Toto je posledný článok, ktorý som na tomto blogu uverejnil. K tomuto rozhodnutiu som prichádzal postupne a trvalo mesiace, kým som si povedal dosť. Za tých pár rokov som tu zažil veci, ktoré sa inde a inak asi ani zažiť nedajú. Bolo to skvelé dobrodružstvo, často na hranici znesiteľnosti a občas aj za ňou, vypočul a prečítal som si o sebe toľko rôznych charakteristík, že by to vydalo za celý článok. Spoznal som neuveriteľné príbehy a ľudí, o ktorých existencii by sa mi ani nesnívalo.
Platí však, že v najlepšom treba prestať. A.. mne sa to nepodarilo. Pred krátkymi časom som si s hrôzou uvedomil, akú moc môže mať na iných ľudí dobre napísaný príbeh a hoci to bolo tentokrát absolútne správne rozhodnutie, už nechcem disponovať takým vplyvom nad ľuďmi, ktorí ma nikdy nestretli, z princípu nie, nechcem ani len teoreticky byť vystavený pokušeniu ovplyvňovať iných. Chcem začať ovládať najprv seba, svoj život a bezprostredný svet a žiť úplne obyčajný príbeh.
Keď som dostal pozvanie od dôležitých ľudí a spýtal sa, prečo pozvali práve mňa, tak so spikleneckým mrknutím povedali, že som vraj opinion leader. Vygúglil som si, čo to teda vlastne som a keď som sa tam našiel, tak som si uvedomil, že niečím takým nechcem byť a prestalo mi chutiť jesť.
Je v blogovom svete zopár takých, ktorí by nikdy nemali prestať písať, pretože ma ich texty uchvacujú, alebo ich mám ich jednoducho rád, Samo, Beáta G., Michal Patarák a iné dôležité mená, ktoré vám dávam do pozornosti. Absolútna väčšina nás ostatných je tu však úplne zbytočne.
Uvedomil som si, že moje verejné vystupovanie škodilo ľuďom a človeku, na ktorých mi najviac záleží. Kto ma pozná naozaj, nemôže nevnímať ten rozdiel. Hoci som sa vždy snažil písať čo najpoctivejšie a neklamať, mnohé dôležité veci sa stratili v preklade.
Uvedomil som si, že hoci som sa vždy snažil byť čo najúprimnejší, cez články a písmenká niektoré veci jednoducho nie je možné poslať ďalej a čím ďalej idú, tým viac sa cestou k oku čítajúceho poničia a skreslia.
Uvedomil som si, že svet sa nezrúti, ak nebudem všetkým naokolo zvestovať, čo si myslím o komkoľvek a o čomkoľvek. Dosť je tu takých a vlastne všade. Napíname svaly, dosahujeme čítanosť, naháňame novinárske ceny. A pritom nám utekajú najdôležitejšie veci pomedzi prsty.
Uvedomil som si, že byť čo i len trochu verejne známou osobou je síce v mnohom príjemné, ale zároveň to kradne po kúskoch a nebadane z duše spôsobom, ktorý iba a len škodí. Možno sú ľudia, ktorí odolajú, aj ja som sa veľmi snažil a odolával. Už ale nechcem. Som unavený.
Známosť tohto druhu vzbudzuje dojem veľkosti a sily a výtlaku, ktorými však rozhodne nedisponujem. Pripadal by som si trápne žiť ďalej takú dvojtvárnosť.
Poučoval som klamárov a podvodníkov z politiky a médií, pristihoval ich vášnivo pri lži, a pritom som sám niekedy nedokázal neklamať najbližšieho človeka.
Potrebujem napraviť svoj život a dať mu poriadok, ktorý mal mať už dávno.
Takže koniec.
Toto slovo poruším iba v prípade, že pôjde o nevyhnutné okolnosti, alebo nebude inej cesty, ako pomôcť niekomu, kto to potrebuje, alebo si to zaslúži.
Bolo mi cťou a potešením.
