zažíval celé mesiace doslova peklo. Spôsobovali mu ho mladiství príslušníci iných kultúr s nesmiernym potešením.

Dokázali mu ničiť život tak intenzívne a dlho, že celú vec napokon riešila miestna polícia a dala si skutočne záležať. Nebyť brutálneho vyhrážania sa, ako doplnkového opatrenia a zmeny spôsobu dopravy do a zo školy, skončilo by to ešte horšie, nielen modrinami a vyrazenými zubami, či jazvami na duši. Mal jednoducho smolu, bol biely a to stačilo, viac rozoznávať nepotrebovali. Mal by som na základe tejto dlhotrvajúcej nepeknej skúsenosti stáť na čele protiimigračného hnutia, ktoré sa na Slovensku utešene rozrastá.

Ibaže takto to nefunguje.

Smútiac za starými dobrými časmi referendovej kampane si domáci milovníci čiernej a bielej s úľavou vydýchli. Opäť sa môžu tváriť dôležito, navrhovať radikálne riešenia a neriešenia, byť prudko za a na sto percent proti, opäť sa môžu opľúvať a nenávidieť a strieľať po všetkom, čo sa hýbe. Internet vrie, ohlasujú sa demonštrácie a proti nim sa organizujú ďalšie. A tak som sa nečakane a nechtiac, súc vyhláseným islamofóbom ocitol v strede a neláka ma žiadna z dvoch súperiacich strán. Hlúpo sa mýlia, každá svojim vlastným spôsobom.

Už je to trochu otravné, ako sa ľudia raz za čas úplne zošalejú a zbláznia. Zo zdanlivo normálnych osôb sa vykľúvajú beštie, z ľudí za bežných okolností nesúcitných zas náhle povyliezali obetavci, ktorí by najradšej iným venovali aj kyslík, čo potrebujú na dýchanie. Zas ich rýchlo prejde a vrátia sa k svojmu normálu, no niet sladšieho pocitu, ako na odiv vystavovaná nezištnosť. Cenu za hlúposť mesiaca vyhral, ako v poslednom čase neraz, komentátor Peter Schutz tvrdiac, že existuje čosi, ako povinnosť súcitu. V komentátorských kruhoch mu však zdatne sekundovali ďalší. Od inak príčetného Daga Daniša napríklad prišla správa, že utečenci „neovládajú nijaký európsky jazyk, sú negramotní, nekvalifikovaní, nemajú pracovné návyky a ani ambície“. A vraj „nechcú plat. Tešia sa na sociálne dávky.“ Všetci do nohy. Výnimky niet.

Odkiaľ to Dag vie? Nuž, on to v skutočnosti nevie. On si to iba myslí a chce, aby sme si mysleli to isté. Mnohým to stačí, nepotrebujú viac, nechcú nič iné, len instantné a ľahko stráviteľné pravdy, ktoré sa dajú zdieľať na fejsbúku a pridať niečo na spôsob „sám by som to nepovedal lepšie.“. Nie je to zvláštne, ako rýchlo dokážeme uveriť a ďalej šíriť tieto veľké odhalenia? Stačí nám na to jediný pohľad na rozmazanú fotografiu lode plnú maličkých bodiek. Iba toto jedno a nič viac nám stačí, aby sme uverili, že sa musíme báť a keďže si chceme samých seba naďalej vážiť, tak medzi pasažiermi tých lodí musia byť iba hlupáci, vyžírky a analfabeti. Vidieť na fotke aj niečo iné je pre nás takmer nemožné. Pripustiť, že všetko, alebo aspoň niečo môže byť inak, ako sme tvrdili je holá nemožnosť. Pocit, že máme pravdu milujeme viac, ako pravdu samotnú.

Zvláštne. Ešte aj v kresťanských kruhoch sa ozýva volanie po zdravom, či sedliackom rozume, do paslovenčiny preložené to znamená, že máme riešiť iba problémy, ktoré sme sami spôsobili a tie, ktoré nie nech rieši niekto iný. Ľudskosť vyráža na povrch v okamihoch, keď veriaci v diskusiách vylučujú potápanie lodí s migrantami ako nehumánny akt, lebo vraj úplne stačí, ak im pobrežná stráž nedovolí pristáť. O ostatné sa má postarať Boh, v ich očiach zjavne najspravodlivejší imigračný úradník. Iní by zasa cudzincov prijali, ale len kresťanov, akoby iní neboli hodní súcitu a nepotrebovali pomoc. Akoby utrpenie a bolesť neveriacich a takých, čo vyznávajú inú vieru neboli dosť dobré pre naše citlivé nošteky.

Mám na vlastnej koži zažité zlyhanie imigračného systému postaveného na povinnom súcite a kvótach. Zažil ho aj jeden z mojich najbližších. To ale vôbec neznamená, že integrácia nemôže fungovať. Znamená to len, že sa nesmie vykonávať z dôvodov pokryteckej politickej korektnosti, ani z pocitov viny za zločiny našich predkov, lebo za ne nenesieme žiadnu zodpovednosť, a ani pre sýtenie vlastného ega a pocitu morálnej nadradenosti. Nemá a nesmie sa realizovať z vypočítavých dôvodov, nesmieme dúfať, že tí, čo prídu budú vykonávať podradné špinavé práce za nás a že si tak vychováme moderných otrokov. Ak to má fungovať, musíme byť pripravení na to, že prišelci budú mať navlas rovnaké práva, aké patria nám samým a že nám nemusia byť vďační a ani nesmieme po ich vďačnosti túžiť. Súcit nesmie byť povinný a nik nám ho nesmie vnucovať, akékoľvek kvóty v takomto prípade vedú priamou cestou do pekla. Mali by sme konať nečakajúc na únijné počty. Nech už si o prichádzajúcich myslíme hocičo, prešli si očistcom a za svoju šancu skúsiť to v Európe tou plavbou naslepo zaplatili. A ak sú medzi nimi aj darebáci z ISIL, je vecou polície a tajných služieb poslať ich tam, kam patria. S vaničkou sa však do Stredozemného mora nesmie vylievať aj dieťa.

Stále sa bojíme, čo zajtra príde a vôbec si neuvedomujeme, že nás horda neprispôsobivých imigrantov prepadla už dávno. Nechali sme sa oklamať a učičíkať, lebo majú perfektne vyvinutú schopnosť splynúť s davom. Vedia byť takmer neviditeľnými a iba občas ich pravá podstata vytryskne na povrch. Kradnú, keď sa im naskytne príležitosť a robia všetko pre to, aby sa naskytla stále častejšie. Podvádzajú a zrádzajú, ukazujúc prstom na Rómov, sami však umenie okrádať štátny rozpočet zvládajú nepomerne lepšie: nosia drahé obleky a goliere belšie, ako biele, za nechtami im však často ostáva špina zo špinavých kšeftov. Ovládli úrady, vládu a infiltrovali sa do parlamentu, nevrlo na nás vrčia za pokladňami supermarketov. Postupne nakazili pôvodné obyvateľstvo a to sa im už v stave hlbokej beznádeje začína nebezpečne podobať. Nepotrebujeme ISIL, máme dosť vlastných darebákov, ktorí túžia zničiť všetko, čo zaváňa históriou. Vyrábajú si novú podľa aktuálnej potreby. Bojíme sa, že imigranti zničia našu kultúru, ibaže už je neskoro. Zvládli sme to aj bez nich.

Zlá správa znie, že Slovensko zrejme naozaj nie je schopné absorbovať niekoľko tisícov utečencov a zrejme by nezvládlo ani niekoľko stoviek. Nenašli by sme medzi nimi ani len desať spravodlivých. Nie preto, že by sme pre nich nemali priestory a budovy, no nemáme dostatok priestorov v sebe a z chrámov duše, ak v nás vôbec kedy nejaké boli, ostali kramárske kamrlíky plné zatuchnutého jedu po záruke. Nie preto, že by sme nedokázali pripraviť solídne programy na integráciu prichádzajúcich, lež preto, že nedokážeme ochrániť peniaze na tieto programy pred dlhými prstami našich vlastných cudzincov vytrénovaných tunelovaním eurofondov. Sme krajinou, o ktorú by nestál nik so zachovaným pudom sebazáchovy. Politici strašia verejnosť cudzími kukučkami v nádeji, že si nevšimneme, ako nás naše vlastné po jednom vyhadzujú z hniezda.

Najefektívnejšie bude umiestniť na hranice bilboard odstrašujúci prišelcov a naň napísať: „Čo ste vy, boli sme i my. Čo sme my, to vy už nebudete. Otvorili nám dvere a požičali kľúč. My však takú hlúposť nikdy neurobíme.“ Treba ich varovať, že prichádzajú niekam, kde o nich takmer nik nestojí. Že prichádzajú do krajiny, v ktorej sa večne a na smrť znepriatelené kluby bitkárov dokážu zjednotiť práve a len na téme imigrácie. V tejto krajine patrí k dobrému tónu rozvíjať teórie o najefektívnejšom riešení utečeneckej otázky a es kommt der tag, keď si ich na niekom príliš čiernom v tmavej uličke naši bieli chlapáci znova s chuťou otestujú. Slovensko Slovákom, hoci občas ich prvým a jediným životným úspechom bolo viťazstvo v súťaži potrundžených spermií o nejaké to vajíčko, ideálne ľudské, hoci ich otcovia v časoch búrlivej mladosti nepohrdli takmer ničím. O čo je lepší nejaký trojatestovaný lekár zo Sýrie ovládajúci štyri jazyky od bývalého baču Jana toť z valalu, ktorý ešte pred jedenástimi rokmi dva mesiace poctivo zarezával vo fabrike, kým ho zákerní Židáci nezačali týrať neoprávnenými požiadavkami na dodržiavanie pracovnej doby?

Nie. Nie oni. To my nepatríme do Únie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?