Poznáte ten pocit, keď je vám už od rána jasné, že sa NIEČO stane? A nech urobíte čokoľvek, nezabránite tomu? Stane sa to, či chcete, či nechcete. Nie som poverčivý, ale takéto dni sú nevyvrátiteľným faktom. A ak sa rozhodnete ignorovať ten nejasný pocit, ktorý vám vraví, že čo sa práve chystáte urobiť nie je ten úplne najlepší nápad, je vymaľované.
A tak som sa v ten horúci letný deň ocitol na pláži s lehátkom pod jednou rukou, pod tou druhou som mal všetko ostatné, čo sa dá na pláž na jeden šup priniesť. Opatrne som stúpal pomedzi zväčša spiacich naháčov a hľadal, kam sa zložiť. Voľné miesto už bolo nadohľad, už len pár sekúnd a...
Zrazu tma. Stratil som rovnováhu, pod nohou mi ušiel kus svahu. Úder hlavou o zem, klepnutie zubov a prudká bolesť na brade. A čudný pocit, že niečo nie je, ako má byť. Keď som otvoril oči, videl som... ehm... ako to povedať... čosi, čo vidia gynekológovia zblízka, keď sú v práci. A ten môj pohľad sa občas naskytne asi len veľmi krátkozrakému gynekológovi. Do toho krik, neskutočne silný, ženský. Keď som začal rozoznávať slová, počul som čosi o opilcovi, úchylovi, zvrhlíkovi, hoväde a tiež opakované sťažnosti na bolesť. Celá pláž bola na nohách: keď som sa otrasený zbieral z rozkroku tej plačúcej dámy, dívali sa na mňa všetci. Niektorí pobavene, väčšina zhnusene. Pani, ktorá sa prebudila s cudzím chlapom v rozkroku a palcom na nohe do krvi rozseknutým od konštrukcie lehátka ani po chvíli nejavila žiadne známky priateľstva a aj keď mi občas diskutéri vyčítajú nedostatok empatie, tentoraz som jej rozumel dokonale.
Mohol som odísť a potvrdiť, že som opitý zvrhlík, ktorý ušiel pred verejnou mienkou. A tak som radšej ostal. Bol som opitým zvrhlíkom, ktorý statočne znášal verejnú mienku. Možno v nádeji, že sa to predsa len nejako vysvetlí a ja svojim civilizovaným správaním dokážem, že išlo iba o poľutovaniahodné nedorozumenie. Muži si líhali medzi mňa a ich partnerky, rodičia okato ukrývali deti pred mojim pohľadom. Sú veci, ktoré jednoduche nevykecáte.
O pár minút som sa odhodlal zmyť tú nezmazateľnú hanbu vo vode. A keďže som potreboval byť chvíľu sám, zaplával som až niekde za polovicu jazera. Voda bola studená, ako v Lužnej skoro vždy, bol som už unavený a nablízku bol zakotvený iba plávajúci bager slúžiaci na ťažbu štrku. Kotevné laná sa pár metrov od bagra ponárali pod hladinu a boli jediným, čoho sa dalo zachytiť, keď som si chcel odpočinúť. Nuž som sa chytil, neskôr som si ešte aj sadol a tešil sa zo samoty. Desať minút, možno aj trochu dlhšie. A už vcelku vyrovnaný so svojou novu identitou zvrhlíka som plával späť k brehu. Nič netušiac..
Netušiac, čo dokáže s ľudským pozadím v takejto situácii urobiť kombinácia prekvapivo životaschopného fytoplanktónu, drobných kôrovcov a tej odpornej mazľavej hmoty, ktorá sa používa na premazávanie kotviacich lán. Faktom však je, že v takýchto vzácnych okamihoch aj populárny výraz "nezmazateľný zápis do análov", známy skôr z oblasti športových výsledkov nadobúda netušený a úplne nový význam. Že je niečo v neporiadku som však zistil až na brehu, keď sa mi spoza chrbta ozval šum a pohoršené výkriky postarších dám: tie sprvu možno aj tajne zatúžili po podobnom romantickom útoku, aký som predviedol ich spoluležiacej kamarátke, ale so zadkom pripomínajúcim vybuchnutú latrínu už moja atraktivita dostávala povážlivo na frak.
Umyť sa to nedalo. Odísť s tým tiež nie, vysvetliť to už nebolo komu: všetci sa odomňa zhnusene odvrátili a ja som chvíľu bojoval s potrebou zakričať na plné ústa: "Naozaj som sa neposral!!!". Čosi mi vraví, že by mi neverili.
Asi o hodinu sa mi podarilo najväčšiu špinu odstrániť pieskom z dna. Pár týždňov potom by ma do Dunajskej Lužnej nedostal nikto ani za milión.