reklama

Neznáma Ukrajina: pohľad dovnútra naozajstného Majdanu

Natália Stepuk bola členkou organizačného štábu ukrajinskej revolúcie a v jej pracovni sídli Psychologická služba Majdanu. Pragmatická idealistka, ktorá sa pokúša napraviť škody, ktoré spôsobili Ukrajinci Ukrajincom aj spoluprácou s odborníkmi z tábora nepriateľov. S Tatianou z Berkutu ju spája silné priateľstvo. Pred niekoľkými mesiacmi stáli každá na opačnej strane barikády, dnes spolu organizujú proces, ktorý má pomôcť trpiacim bez ohľadu na to, na ktorej strane stáli. Rozhovor sa uskutočnil ešte pred prezidentskými voľbami, v ktorých zvíťazil Porošenko.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (41)
Natália Stepuk
Natália Stepuk 

Bola si v úzkom kruhu organizátorov Majdanu. Ako sa z obyčajného človeka stane revolucionár?

Na Majdan šiel najprv môj osemnásťročný syn. Od 23 novembra tam chodil každý večer a veľmi som sa oňho bála. Chcela som vidieť, čo sa tam deje, dať naňho pozor, a videla som niekoľko nepríjemných vecí. Mnohí tam chodili ako na exkurziu. Keď ale zhustla atmosféra, okamžite ušli a na námestí ostávali iba tí, ktorí prekonali strach. Dívala som sa okolo seba a cítila, že sa to nemôže dobre skončiť. Niekoľkokrát v živote som sa ocitla blízko smrti a ten pocit sa na Majdane vrátil s plnou silou. Na prvý pohľad to síce vyzeralo dobre, ľudia sa stretávali a podporovali, ale už bolo cítiť, že sa blíži zlo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A na toto miesto chodilo tvoje dieťa.

Chodil tam a s ním mnoho jeho priateľov. Boli tam aj v deň, keď sa schyľovalo ku konfliktu s Berkutom. Chceli ostať cez noc, ale vydesení rodičia dievčatám volali a prikázali im ísť domov, aj mnohým chlapcom. Neochotne, ale predsa odišli, z partie ich ostalo len pár. Na druhý deň ráno volala priateľka, novinárka, plakala a pýtala sa, čo budeme teraz robiť? To, čo som videla bolo strašné, bili tam naše deti, zem bola celá od krvi, bol tam neuveriteľný hluk a strašné výkriky. Zbili aj novinárov, zbili Poliakov, ktorí nám prišli ma pomoc. V tú noc začala vojna a ja som sa rozhodla, že neostanem bokom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

To bol deň, keď sa podobne rozhodli mnohí Ukrajinci. Podľa niektorých odhadov vyšlo do ulíc milión ľudí.

Do toho dňa som bola iba pasívnou účastníčkou protestov a nikoho z organizátorov som nepoznala. Informácie som získavala cez facebook a z médií a vedela som, že sa na Majdane pohybuje aj niekoľko mojich kolegov. Skontaktovali sme sa a začali budovať niečo, z čoho neskôr vznikla oficiálna Psychologická služba Majdanu (PSM). Prišli sme do štábu a ponúkli svoje služby. Panoval tam obrovský chaos, nik presne nevedel, čo treba robiť. Povedala som, že tam bude stále viac trpiacich a že budú potrebovať starostlivosť. Blížila sa zima, ľudia zažili násilie a sami sa správali násilne, situácia často nemala ďaleko k davovej psychóze. A oni? Vraj sú aj dôležitejšie veci, v stanoch je málo miesta a to potrebujú pre bojcov. A že nepotrebujú, aby ich niekto utešoval.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takto psychológov vnímajú často.

Chcela som robiť len prácu, ktorá naplní profesionálne kritériá. Na druhý deň som sa prihlásila ako dobrovoľník a ponúkla bezplatne svoje služby ľuďom, ktorí sa v súvislosti s Majdanom ocitnú v zlej situácii. 3 decembra sme sa stretli viacerí priamo na Majdane, no opäť nás posielali preč. Prichádzali novinári, pýtali sa, kto nás platí a koľko dostávame za to, že sme prišli umelo rozdúchať revolúciu. Niekoľko dní ich nič iné nezaujímalo, v novinách a na internete sa písali neuveriteľné hlúposti.

No potom sa niečo zmenilo.

Moja prvá práca spočívala v tom, že som pomáhala nájsť stratené kľúče (smiech). Začali sme robiť úplne praktické a obyčajné veci. Neskôr som bola svedkom škandálu. Prišla babička, ktorá sa chcela rozprávať s bojcami, lebo sa jej v noci snívalo, že zhorel celý svet a ona ich chcela varovať. Kričala na nich, bola neodbytná a oni zrazu nevedeli, ako sa zachovať. Ľudia sa začali zbiehať a sledovať tú scénu, na miesto sa hnali znudení ruskí novinári. A ja som prišla ku nej a spýtala sa, čo sa vlastne stalo. Robila som, čo som vedela a podarilo sa mi ju za pár minút upokojiť. Bojci za mnou potom chodili s obdivom v očiach a pýtali sa, ako som to dokázala. Chlapci, ktorí sa nebáli riskovať život a bojovali za vlasť sa zrazu strašne báli jednej pološialenej babky.. Ona kričala na nich, oni na ňu a robili chybu za chybou, pritom stačilo iba zmeniť prístup a rýchlo sa upokojila. Postupne sme si takto získavali ich rešpekt a začali nás počúvať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pre laikov je často veľmi ťažké komunikovať s ľuďmi, ktorí sa správajú „nenormálne.“

Presne. Posmievali sa jej, kričali na ňu a urážali ju. Chlapci, ktorí v ten deň niekoľko iných ľudí strašne zbili, páchali ukrutnosti, pálili policajtov a ktorých zasa zbil niekto iný. Vravela som im, že nemajú právo byť ku nej povýšeneckí, ona predsa len chcela, aby ju vypočuli. A že každý má právo báť sa svojim vlastným spôsobom a ak sa chcú naďalej nazývať „ochranou,“ tak naozaj musia vedieť ľudí chrániť, byť pokojní a nekričať. A oni zrazu neisto pozerali do zeme a mlčali.. A tak som kula železo zahorúca. „Kde je váš veliteľ?“ Stretli sme sa, povedala som mu, že ak budú ľudia svedkami takýchto situácií, prestanú ich rešpektovať. A že pre médiá sú takéto scény perfektným sústom a keď chcú zabrániť škandalizácii, musia sa naučiť podobné situácie perfektne zvládať. Veliteľ si to vypočul, uznal a pridelil mne a kolegyni Júlii osobnú ochranu a dostali sme voľnú ruku. Zrazu som bola vo vnútri systému.

Šéf Psychologickej služby Majdanu Andrej Karačovský a Natália Stepuk v sídle PSM
Šéf Psychologickej služby Majdanu Andrej Karačovský a Natália Stepuk v sídle PSM 

Aké jednoduché..

(smiech) Veď to. Rýchlo sme pochopili, že na nejakú hlbinnú psychológiu môžeme zabudnúť. Všetko to prebiehalo strašne rýchlo a zvykli sme si končiť s klientom tam, kde by sme s ním v civilnej praxi iba začínali. Stretnúť sa, nadviazať kontakt a riešiť konkrétny problém a potom skončiť hneď, ako to bolo možné. A oni s úľavou hovorili, že sa vždy báli psychológov a my sme sa iba smiali popod nos.. Keby tí vedeli, že psychológia nekĺže iba po povrchu.. Ale tam sa to inak nedalo, bolo to príliš skoro. Fotili sa s nami, ukazovali nám fotografie rodiny, plakali, keď sa s nimi rozišlo dievča. Čoskoro sme ale pochopili, že potrebujeme aj priestor na prácu mimo bojovej zóny. Jedna vec je pohybovať sa medzi tisícmi ľudí a pracovať s klientom na chodníku, ale niektoré techniky na ulici naozaj nie je možné použiť a mnohí klienti potrebujú úplné súkromie. Tiež bolo úplne nevyhnutné zriadiť pracovisko, ktoré by viedlo základnú evidenciu a koordinovalo desiatky našich spolupracovníkov. Na mieste, kde sme pôsobili sme tiež často prichádzali do konfliktov s lekármi.

Prečo?

Hm.. Lekári sa na psychológov dívajú často cez prsty. Vyhadzovali nás od lôžok zranených, správali sa neuveriteľne povýšenecky, argumentovali tým, že oni vedia lepšie, čo trpiaci potrebujú, lebo boli v Afganistane, v Čečensku.. Vraj upokojujúca injekcia vyrieši každý psychický problém. Bežne pili alkohol v naozaj veľkých množstvách a pritom operovali a s veľkou chuťou nás ponižovali. Trvali sme na tom, že neodídeme a nech nám ukážu naše miesto. Ukázali nám deku v rohu miestnosti, kde predtým ležali psy. Nakoniec sme si museli zjednať poriadok priamo cez veliteľa ochrany.

Nadšenec psychológie?

To iste.. (smiech). Ale vybavil, čo bolo potrebné a lekári sa postupne upokojili. Veliteľ si uvedomil, že bude stále horšie, že budú vznikať krízové situácie, konflikty medzi bojcami a že prevencia je skutočne nevyhnutná. Už len také obyčajné veci, ako včas jesť, piť a mať dostatok spánku nik nedodržiaval, všetci v obrovskom kŕči verili, že bez nich to nepôjde a jesť a spať je prejavom slabosti. Následky sa začali prejavovať až nečakane rýchlo a hrozilo, že sa Majdan rozpadne zvnútra.

15 minút slávy kombinovanej s pocitom, že práve zachraňujem svet je veľmi nebezpečný koktejl.

Podarilo sa nám postupne zaviesť rozumný systém, spočiatku sme chodili do služby len dvakrát do týždňa a ostatné dni sme venovali našim bežným životom. Vytvorili sme stabilný a spoľahlivý kolektív a tento istý režim sa postupne presadzoval aj do ostatných zložiek Majdanu. Fungovalo to. Vedeli sme, že to celé potrvá mesiace a možno roky a ak ľudia mali vydržať, museli od základu zmeniť systém fungovania. Zlepšila sa koordinácia, mali sme informácie a robili všetko potrebné. Mali sme koordinátora, tajnú facebookovú skupinu, informačný manažment, často sme menili čísla mobilov, dbali na bezpečnosť. Naše nedobré vzťahy s lekármi však naďalej komplikovali situáciu.

Ako?

Od istého času prichádzali na medpoint pacienti s nešpecifickými prejavmi podobnými epilepsii, ktoré zrejme spôsobovala otrava plynom. Doteraz presne neviem, aký to bol plyn a kto ho použil, hoci som presvedčená, že išlo o Berkut, ale bola som opakovane svedkom prejavov tejto otravy. Rôzni pacienti rôzneho veku s úplne identickými prejavmi. Ukázalo sa, že liečba epileptikami nefungovala, paradoxne najviac zaberali lieky na zlepšenie srdcovej činnosti. Lekárom sa však pri zákrokoch od alkoholu často triasli ruky viac, ako pacientom s príznakmi epilepsie. Nakoniec sme sa ocitli v chorej situácii, že sme ako laici asistovali pri zákrokoch a bolo to pre pacientov stále viac nebezpečné. V jednom momente som povedala „stop,“ toto my robiť ďalej nebudeme. Lekári začali kričať, že oni vedia, čo robia, že sú lekári a ja len nikto. Odišla som na veliteľstvo a urobila obrovský škandál. Pritom to boli tí istí ľudia, ktorí sa nebáli riskovať životy, ktorí chodili s mobilnými brigádami priamo do boja a bolo to v pravom slova zmysle hrdinovia. Nebolo jednoduché postaviť sa proti nim, ale museli sme to urobiť, lebo pacientom už išlo naozaj o život.

Zmenilo sa to?

Výrazne. Veliteľ správne vyhodnotil riziko a zariadil to tak, že sa situácia naozaj výrazne zlepšila. Niektorí odišli sami, niektorí boli odídení. Tí, ktorí prišli po nich sa už správali o poznanie civilizovanejšie, hoci popularitu sme si u nich nikdy nezískali. Boli sme pre nich práskači. Medzi lekármi je často silná kolegialita idúca až za hranicu záujmov pacienta. Medzi psychológmi našťastie nie.

Ako to vyzeralo potom, keď sa už podarilo zriadiť PSM?

Podľa potreby nás prideľovali k sotniam, bolo ich tam vyše štyridsať. Striedali sme sa, jeden pracoval, druhý spal. Niektoré naďalej odmietali spoluprácu s nami, väčšinou si však prostredníctvom svojich veliteľov našu starostlivosť často žiadali. Niektoré mali desiatky členov, iné niekoľko sto. Tridsiata ôsma, v ktorej boli veteráni vojny v Afganistane mala napríklad takmer 500 členov, v deviatej bolo 170 bojcov. Viac, ako rímske centúrie organizačne pripomínala bojové formácie Kozákov. Mali sme pevné miesta, kde nás mohli kedykoľvek nájsť, iní kolegovia chodili priamo s mobilnými brigádami k barikádam. V priestoroch mojej firmy, ktorá sídli necelých 200 metrov od Majdanu na Malopidvalnej 4 bolo zriadené ústredné pracovisko PSM.

V podstate možno povedať, že si pomáhala bojcom lepšie bojovať. Nejde o etický problém?

Hm.. Pre niektorých kolegov bolo veľmi ťažké rozoznať hranice. Často ku nám pribehli zakrvavení bojci, aby sme im dodali motiváciu a pomohli im lepšie bojovať, kričali „motivuj ma, musíš!“ Verili, že sme tam práve na to. To je omyl. Jedna vec je byť patriotom a úplne iná vec psychológom. V takýchto hraničných situáciách je samozrejme nesmierne ťažké nájsť tú hranicu a nie vždy sa nám to podarilo, niekedy bolo prakticky nemožné nepodľahnúť tej atmosfére. Pre mňa osobne našťastie nie. Som absolútny pragmatik. Ak by mi priviedli na point zbitého berkuta, budem sa oňho starať úplne rovnako.

Majdanský tiger, chlap, na ktorého bývalí bojci s chuťou pľujú. Na miestach, kde prišli o život ich spolubojovníci si on zarába na živobytie fotením s okoloidúcimi
Majdanský tiger, chlap, na ktorého bývalí bojci s chuťou pľujú. Na miestach, kde prišli o život ich spolubojovníci si on zarába na živobytie fotením s okoloidúcimi 

S Tatianou Nescheret a jej kolegami z Ministerstva vnútra začala PSM spolupracovať len krátko potom, ako skončili najhoršie konflikty medzi Majdanom a Berkutom. To asi nebolo úplne jednoduché.

V PSM vzniklo voči zamýšľanej spolupráci s ministerstvom vnútra obrovské nepriateľstvo. Keď som to navrhla, tak viac, ako polovica kolegov spočiatku úplne odmietala čo i len pozrieť na kohokoľvek z opačnej strany barikády. Trvala som však na tom, že niet inej cesty, ako opäť dať do poriadku, čo sme pokazili. Oni sú my a my sme oni. Na Majdane však ubližovali Ukrajinci Ukrajincom a nikto iný to za nás nedá do poriadku. Kolegovia hovorili, že cítia voči policajtom obrovskú nenávisť. Pýtala som sa ich: „ako môžeš nenávidieť niekoho, koho si nikdy nestretol a nikdy ti neublížil?“ Nie sme sudcovia, prokurátori, nie je našim právom súdiť iných. To môže jedine boh. S podporou šéfa PSM Andreja Karačovského sme nakoniec našli spôsob, ako túto spoluprácu realizovať. Je strašne pohodlné sedieť na jednej strane barikády a cítiť sa nadradene nad tými z opačnej strany. Mám šťastie, že som už imúnna voči akýmkoľvek ilúziám. Strávila som medzi bojcami Majdanu priveľa času na to, aby som ich považovala za hrdinov bez bázne a hany. Iba sme vyhrali. Nerobí nás to lepšími ľuďmi a nič to nezaručuje.

Z tvojej firmy sa stalo pracovisko PSM, väčšinu času si trávila na Majdane, stala si sa súčasťou najužšieho organizačného štábu. Zmenilo ťa to?

Mňa vôbec. Zmenilo to ale môj profesionálny život. Nikdy som nežila taký naplnený život. Majdan okrem toho zla, ktorého boli plné noviny priniesol aj niekoľko dobrých vecí. PSM sa stalo základom, na ktorom už dnes existuje organizácia plná profesionálov, ktorí budú vedieť svoje služby ponúknuť na vysokej úrovni. Tomu sa teraz naplno venujem. Vznikli rôzne občianske iniciatívy, ktorých zárodkom síce boli majdanské udalosti, znamenajú však šancu hlavne pre budúcnosť. Vzťah obyčajných Ukrajincov k štátu je veľmi špecifický a už dávno sme si zvykli nespoliehať sa na iných. Občianska spoločnosť tu vznikla akosi z donútenia, ale vznikla a má sa k svetu, aj naša spolupráca s tebou je toho dôsledkom. Vznikla Asociácia profesionálov pre zásahy v krízových situáciách, ktorá bude realizovať podporné opatrenia v prípade prírodných katastrof, povodní a hromadných nešťastí tak, ako RISC. Ak by sme mali svoje nádeje spájať s politikmi, nedočkáme sa, korupcia tu dosahuje obludné rozmery a ide naprieč celým politickým spektrom.

A sme opäť tam, kde to začalo. Keď v novembri začalo kyjevské peklo, nenechal som vo svojich blogoch suchej nitky na nacistovi, antisemitovi a extrémistovi Dmytrovi Jarošovi. Zo slovenskej strany hranice vyzeral práve takto. Ty si radikálnym priaznivcom Pravého sektora. Pobijeme sa?

(smiech) Pred Majdanom som o Pravom sektore nemala prakticky žiadne informácie. Po pol roku môže povedať niekoľko vecí. Dmytro a jeho ľudia v rozhodujúcich chvíľach, keď išlo o všetko a hrozilo, že sa unavení bojci vzdajú presile dokázali svojou odvahou vzdorovať a vyhrať súboje, ktoré vyzerali beznádejne. Keď prevzali kontrolu nad organizačným štábom, rýchlo zabezpečili poriadok, priniesli systém a dokázali ho udržať. Niekoľko týždňov dozadu sa zbavili ľudí, za ktorých sa naozaj mohli hanbiť, zakázali alkohol a sú nesmierne disciplinovaní.

A vraj na Majdane neboli hrdinovia bez bázne a hany..

Pozri, ja viem, že medzi nimi boli naozaj aj veľmi čudní ľudia. Dávno pred Majdanom som mala priateľov a známych, ktorí sympatizovali so stranou Sloboda a vadilo mi to, lebo to je naozaj banda extrémistov a fašistov. Časom však došlo k zaujímavej situácii, keď do Slobody prešli čudní ľudia z Pravého sektora a vo dverách sa zrážali s tými, ktorým bolo v xenofóbnej Slobode príliš úzko a prešli do PS. Nepopieram, že Pravý sektor sa kedysi podobal Slobode, situácia sa však mení a aj ja, aj mnohí moji priatelia sú zástancami integrácie do Únie a nemálo z nás by chcelo ísť do NATO. Antisemitizmus u nás existuje tak, ako všade. Nie viac. A fanatických antisemitov nájdeš skôr o Ťahnyboka. Lídrov Slobody, Samooborony a Pravého sektora spája mnohé a všetci sú presvedčení patrioti. Je však aj mnoho vecí, ktorými sa odlišujú a ktoré bránia hlbšej integrácii. Celá táto scéna je rozdrobená, V Kyjeve napríklad často spolupracujú, v Ľvove medzi nimi naopak panuje nepriateľstvo, často dochádza k teritoriálnym sporom. Všetci však rešpektujú príkaz vyhýbať sa vzájomným fyzickým konfliktom.

Ako presne vyzerajú tie teritoriálne spory? Aké teritórium máš na mysli?

Na dôležitých dopravných uzloch a vjazdoch do miest bolo množstvo checkpointov, ktorých úlohou bolo zabezpečiť kontrolu a zvýšiť bezpečnosť miestneho obyvateľstva. Checkpointy obsluhovali dobrovoľníci a tí často patrili k Slobode, alebo Pravému sektoru a súperili o kontrolu nad nimi. Mám veľmi rada Poltavu, je to môj obľúbený región a žijú tam moji priatelia. Nedávno som tam opäť cestovala a miestni príslušníci Pravého sektora ma nechceli vpustiť. Zatelefonovala som do Kyjeva a pýtala sa, akým právom mi bránia vstúpiť do mesta. Okamžite sa to vyriešilo.

V podstate ale dochádzalo k bezprávnemu obmedzovaniu slobody pohybu ľuďmi, ktorí na to nemali žiadne zákonné oprávnenie. Nie každý má v peňaženke Jarošovu nehorľavú vizitku.

Hm.. Aj takto sa to dá vidieť. V istom čase to však bolo naozaj nevyhnutné, polícia nestála na správnej strane a armáda sa o našu bezpečnosť nedokázala postarať. Bola to mimoriadna situácia. A šéf PS nie je ani nacista, ani fašista a ani antisemitom určite nie je.

Dmytro na mňa mimo médií skutočne pôsobí relatívne umiernene.. na ukrajinské pomery.

(smiech) Prežila som s ním veľa záťažových situácií a mám osobnú skúsenosť. Je nepochybne radikál, ale nie je fašistom. Ani Porošenko, ani iný štandardný politik už nemá ako získať si moju dôveru. Neverím Júlii (Tymošenkovej), je to len veľká herečka. Viac k tomu nemám čo dodať.

Musím sa priznať, že na mňa izraelská vlajka pred sídlom PS urobila dojem, chcelo to odvahu ju tam zavesiť.

Vidíš. My nie sme blázni a to, čo o ňom hovoria Rusi, nad tým mi niekedy ostáva stáť rozum. V televízii vidím príšeru, s osobnom kontakte spoľahlivého muža, ktorý vždy dodrží slovo.

Niektoré jeho slová ale naozaj neboli v poriadku.

Neboli. Občas sa nechal strhnúť k vyjadreniam, za ktoré sa dnes hanbí. Ale vždy šlo iba o slová. Činy rozhodujú.

Oproti sídlu PSM stojí budova Výboru pre vládnu službu ochrany. Siloviki sa denne z okien dívali na zbitých ľudí, ktorí prichádzali po pomoc
Oproti sídlu PSM stojí budova Výboru pre vládnu službu ochrany. Siloviki sa denne z okien dívali na zbitých ľudí, ktorí prichádzali po pomoc 

Mám ale obrovské obavy z národnej gardy, ktorá má podľa doteraz známych informácií prevziať časť právomocí armády a polície, pričom nie je garantovaná prakticky žiadna kontrola. Situácia sa normalizuje, ale mimoriadne opatrenia obmedzujúce obyvateľstvo sa naďalej posilňujú.

Sotne boli rozpustené a je predpoklad, že časť z nich prejde k armáde a iná zas k polícii, alebo budú tvoriť základ národnej gardy. Boli dve možnosti. Buď nechať tých ľudí zmiznúť v uliciach, alebo sa pokúsiť ich nejako organizovať a získať nad nimi kontrolu. V uliciach by sa z nich stali časované bomby. Národné gardy nie sú ideálnym riešením, ale poskytujú aspoň nejakú možnosť kontroly nad desiatkami tisíc ľudí, ktorí inklinujú k násiliu a majú skúsenosti s pouličnými bojmi.

Ale prakticky chýba možnosť kontroly tých, ktorí im môžu veliť. Asi sa nepohádame, že legitimita aktuálnej vlády je viac, ako sporná.

K dispozícii boli iba zlé riešenia.

Poďme k téma, ktorá sa objavuje v úplne každom mojom rozhovore s ľuďmi o Majdane. Streľba do demonštrantov a polície zo strany maskovaného komanda, pri ktorej zahynuli v priebehu niekoľkých hodín desiatky ľudí. Čo sa to vlastne stalo? Berkut tvrdí, že to neboli jeho ľudia.

A kto to teda bol? Kto iný by strieľal do demonštrantov? Zabíjali sa sami?

Ja neviem. Iba sa pýtam každého, s kým vediem rozhovor. Bola si tam, videla si to, prežila.

Neviem. Ja neviem, kto to bol. Neviem. Naozaj neviem. (dlhé ticho) Neviem. Viem, čo sa stalo, keď zaútočili titušky, antimajdanci, videla som ten boj a aj ich obete. Ale kto strieľal z návršia a prečo, nemám odkiaľ vedieť. Videla som to naživo a už som sa nikdy nedívala, odmietala som sa dívať na televízor, nehľadala som tie zábery na internete, už som to nechcela vidieť. Ukrajinci zabíjali Ukrajincov. Nič strašnejšie si už neviem predstaviť a je mi vlastne jedno, z ktorej strany boli. Príšerné sú všetky možnosti. Narodila som sa v Ruskom Krasnodare, žila som v Rusku do 6 rokov, ale som Ukrajinka z rodiny kubáňskych Kozákov. Bolí ma, že moje dve domoviny stoja teraz proti sebe. Krym mi nechýba, východná Ukrajina by mi chýbala, nechcem hranicu na rieke Dneper. Nechcem vedieť, čo bude zajtra. Chcem sa len postarať o veci, na ktoré mám dosah. Chcem žiť.

Radovan Bránik

Radovan Bránik

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  209
  •  | 
  • Páči sa:  28x

Kontakt: +421 911 182 711Na tvorbe obsahu sa vzhľadom na citlivú povahu zverejnených materiálov a zvýšené riziko pre autora v ostatnom čase podieľa tím špecialistov na bezpečnosť a analýzu.Činnosť tímu možno zatiaľ podporiť nasledovnými formami.Prevodom na: IBAN: DE69 1001 1001 2627 6063 52PayPal: radovan.branik@gmail.comhttps://www.patreon.com/user?u=13711855Ďakujeme za vašu podporu. Zoznam autorových rubrík:  NevážnePolitikaSúkromnéO kríze a nešťastíOdborná problematikaZamyslenia písané pre RTVS

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu