reklama

Prečo umierajú vždy iba dobrí ľudia?

Asi nepoznám človeka, ktorý by to nepoznal: niekto sa nadobro stratí a už ho nikdy nenájdu, iný zas umrie a jeho blízki sa topia v slzách. Hodiny, či dni potom nastáva čas, v ktorom je dovolené mnohé, čo sa dovtedy nesmelo, či nestihlo, iné dovtedy bežné veci sa však odrazu stávajú veľkým tabu. Bez ohľadu na to, či ten, kto tabu porušuje má pravdu, alebo sa mýli, stáva sa takmer vždy objektom odsúdenia a sú mu pripisované nepekné vlastnosti. Kto si dovolí porušiť tieto nepísané pravidlá, je spoločensky často nadlho odpísaný. Celé to možno ukryť do jedinej vety, priliehavého skvostu, akých má slovenčina požehnane: "O mŕtvych len dobre".

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Zažil som to už mnohokrát a ešte asi aj zažijem. Ľudia, ktorých sme poznali za ich života, boli všelijakí. Mali mnohé vlastnosti, pre ktoré ich bolo možné obdivovať, mali aj také, pre ktoré by sme ich najradšej poslali do pekla. Keď sa v ňom ale nejakým riadením osudu skutočne ocitnú, stane sa čosi nevídané: všetko, čo na nich bolo zlé zrazu mávnutím akéhosi neviditeľného čarovného prútika zmizne a stane sa nadlho neviditeľným. Nadlho, niekedy navždy. Lebo. A potom dochádza k bizarným situáciám, keď vám mama zastreleného lumpa, ktorý sedemkrát sedel za mrežami pre násilnú trestnú činnosť bez mihnutia oka tvrdí, že to bol dobrý chlapec, ktorý by ani muche neublížil. Potom sa stáva, že rečník na pohrebe reční chválospevy, zatiaľ čo u niektorých smútiacich sa ani nedá rozoznať, či skutočne smútia, či im závojom natriasa plač, alebo skôr ťažko skrývaný smiech. Niekedy oboje. Lebo pri niektorých smútočných prejavoch sa smiechu dá vyhnúť iba ťažko. Ale.. o tom sa nehovorí. Všetci to vedia, všetci to zažili, len sa im akosi nedá povedať to nahlas. A sú chvíle, keď sa im na to ani nedá pamätať. Sú hodiny, sú dni, v ktorých sa pamäť milosrdne vypne, pretože by duša nezniesla napríklad hnev, ktorým sme sa ešte pred hodinou úplne oprávnene hnevali na človeka, ktorý už zrazu nie je. Struna, ktorá je beztak v momentoch straty napnutá na prasknutie by možno zrazu praskla. Poistka funguje.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Lebo sa nepatrí hnevať sa na mŕtvych. Nepatrí sa hovoriť o nich tak, ako by sme hovorili, keby žili. Lebo už nežijú. Lebo sa bojíme porušovať tabu, aj keď často celkom presne nerozumieme, prečo je to tak. A čosi nás neodolateľne láka smútiť s davom a čím je ten dav väčší, tým viac nám dáva pocit bezpečia z neho nevyčnievať. Niekedy je to až smiešne a niektoré prejavy spoločného trúchlenia potom dosahujú rozmery gýča. No má to aj hlbšie, než len povrchné a lacné vysvetlenie. Často robíme hlúpe veci vo viere, že sa nimi vyhneme ešte hlúpejším.

Tabu sa dá prekonať. Dá sa ho porušiť, no napriek tomu hrozí, že ak si aj trúfneme, ostane nám pod jazykom, ktorý sme neudržali na uzde pachuť, ktorej sa zbavuje iba ťažko. Pocit viny, lebo si vôbec nie sme istí, či sme urobili dobre. Či sme konali správne.. Lebo nesprávne konanie nám tento pocit implikuje s nesmiernou presnosťou, zatiaľ čo správne konanie nám dáva pocit bezpečia. A je vlastne úplne jedno, kde je v tej chvíli objektívna pravda. Dôležité je v tomto prípade iba to, čomu veríme. A niekedy sa snažíme zaplašiť svoje čierne svedomie, lebo sme na niekoho za jeho života už dávno nenašli dobrého slova, tak si to riešime tým, že o ňom vypisujeme posmrtné ódy. Ibaže táto matematika nefunguje. Vypočítavosť nie je matematika. Čo sme posrali za života, už neumyjeme ničím, čo príde po smrti. Neurobí nás to lepšími. Ak sme to nestihli, už sa to neodstane.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Popieranie reality a aj vlastných zlyhaní je však nesmierne dôležitým nástrojom obrany duše pred devastačným zranením. Je liekom, ktorý pomáha prejsť najťažšie a ak funguje správne, vypne sa v okamihu, keď už sme znova dosť pevní na prijatie reality takej, aká je skutočne. Niekedy sa však vypne neskoro, niekedy sa dokonca nevypne nikdy. Ako každý liek, môže pomáhať, može aj škodiť.

Neviem. V ideálnom svete by možno smrť nemusela znamenať žiadnu, ani len dočasnú zmenu postoja k iným. Všetci by sme presne zvládali, vedeli, kedy je niečoho príliš a kedy zas primálo, všetko by fungovalo a bolo predvídateľné. Bolo by to dokonalé. A bolo by to nahovno.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Som vďačný za to, že nežijem v ideálnom svete. Aj keď tento ma niekedy neuveriteľne rozosmutňuje a inokedy zas hnevá. No nič sa nevyrovná šťastiu, keď sa potom stane niečo krásne a ja mám to šťastie s čím porovnať.

Umrel jeden skvelý chlap.

Ale bol to aj poriadny magor, ktorému som nemal celý rok chuť zdvihnúť telefón. Som rád, že som to nezabudol ani dnes. Ale aj tak - bol to skvelý chlap.

Radovan Bránik

Radovan Bránik

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  209
  •  | 
  • Páči sa:  28x

Kontakt: +421 911 182 711Na tvorbe obsahu sa vzhľadom na citlivú povahu zverejnených materiálov a zvýšené riziko pre autora v ostatnom čase podieľa tím špecialistov na bezpečnosť a analýzu.Činnosť tímu možno zatiaľ podporiť nasledovnými formami.Prevodom na: IBAN: DE69 1001 1001 2627 6063 52PayPal: radovan.branik@gmail.comhttps://www.patreon.com/user?u=13711855Ďakujeme za vašu podporu. Zoznam autorových rubrík:  NevážnePolitikaSúkromnéO kríze a nešťastíOdborná problematikaZamyslenia písané pre RTVS

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu