Intro pre diskutérov: ak neradi čítate odporne dlhé texty, ak máte pocit, že to už preháňam, ak viete, že som homofób a nič vás nepresvedčí o opaku, ak ani nechcete vedieť, čo si naozaj myslím, nečítajte ďalej. Ušetríte si veľa času a miesta v diskusiách, kde sa zvyknete sťažovať, že ste to ani nemali a nechceli čítať. Ak nechcete, naozaj nečítajte. Bude to nudné, nezrozumiteľné, príšerne dlhé a nezachráni to svet a ani ho zachraňovať nechce. Ostatným prajem veľa šťastia a ochoty lúskať sa bludiskom mojej mysle, ktorá mnohých tak rada irituje. Nie, nebola to namyslenosť, bol to sarkazmus, milý Sheldon Cooper.
Výskyt slova „homofóbia“ vo verejnom diskurze sa v posledných rokoch enormne zvýšil a týmto pojmom operujú rôzni jednotlivci a skupiny s rôznymi, často úplne protichodnými motívmi. Čo je ale skutočným obsahom tohto slova, aký je jeho význam a čo naozaj označuje? Skúste si malý test, požiadajte blízku osobu, aby sa pokúsila význam tohto pojmu definovať. Budete zrejme veľmi prekvapení, že získate výsledky veľmi odlišné od tých vašich, napriek tomu, že s blízkou zdieľate podobný pojmový aparát. Rozdiely vo vnímaní definície toho pojmu u ľudí úplne odlišných preto prinášajú ešte výrazne rozdielnejšie výsledky. Primárne bol tento termín dokonca určený nie na označenie strachu z iných homosexuálne orientovaných osôb, ale z vlastnej homosexuality. Ide o vynález zo sladkých revolučných 60 rokov.
Teda problémom je samotná definícia slova „homofóbia.“ Tak, ako sa podobným slovám často stáva si do nich každý premieta svoj vlastný obraz a môže tak dôjsť k zdanlivému paradoxu: keď ma viní z homofóbie Romana Schlesinger, prudko sa mýli, keď robí to isté Marián Šarkozy, má v nemalej miere pravdu. Pretože Romana Schlesinger hovorí o homofóbii hneď, ako sa objaví názor odlišný od jej názoru, používa slovo homofóbia v úzkom, takmer politickom zmysle, hovorí o sociálnej a racionalizovanej, teda uvedomenej homofóbii a hľadá pre to dôkazy v citátoch vytrhnutých z kontextu a v tom je mimo: skutočne nie som homofóbom tohto strihu a to, že si dovolím kritizovať jej metódy a formy vedenia kampaní nemá nič spoločné s jedovatou prvoplánovou nenávisťou, s akou zvykneme nenávidieť konkrétne osoby. Homofóbna v tomto zmysle slova ja marginálna časť obyvateľstva.
Preto sa Romana Schlesinger mýli, keď ma označuje za homofóba.
Potom je tu však definícia, s ktorou pracuje Marián Šarkozy a tam je už situácia výrazne iná. Pretože áno, prevažnú väčšinu nášho konania riadia a ovplyvňujú podvedomé a nenahliadnuté mechanizmy, vrátane rôznych fóbií (v zmysle gréckeho phobos, teda strach) a ako vieme, je to úplne v poriadku a pomáha to prežitiu druhu. Absencia strachu viedla vždy k rýchej strate genetickej informácie, pretože jedinci neschopní predsudkov a fóbií – opäť v základnom, gréckom význame slova – sa jednoducho oveľa rýchlejšie stávali obeťou predátorov, alebo vlastnej blbosti a teda spoľahlivo a rýchlo vyhynuli. Žijem a mám podobných fóbií stovky. Bojím sa turbulencií v lietadle, bojím sa výšok, všetkých úradníčok na pošte a bojím sa niektorých homosexuálov. Bojím sa aj, že sa udusím a že umrie niekto, koho mám rád. Takto homofóbna je väčšina obyvateľstva.
Preto má Marián Šarkozy tak trochu pravdu, keď ma označuje za homofóba.
Obaja totiž hovoria o úplne odlišných javoch, hoci im dávajú rovnaké pomenovanie. Pre potreby tohto článku je ale dôležitých niekoľko skutočností: homosexuáli v boji za to, čo považujú za svoje práva argumentujú veľmi často tým, že homosexualita bola vyradená zo zoznamu ochorení a porúch a podľa medzinárodnej klasifikácie ochorení už nie je chorobou. Hoci proti vyradeniu homosexuality prebehla pomerne ostrá odborná diskusia, výsledkom je, že homosexualita je už mnoho rokov považovaná za normálny jav. Toto používajú homosexuálne elity ako jeden z najsilnejších argumentov v boji proti prejavom homofóbie. A majú pravdu. Čo ale nehovoria, lebo to často ani sami nevedia je, že homofóbia nebola nikdy klasifikovaná, ako jedna z fóbií v klinickom zmysle a rovnako nie je zaradená medzi duševné poruchy. Napriek tomu, že rovnako, ako proti vyradeniu homosexuality, prebehla prudká odborná dišputa aj proti nezaradeniu homofóbie medzi fóbie a duševné poruchy. Odporcovia neuspeli. Z čisto klinického hľadiska sú teda oba javy na rovnakej úrovni. Homofóbiu v Medzinárodnej klasifikácii ochorení nenájdete rovnako, ako tam nenájdete homosexualitu.
Aj homosexualitu, aj homofóbiu teda považuje odborná verejnosť za normálne, nepatologické javy. Toto je pre ďalší prístup k téme kľúčové. Argumentovať v prospech homosexuality výsledkami klinických štúdií, ale vynechať tie, ktoré legitimizujú homofóbiu a označujú ju za normálny jav rovnako, ako homosexualitu je jednoducho nekorektný a nevedecký prístup. Z hľadiska poznatkov psychiatrie a medicíny nie je medzi normalitou homosexuality a homofóbie rozdiel. To, že sa občas nejaký Weisenbacher, psychológ, alebo psychiater z jedného, či druhého brehu vyjadrí odlišne a zahmlieva je síce milé, ale ak uznáme, že oveľa vyššou odbornou autoritou je konsenzom množstva profesionálov prijatá medzinárodná klasifikácia duševných porúch a ochorení stáva sa úplne zjavným, že medicínske a psychiatrické aspekty do sporu medzi homosexualitou a homofóbiou vôbec nepatria. Z tohto hľadiska je to totiž čistá remíza. Že sa v tom odpornom slove nachádza „fóbia“ je iba finta, to slovo v skutočnosti nepochádza z dielne medicinmanov. Butterfly tiež nie je maslová mucha, hoci je v tom slove ako butter, tak aj fly.
Problémom tohto faktu je, že teda jeden zo zdanlivých nepriateľov homosexuálov jednoducho neexistuje. Proti zdravým homosexuálom nestoja chorí homofóbi. Zdravé sú obe strany.
Z toho je zjavné, že obvinenia z jedného, alebo druhého brehu typu „to je choré“ sú postavené na vode. Sú skôr prejavom argumentačnej bezradnosti, nezvládnutých predsudkov, pocitov bezmocnosti a v pravom slova zmysle zneužívaním medicínskej terminológie. Sú signálom, že diskusia sa uberá nesprávnym smerom a že vás niekto vodí za nos. Schválne opäť píšem o oboch brehoch sporu: bez ohľadu na moje osobné presvedčenia nemožno nevidieť, že hlupáci tohto druhu sa nachádzajú v hojnom zastúpení aj medzi tými, ktorí ma úprimne nenávidia, aj medzi tými, čo mi tlieskajú.
Na medicínskej a biologickej úrovni teda neexistuje dôvod pre žiaden spor, pretože tam v skutočnosti nie je nič, o čo by sa mohol oprieť. Ak sa teda bude naďalej objavovať snaha hrať na tomto ihrisku, z ktorejkoľvek strany, vždy pôjde o scestnú a k ničomu dobrému nevedúcu diskusiu. Neznamená to, že všetci ľudia, ktorí sa snažia obviniť iného z choroby sú zlí, alebo ich vedú zlé úmysly. Znamená to len, že sú hlúpi, zbytočne strácajú čas a kalia vodu tam, kde zúfalo treba čistú. Prestaňte s tým.
Problém je teda inde. Kde? Ukrýva sa v rozpore záujmov. Homosexualita bola v rôznych etapách vývoja spoločnosti a v rôznych kultúrach vnímaná odlišne. Zatiaľ čo v starovekej Číne bola stovky rokov vnímaná ako bežná súčasť kultúry, vyvíjal sa vzťah ku nej až k zákazu a označeniu homosexuality za duševnú chorobu. Mao Ce-tung bol hlavným architektom tejto zmeny a často sa tento pseudoargument objavuje v debatách o tom, ako komunisti prenasledovali homosexuálov. Pseudoargumentom je preto, lebo iný kovaný komunista predviedol presný opak: v roku 1922 Lenin pre zmenu dekriminalizoval homosexualitu a spolu s ňou aj potraty a tiež výrazne sprístupnil širokej verejnosti rozvody. Tento ukážkový liberál predbehol dobu natoľko, že ďalší boľševik Stalin zas na desiatky rokov z homosexuálov urobil štvanú zver. Homosexuálov na striedačku povoľovali a zakazovali ľavičiari, pravičiari, mali sa zle v rôznych feudálnych zriadeniach a v iných im zas bolo sveta žiť. V Európe posledných desaťročí prichádza v rôznej forme k zmenám zvyčajne rozširujúcim doterajšie možnosti homosexuálne orientovaných spoluobčanov, no nespokojnosť komunity s rýchlosťou a rozsahom týchto zmien paradoxne rastie. Faktom je, že taký rozsah benefitov, o aký homosexuálne reprezentácia stoja nie je zatiaľ ochotná realizovať žiadna krajina. To nie je dobre, ani to nie je krivda. To je jednoducho tak.
Čo tým chcem povedať? Nie je pravdou, že homosexuál rovná sa ľavičiar, alebo že homofóbmi (vo verzii Schlesinger) sú hlavne konzervatívne orientovaní. Nie je to pravda a v podaní Šarkozyovskej verzie homofóbie už vôbec nie. Politická inklinácia a osobné presvedčenia nemajú na prítomnosť žiadnej z fóbií v duši človeka žiaden vplyv. To je tá horšia časť správy. Tou lepšou je, že možu mať vplyv na jeho správanie a konanie. A teda sme často svedkami zaujímavého javu: zatiaľ čo konzervatívne orientované politické hnutia sú zdanlivo nepriateľské voči emancipačnej agende homosexuálov, ľavicové strany majú silnú tendenciu ju podporovať a umožňovať jej rozširovanie aktuálne dostupnej palety práv o nové a moderné. Z povrchného hodnotenia tohto javu však potom často vychádza jedno úplne mylné zovšeobecnenie: ľavičiari sú vraj na strane homosexuálov a konzervatívci proti nim. Akokoľvek je toto vysvetlenie pre svoju jednoduchosť sexy, je chybné od základu.
Konzervatívci sú preto konzervatívcami, že veria v zachovanie status quo. Z princípu a vo všetkom. Ak by neboli, neboli by konzervatívcami. Rovnako vášnivo, ako proti snahám o zmenu zákona o manželstve stoja proti akýmkoľvek iným zákonným zmenám, ktoré považujú za zbytočné, či nezmyselné. Robia to tak vždy a všade, lebo je to ich základným osobnostným nastavením. Že sú v ostrom spore s homosexuálmi nech vás nemýli: ostrosť tohto sporu je skutočne vyvolaná podobou snáh o zmenu. Ak by sa podobne divoko a nešikovne snažili o zmenu zákona inštalatéri, narazia na úplne rovnako silný odpor konzervatívcov. Toto je to, čo mnohí obyčajní homosexuáli nevidia a lídri hnutia ich v tej slepote radi podporujú. K budovaniu obrazu nepriateľa sa dostaneme nižšie, no o nezastupiteľnej funkcii tohto fenoménu v systéme budovania vlastného vplyvu a moci sa v princípe zrejme nepohádame. Konzervatívci sú proti zmenám, nie proti homosexuálom. Či je konzervativizmus „dobrý,“, alebo „zlý“ zo spoločenského pohľadu teraz nie je vôbec podstatné. Rovnako ako nie je predmetom tohto článku spoločenská hodnota „ľavice,“ hoci ma, pripúšťam, páli jazyk. Kusnem si doň, v záujme veci. S obrovskou dávkou zjednodušenia preto uzavriem: konzervatívci nie sú proti homosexuálom, ale proti zmenám. Ľavica nie je na strane homosexuálov, len ochota meniť svet („k lepšiemu“) je základným nastavením tohto druhu živočíchov. Konzervatívca k zmene presvedčíte ťažšie, stojí to veľa energie a peňazí. A treba nájsť správny spôsob. Nie je však nepresvedčiteľný. Jediné, čo akúkoľvek dohodu vylučuje vopred je nátlak. Preto nátlakové kampane zlyhávajú.
To ale znamená, že chýba ďalší nepriateľ. Neexistujú chorí homofóbi, ani zlí a neprajní konzervatívci. Hovorí Romana Schlesinger homosexuálom niečo iné? Klame. Už druhý zdanlivý nepriateľ jednoducho neexistuje. Čo s tým?
Ďalším obľúbeným nepriateľom homosexuálov je široká verejnosť. Majorita, ak chcete. Tu sa musím s obrovskou odbočkou vrátiť k veľmi zaujímavému textu Mariana Šarkozyho a doporučiť vám jeho prečítanie skôr, ako budete pokračovať v čítaní môjho článku. Čítanie toho Mariánovho vám potrvá krátko, oveľa viac času vám zaberie snaha o pochopenie fenoménov, o ktorých píše. S trochou šťastia sa vám to dokonca podarí. Musím mu zložiť poklonu, že ako neodborník v oblasti psychológie a psychiatrie dokázal veľmi zaujímavo aplikovať poznatky z psychoanalýzy podľa francúzskeho psychoanalytika Lacana na moje tvrdenia z predchádzajúcich dvoch článkov a statočne sa pobil s neľahkou témou v zaujímavom literárnom útvare. Odbornou analýzou to myslím nenazval ani on sám a teda sa nepokúšajte myslieť si, že čítate niečo také. V každom prípade aj tento môj text, aj Mariánov testujú hranicu žánru a neviem, či tento test dopadne úspešne. Či bude v blogu vôbec možné účinne predložiť odbornú tému tak, aby bola aspoň sčasti pochopiteľná laikom a aby sa v tom celom nestratili a neprestali čítať vediac, že na cas.sk nájdu niečo o poznanie ľahšie. Napriek tomu, že s časťou jeho uzáverov nesúhlasím osobne a časť ani odborne neobstojí, jeho článok stojí za prečítanie a zamyslenie. Viac priestoru budem však venovať práve veciam, v ktorých s ním nesúhlasím, súhlasne potľapkávať po pleci sa môžeme na pive.
Prvou chybou bolo už samotné použitie lacanovskej psychoanalýzy. Ide síce o veľmi atraktívny produkt na pomedzí psychológie a umenia, no nemá všeobecnú platnosť, nejde o väčšinovo prijímanú metódu, vyvoláva množstvo odborných kontroverzíí, v anglofónnom svete je odmietaná a hlavne trčí až príliš hlboko vo Freudovom zadku. Ale prvoplánová atraktívnosť jej východísk je nepopierateľná a zrejme aj preto sa Marian rozhodol pracovať práve s ňou. Ok. Chýba mi erudícia vlastná Dr. Patarákovi, ktorý už roky prináša odborné témy na blog s neodolateľnou gráciou, ktorej žiaľ pre nedostatok vzdelania a odborných vedomostí nie som schopný. Moja výhrada proti využitiu Lacana preto končí práve tu. Patarák by dal rovno celý blog.
Marian sa ale mýli vo viacerých ďalších veciach a stáva sa mu to pri jeho písaní pomerne často. Niektoré chyby opakuje so železnou pravidelnosťou a často iritujú jeho čitateľov (čo ho zjavne veľmi teší), no ak si jeho texty dokážete očistiť od nánosov neprípustných zovšeobecnení, majú často prekvapivo pravdivé jadro. Chyby, ktorých sa opakovane dopúšťa by nemali odviesť pozornosť od podstaty. Toto je varovanie pre diskutérov, ktorí by mali chuť sa ma zastávať a sporiť sa s Mariánom o tom, že predsa nemôže mať pravdu, lebo som údajne dobrý človek a vymyslel som všeličo ľudstvu prospešné. Nič z toho ma skutočne nerobí imúnnym voči ním uvádzaným fóbiám a vôbec nič to nezaručuje. Rovnako, ako jeho náhla prítulnosť k eurosocialistickým ideám neimunizuje pred žiadnou z fóbií. Mariánov článok je vo veľkej časti postavený na správnom uvažovaní. Mýliť sa začína v okamihu, keď sa pokúša o interpretáciu a hľadanie východiska. Vynecháva tiež, hoci nezámerne, niektoré dôležité aspekty pocitov viny a mechanizmus, akým pôsobí obviňovanie. Tie sú pritom pre výsledok kľúčové.
Pocity viny sú veľmi zložité emócie. Pre potreby tohto článku tému maximálne zjednoduším na základné mechanizmy ich pôsobenia. Teda pocity viny u osoby, ktorá objektívne žiadnu vinu nenesie, pocit viny u osoby, ktorá niečo skutočne zavinila, absencia pocitu viny u vinného – a obvinenie inej osoby. Väčšina ľudí, ktorí sú na neuvedomenej úrovni homofóbni žiadnu vinu necíti a na rozdiel od Mariána tvrdím, že je to tak dobre. Keďže sa ani nedopúšťajú žiadnych homofóbnych prejavov a konania, nie je ani žiaden dôvod vnucovať im pocit viny umelo a zvonku. Teda obviňovať ich. Vinní predsa môžeme byť iba za to, čo môžeme vedome ovplyvniť – a strach priamo ovplyvniť nemôžeme. Nemáme ako cítiť sa vinní za to, že náš organizmus funguje tak, ako bol nadizajnovaný. Skutočný problém, s ktorým naozaj treba bojovať nastáva až v okamihu, keď niekto, kto je uvedomene homofóbny a koná tak viacmenej zo slobodného rozhodnutia necíti žiadnu vinu, hoci by ju už podľa spoločenského očakávania cítiť mal. Nuž, ale to on nedokáže, nevie, pretože autenticky a uvedomene homofóbnymi môžu byť iba ľudia, ktorým niečo podstatné v hlave a duši chýba. Zvyčajne je toto chýbanie sprevádzané absenciou pocitov viny. Je to síce škaredé a fuj, ale nič s tým neurobíme.
Prečo sa teda vôbec vo verejnej komunikácii hominterny pracuje s obviňovaním, ak chce naozaj dosiahnuť pozitívny výsledok? Obviňovaním jedincov s racionalizovanou homofóbiou nič nezískajú, lebo patologicky konajúce osoby nemajú aparát na pociťovanie viny zo svojho patologického konania a jedinou účinnou obranou proti nim je represia. Obviňovaním ľudí s internalizovanou, neuvedomenou homofóbiou nielenže nič nezískajú: naopak stratia ešte viac – pretože okrem toho, že si tí ľudia svoju homofóbiu neuvedomia a nezačnú sa cítiť vinní, začnú dokonca úplne prirodzeným a zdravým spôsobom klásť odpor, začne sa aktivovať vzdor a keď sa tlak a z neho plynúci pocit ohrozenia ešte zvýši, začnú sa nakoniec skutočne prejavovať homofóbne aj v konaní. Nie preto, že by to chceli. Budú to robiť preto, lebo tlak na nich vyvinutý vzbudil ich vôľou neovládateľnú úľakovú reakciu. Preto som tvrdil v minulosti a hovorím to aj teraz, že za nebývalým nárastom homofóbie v posledných rokoch sú práve nekorektne a základnú biológiu popierajúce kampane. Nie, homofóbiu primárne neprebúdzajú požiadavky homosexuálov, na ich vznášanie majú plné právo a nárok. Ešte inak, aby to videli aj slepí: HOMOFÓBIU PRIMÁRNE NEPREBÚDZAJÚ POŽIADAVKY HOMOSEXUÁLOV, NA ICH VZNÁŠANIE MAJÚ PLNÉ PRÁVO A NÁROK! Homofóbiu prebúdza idiotský a neprofesionálny spôsob, akým sú tieto požiadavky komunikované a presadzované. To je presne to, čo dávno vyčítam Romane a jej klike, nie homosexualitu.
Prečo sa úzka reprezentácia hnutia napriek týmto bazálnym biologickým poznatkom známym už aj stredoškolákovi snaží obviniť z homofóbie stále viac ľudí, ktorí sa v skutočnosti nedopustili ničoho zlého a ich jedinou „vinou“ je, že ich organizmus a obranne mechanizmy fungujú normálne a zdravo? Cítiť vinu je namieste iba za konanie a činy, nie za sklony k nejakému konaniu a inklináciu k negatívnym fenoménom. Spoločným problémom a chybnou úvahou Schlesinger a Šarkozyho je teda to, že očakávajú prítomnosť pocitov viny a nimi navodenú povinnú „nápravu“ tam, kde ešte nedošlo k žiadnemu negatívnemu konaniu. Nechcú, aby sme sa cítili vinní za to, čo sme urobili, máme cítiť vinu už za to, že by sme niečo zlé mohli urobiť v budúcnosti a že niekde v nás driemu sklony k negatívnemu konaniu. Tento zdanlivo nenápadný moment je v skutočnosti neuralgickým bodom v v spore homosexuálov a homofobóv a jablkom, na ktorom sa začína a nekončí svár vzájomných obviňovaní. Šarkozy dokonca v jednej z reakcií píše, že sa za to „tým skôr treba hanbiť, práve preto, že je to prirodzené (?!). Tu už neomylne vykukol škriatok socializmu budujúceho lepší svet. O realitu to ani nezavadilo. Je to zvláštne: ľudia, ktorí sa často posmievajú veriacim pre iracionálnu povahu viery (akoby veriaci niekedy tvrdili, že viera je racionálna) v podstate implicitne očakávajú plošnú aplikáciu princípu dedičnej viny. Samozrejme bez toho, že by o tom mali čo i len tušenia.
Ako by ste sa asi cítili, keby vám ráno pri dverách zazvonili policajti a obvinili vás, lebo by ste sa mohli dopustiť vraždy? Skúste si to na pár minút predstaviť. Len preto, že niekde vo vás drieme vrah a za istých okolností ste schopní zabiť sa ale cítiť vinní nemôžete. Ste schopní kradnúť? Ak si myslíte, že nie, nuž sa ošklivo mýlite. Príležitosť robí zlodeja. No neznamená to, že niekto má dnes právo prísť a obviniť vás a čakať, že sa budete kajať a možným budúcim obetiam vašej krádeže budete preto preukazovať prehnanú úctu. Keby vás zadržali, lebo máte penis a tým pádom máte možnosť znásilniť, neprotestovali by ste? Toto je vec, ktorá pripadá samozrejmá úplne každému vrátane Schlesinger a Šarkozyho. Ak by čosi také zažili na vlastnej koži, protestovali by celkom iste a pripadalo by im to úplne normálne (príklad s penisom sa slečny Schesinger prirodzene netýka). Kým latentný vrah, zlodej a násilník v nás neprehovorí, sme nevinní a nemáme prečo cítiť vinu.
Ibaže v prípade rovnako latentnej homofóbie sa zrazu stane zázrak. Aj keď latentný nevedomý homofób v nás ešte nestihol ani pípnuť, už sme vystavovaní obviňovaniu a podozrievaniu a povinnosti hľadať v sebe všetko to zlé a konať nápravu dokonca ešte skôr, ako sa niečoho dopustíme. Máme cítiť vinu za príslušnosť k majorite a hoci to iba málokedy povedia úplne bez obalu, leitmotívom výraznej časti verejnej komunikácie a kampaní je práve snaha infikovať majoritu pocitom viny v snahe dosiahnuť zmenu k lepšiemu. Ibaže dosahujú práve opačný efekt. S bubnom na zajace sa naozaj nechodí. Marián Šarkozy doslova píše „pokiaľ si svojej homofóbie a rasizmu nebudete vedomí a nebudete mať potrebu sa z toho spovedať, bude mať tretí sektor úplnú pravdu“ a vyslovuje tým – netušiac, čo činí – absolútne scestné a iracionálne očakávanie: chce od vás, aby ste si boli vedomí nevedomej reakcie, či dokonca sa z „viny“ z toho, že ňou disponujete máte spovedať. Máte vedieť, čo je nevedomé a spovedať sa z viny, že váš organizmus funguje tak, ako má. Marián, ak by sme si jej boli vedomí, v tej chvíli by sa stala vedomou. Ak máte recept na to, ako urobiť nevedomé obsahy vedomými, dajte ho von, Nobelova dcéra vás neminie. Čosi také totiž nedokázal zatiaľ nik za tisíce rokov, počas ktorých sa vedci venujú výskumu ľudskej psyché.
Prečo sa to ale vôbec deje, keď vieme, že je to chyba?
Je to jednoduché. Viac, ako polovicu nášho konania riadia neuvedomené mechanizmy. Ich čaro spočíva práve v tom, že si ich neuvedomujeme, takže žijeme vo falošnej predstave, že okrem spánku máme všetko pod plnou kontrolou vôle. Nuž, je to omyl? Neveríte? Nuž si teraz na minútu vedome zastavte srdce. Len tak, rozhodnite sa a nedovoľte mu biť. Funguje? Nie? Ako je to možné? Veď predsa všetko, čo sa s vami deje máte pod kontrolou. Kým ste sa dočítali sem, stalo sa vám toľko neuvedomených vecí, že by ste neverili. Potili ste sa, moje slová vo vás vzbudili nejakú emóciu, vrátlia sa spomienka sama od seba bez toho, aby ste to chceli. Nie sme zďaleka takými pánmi svojho života, ako by sme chceli byť. Väčšina toho, čo sa s nami deje je totiž úplne mimo našej vôle. Blbé, ale je to tak. Vrátane emócií. Vrátane strachu.
Okrem pár vyvolených spomedzi lídrov hominterny si tento skrytý obsah málokto uvedomuje a oni ho v ovládaní svojej menšiny umne využívajú. To je ďalšia z vecí, ktorú im vytýkam. Toto je opäť z ríše teórie hlbinnej psychológie a riskujem, že to ostane nepochopené, alebo vysmievané, alebo to dokonca tí, ktorých sa to týka zúrivo poprú. V zásade možno povedať, že jedinci x-krát odmietnutí základnými vzťahovými osobami (matkou, otcom, súrodencom) často nevedome reinscenujú svoj proces znova a znova, pokúšajúc sa konečne zažiť prijatie, ktorého sa im nedostalo. Homosexuáli sú komunitou, ktorá má túto nepríjemnú a bolestnú skúsenosť odmietnutia najbližšími zažitú toľkokrát, že možno často úspešne pochybovať o skutočne slobodnej voľbe pri ich konaní. Nie, homosexuáli nie sú chorí, ale strašne zranení a zraňovaní sú toľkokrát, že akékoľvek prejavy vonkajškovo pripomínajúce toto odmietnutie jednoducho už nedokážu rozoznať a všetky pre ne končia v rovnakom koši. Ak zažili konflikt s matkou, ktorá odmietla ich homosexualitu, išlo a také hlboké zranenie, že podvedome každý konflikt s inou osobou vnímajú úplne rovnako a rovnako sú aj zraňované ich emócie a oni sa znova a znova konfrontujú s okolím veriac, že tentoraz už sa to predsa musí podariť. Nedokážu sa brániť, pretože emócie nemožno ovládať vôľou. Preto na blogera používajúceho v komunikácii nevyberaný slovník (sypem si popol na hlavu) reagujú rovnako, ako na matku, ktorá zradila ich dôveru, očakávania a vzťah. A preto nemajú ako vedieť, že je to v skutočnosti inak. Človeku bez negatívnych skúseností tohto druhu nevyberaný slovník žily netrhá a použije filter, ktorý mu umožní nebrať to osobne. Doráňaný homosexuál často účinný filter nemá.
Zodpovednosťou lídrov je umožniť doráňanej komunite začať si hojiť emocionálne poranenia. Tá ich však namiesto toho ženie v ústrety novým a novým reinscenáciám a novým zraneniam. Či tak konajú vypočítavo, alebo z nedostatku empatie je mi vcelku jedno. Lídri by čosi také mali vedieť. Inak nie sú skutočnými lídrami, ale parazitmi zneužívajúcimi slabosť svojich ovečiek a kampaňami, ktoré majú navonok pomôcť v skutočnosti škodia.
Homosexuáli si nezaslúžia ľútosť. Ani súcit, ani žiaden iný povýšenecký cit. Zaslúžia si rešpekt. Ak si spomeniete na nejaký vážny konflikt s blízkou osobou a vynásobíte jeho intenzitu číslom 50, budete si vedieť zhruba predstaviť, ako sa asi cíti človek, ktorý bol blízkymi odmietnutý a odmietaný pre svoju sexualitu. Keď s nimi diskutujeme, dokáže nás táto ich neschopnosť čítať a počuť, čo sme naozaj chceli povedať do nepríčetnosti rozzúriť a potom často napíšeme a povieme veci, ktoré sme v skutočnosti nechceli. Robíme to preto, lebo si neuvedomujeme, kto je na druhej strane a aká je jeho schopnosť prijať, čo hovoríme. V tej chvíli sa ocitáme v bludnom kruhu, kde jedni veria, že na druhej strane sú zlí ľudia, ktorí im z dlhej chvíle, alebo z nafúkanosti túžia uškodiť a druhí zas vôbec nechápu, čo za rozdrapené a nevychované stvorenia ich obviňujú z niečoho, čo neurobili.
Jediným riešením, aby sa vôbec dalo spolu začať hovoriť je úplne vypustenie akéhokoľvek obviňovania a podozrievania zo zlých úmyslov. Z jednej, aj druhej strany. Nie preto, že by sme na to často nemali chuť a ani preto, že nás to často napadne ako úplne prvé. Vynechať to treba, lebo to nefunguje a škodí. Nič viac. A áno, viním ľudí typu Romana a spol., že toto slabé miesto homosexuálov zneužívajú na získanie väčšieho vplyvu a že sa ich prostredníctvom výroby slamených panákov snažia presvedčiť, že bez ich ochrany neprežijú. To je to, čo vyčítam Romane Schlesinger. Nie jej homosexualitu. Tá je mi naozaj ukradnutá.
Marián sa tiež mýli pri používaní pojmu spoločenské dobro. Jednak kde berie odvahu tvrdiť, že práve on vie, čo to v skutočnosti je? A za druhé - nič také neexistuje. Je to len politická a spoločenská nadstavba, ktorú si s obľubou privlastňuje každá len trochu vládnuca politická trieda, alebo pseudointelektuálna elita, aby ňou vystužila hlinené nohy vratkej ideológie. Ak máte chuť sa hádať a viniť ma z omylu, skúste zájsť s predstavou dotácií pre menšinové literárne žánre k ľudožrútom na Novej Guinei. Najneskôr nad kotlom plným vriacej vody si uvedomíte relativizmus tohto pojmu. Ak máte chuť nebrať tých prírodných ľudkov do úvahy, alebo vám ich názory na dotácie nepripadajú dosť dobré, je to chyba. Ste totiž rasista. Všetky kultúry predsa majú rovnakú hodnotu a práva, nie? Toto je ďalší z často omieľaných argumentov ľudskoprávnych organizácií, keď sa snažia niečo vybaviť v zrýchlenom konaní. Skúste im povedať, že je to lož a budú vás viniť z rasizmu. Skúste sa ich však spýtať, či teda má rovnaké práva a hodnotu aj kultúra Tretej ríše reprezentovanej Adolfom Hitlerom a Leni Riefensthalovou a odpovede sa nedočkáte.
Často sa vo vyjadreniach lídrov objavujú pojmy, ako povinnosť, či že homosexuálom majorita niečo dlží. Nuž, nedlží a implikovanie povinnosti robí ešte jednu ošklivú vec, ktorú si milovníci kategorických mravných imperatívov neuvedomujú. Povinnosť povinnosti zbavuje ľudí šance slobodne sa rozhodnúť bojovať s vlastnými fóbiami. Zbavuje ľudí slobody vybrať si cestu a tiež dosiahnutý výsledok zbavuje akejkoľvek hodnoty. Akú mal asi pre verejné dobro hodnotu povinný pochod v prvomájovom sprievode? Väčšiu, či rovnú spontánnej účasti na demonštráciách proti boľševickému režimu? V tomto majú konzervatívci častejšie pravdu a v tomto sa (euro)socialisti často a do zblbnutia radi mýlia. Viera, že existuje niečo, ako verejné dobro a akási kasta múdrejších, ktorí lepšie vedia, čo je pre ľudí dobré vždy zákonite vedie ku katastrofe. Táto slepá, až náboženské rozmery dosahujúca neopodstatnená viera je nepeknou škvrnou na spodnom prádle sexy socialistického zriadenia. Túžba po tom, aby si neuvedomelí a fóbií plní nesvojprávni občania uvedomili svoju povinnosť byť lepšími a povinne túžili sa tých fóbií zbaviť je totiž doslova a neskrývane socialistická. Je to ako túžiť po bezpečnom sexe s kráskou, ktorá má syfylis. Oveľa zaujímavejšia je konzervatívna šedá myš bez venerických ochorení.
Ďalší Mariánov omyl spočíva v tvrdení, že ak niekto napíše o kampani homosexuálov vecnú kritiku a priláka do diskusie skutočných hejterov, je vlastne homofóbom aj on sám, lebo tým vyvolal ich homofóbnu reakciu. Občas sa naozaj stáva, že v diskusiách pod mojim článkami sa objavia ľudia, ktorí sú zjavne a otvorene homofóbni. Slepé miesto Marianovej teórie je však rovno pod nosom: homofóbov k ich nenávistným reakciám často vybudia aj autentickí homosexuáli, ktorí sa zastávajú svojich požiadaviek a práv. Dokonca práve oni sami najčastejšie vyvolajú diskusie, v ktorých sa zdvihne od dna hnedý kal. Podľa Marianovej logiky by potom mali byť najagresívnejšími skrytými homofóbmi práve samotní homosexuálni aktivisti, čo je, ako iste uznáte, blbina na siedmu.
Ale späť k fóbiám. Strach je jednou z piatich základných emócií, pričom považujem za dôležité podotknúť, že až štyri z nich sú – okrem pocitu šťastia – negatívnymi emóciami. Ich funkciou je zabezpečenie prežitia druhu, pretože jedincovi pomáhajú udržať bezpečnú vzdialenosť od zdroja ohrozenia, alebo zničenie tohto zdroja. Nič viac, nič menej.
Strach teda nie je zlý. Nie je ani dobrý. Strach je len jednou zo základných emócií. A emócie – ako učí už biológia pre stredné školy – nemožno ovládať vôľou. Možno ich sekundárne ovplyvniť správaním, tréningom, skúsenosťou, opakovaním pozitívnych zážitkov a vštepovaním: ovládať ich však nemožno. Keď sa teraz otočíte a za vašim chrbtom zavrčí tiger, tak sa buď poseriete od strachu a jeho prejde chuť vás zožrať, alebo urobíte niečo iné, čo vám umožní dosiahnuť zníženie strachu a ohrozenia. Môžete tigra osloviť, môžete mlčať, môžete sa skúsiť pohnúť, môžete od strachu stratiť vedomie.
Ale nemáte ako sa rozhodnúť prestať sa báť.
A tu sa blížime k jadru problému. Fóbia, čiže strach je biologický mechanizmus neovládateľný vôľou. Opakujem to už niekoľkýkrát nie preto, že by som nevedel, čo píšem. Opakujem to preto, že napriek tejto všeobecnej a nikým nepopieranej biologickej zákonitosti sa autori kampaní pro homo zo všetkých síl snažia práve o šírenie strachu úplne ignorujúc základnú biológiu. Priemerný neškodný homofób podriemkavajúci v každom z nás sa nervózne prebudí vždy, keď sa dozvie, že je homofób a že fóbia je niečo zlé. Lebo nie je. Fóbia je iba fóbia. Tak, ako majú právo homosexuáli báť sa majority, má právo majorita báť sa homosexuálov, akokoľvek sa nám jeden, aj druhý strach javí iracionálnym. Iným totiž ani nemôže byť. To nie je vecou rozhodnutia. Lebo, ako už sme si povedali niekoľkokrát, strach nie je ovládaný vôľou, nemá absolútne nič spoločné s ráciom: ide o základnú rekciu, ktorej sú schopné ešte aj plazy a teda mať očakávanie, že ho dokážeme riadiť neokortexom je skutočne naivné. Alebo hlúpe, vyberte si.
Preto akákoľvek prešpekulovaná kampaň, ktorá bude stavať na očakávaniach, že sa ľudia len tak z vedomého rozhodnutia prestanú báť, lebo im niekto múdry vysvetlí, že sa nemajú prečo teda jednoducho nemá ako fungovať. Nie preto, že by nechceli. Preto – lebo strach, phobos, nie je ovládateľný vôľou a kým ten je prítomný, nedajú sa racionálne reakcie očakávať. To nie je môj názor. To je obyčajná biológia. Racionálna diskusia môže začať v momente, keď strach je preč. Bolo by super, keby to fungovalo inak – ale nefunguje.
V jednej diskusii mi Romana Schlesinger napísala niečo o možnej existencii „teplej cirkvi“. Toto správanie možno podľa ňou podporovanej stránky vyhodnotiť ako jednoznačný prejav homofóbie. Treba viac dôkazov, že je to celé fakt príšerná kravina?
Posledným slameným strašiakom je cirkev. Myslí sa tým hlavne tá katolícka, len sa to v komunikácii priveľmi nezdôrazňuje. Nie, že by v RKC neboli ľudia, ktorí voči požiadavkám homosexuálov nemajú veľa pochopenia, dokonca sú v nej aj vedome konajúci homofóbi a cirkev je všetko iné, len nie pohodlný partner do debaty. Áno, aj takí tam sú, skutoční homofóbi. Ako všade. Ale lídri homosexuálneho hnutia to radi zdôrazňujú práve v prípade RKC údajne v snahe chrániť homosexuálov pred zlom. Na prvý pohľad to dokonca vyzerá, že tento prístup nemá logickú chybu. Nuž, ale má a je doslova obrovská. Pretože zatiaľ, čo katolícka cirkev sa zmôže akurát na petície, kázne a pochody, v krajinách islamu zabíjajú homosexuálov po tisícoch a dávajú im zažiť skutočne šialené príkoria. No zatiaľ čo Romana Schlesinger nenechá na RKC suchej nitky a vyjadruje sa o jej predstaviteľoch na pomedzí vulgarity a často aj za touto hranicou, v prípade ochrany citov islamských veriacich vyzýva nadáciu na rešerše mojich článkov Nadáciu otvorenej spoločnosti.
Táto otvorená podlosť a dvojtvárnosť v konaní homosexuálnych a ľudskoprávnych elít je skutočne odporná a nepíšem to preto, že by som k RKC patril. Každý vie, že som z iného kmeňa a ani nie som v klasickom slova zmysle veriacim. Ak je však niekto schopný robiť z pochodujúcich najhoršieho nepriateľa, zatiaľ čo city vraždiacich má potrebu chrániť aj za cenu nemiestneho vydierania nejakej nadácie, je to už úplne mimo akýchkoľvek civilizačných rámcov. A tak sme svedkami situácie, že zatiaľ čo vyjadruje pochopenie pre Ondřejíčkove fóry o Bohu a prezervatívoch, lebo vraj ide o neškodnú satiru a sama sa na adresu cirkvi vyjadruje ako, ehm, neslušná osoba, za články o vraždiacich Palestíncoch som podľa nej islamofóbom a treba ma izolovať od slušnej spoločnosti. Že som nikdy nenapádal ľudí islamu pre ich vieru, ale pre ich činy je pritom úplne nepodstatné. Schlesinger nejedná ako autentická ochrankyňa homosexuálov, lebo v tom prípade by považovala RKC skôr za spojenca, a nie nepriateľa. Samozrejme len, ak sa zhodneme, že medzi petíciou a rituálnou vraždou je aspoň drobný rozdiel.
Viete, prečo to robia? Viete, prečo veria Romane, že im niečo príšerné hrozí? Prečo veria, že som skutočne nebezpečný homofób? Viete, prečo nás strašia a snažia sa nás znemožniť? Lebo sa sami boja. Boja sa celý život od momentu, keď si uvedomili vlastnú sexuálnu orientáciu. Homosexuáli sú vzhľadom na inak orientovaný svet majority, ktorý ich obklopuje a dáva im zažiť skutočne veľké príkoria ľudia preplnení bolesťou a strachom. Sú plní fóbií, ktoré im bránia pripustiť, že ten strašný zúrivý tiger je v skutočnosti prítulná mačka, nedokážu, lebo nemajú ako uveriť, že keď Bránik nadáva Schlesingerke, v skutočnosti mu len príšerne vadí, ako veľmi si nevidí na koniec nosa a ako veľmi je zahľadená do seba a je mu úplne jedno, s kým spí v posteli. Nedokážu uveriť, že mi je iba strašne ľúto, keď vidím ľudí, ktorí by mali byť plní sebavedomia a posielať hlupákov do pekla rovno z očí do očí, ako sa namiesto toho tešia z možnosti tajne udávať ľudí, ktorí im skutočne, alebo zdanlivo ublížili. Lebo funkcie stránky homofobia.sk navádzajú k pokryteckému boľševickému fízlovaniu, nie otvorenej a sebavedomej konfrontácii s neprajným prostredím. Práve podobné aktivity, ktoré sa navonok tvária ako rozširovanie možností a práv homosexuálnej menšiny v skutočnosti vedú k jej zneschopňovaniu, prechodu do ilegality a znižovaniu schopnosti realizovať plnoprávnu interakciu s okolitým svetom. Táto stránka v snahe pomôcť (lebo verím, že jej tvorcovia nie sú zlí ľudia a nemajú zlé úmysly) v skutočnosti škodí doslova odporným spôsobom. Dodáva falošný pocit ohrozenia, pomáha hľadať nepriateľa prakticky všade, kde sa len človek pozrie a poskytuje zdanie riešenia tohto ohrozenie niekým múdrejším a silnejším.
V skutočnosti sú homosexuáli autentickými a uvedomenými homofóbmi ohrození oveľy menej, ako sa ich o tom snažia presvedčiť niektoré elity. Autentických homofóbov je možno ešte menej, ako homosexuálov. Jedine oni konajú vedome a na príkaz z neokortexu a možno ich vcelku účinne eliminovať. Samozrejme iba za predpokladu, že zvyšok populácie bude na strane homosexuálov. Iba tak môžu získať homosexuáli to, čo naozaj túžia získať, keď dokážu na svoju stranu získať väčšinu. Keď ju dokážu presvedčiť, že pre ňu neznamenajú žiadne ohrozenie, keď jej preukážu úctu a rešpekt, sami sa jej dočkajú, v opačnom prípade jednoducho nemajú ako. V jednej diskusii som sa od homoaktivistu dočítal, že keď vidí všetky tie nenávistné reakcie väčšiny diskutérov, tak vie, že robí dobrú prácu a je na to hrdý. WTF? To akože nasrať väčšinu populácie je cestou k úspechu?
Napíšem to poslednýkrát: strach nie je ovplyvniteľný vôľou. Kým bude vo väčšine obyvateľstva strach, bude brániť racionálnemu prístupu majority k menšine. Kým budú homosexuáli strašiť majoritu novými a novými nálezmi nebezpečných homofóbov a nálepkovať všetko, čo sa hýbe, kým sa budú naďalej správať, ako jediní spravodliví, nemajú žiadnu šancu. Naopak. Budú strácať aj ľudí, ktorí ich ešte donedávna vášnivo podporovali. Spomínam si, ako som sa pred dlhším časom sporil na túto tému s Borisom Burgerom. Stál na strane práv a požiadaviek homosexuálov, líšil sa s požiadavkami elít iba v detailoch. A statočne znášal nevyberavé útoky diskutérov s odlišným názorom. Dnes? Boris Burger píše a hovorí konzistentne to isté, čo pred rokmi, no elite už dávno nie je dosť dobrý. Dnes sa k nemu správajú ako prasce nielen homofóbi, ale aj mnohí homosexuáli. On sa nezmenil. Sporili sme sa aj o Pride. K tomu mám okrem mnohých jednu zásadnú výhradu: kordón po zuby ozbrojených policajtov účastníkov nechránil len pred extrémistami Kotlebovho formátu. Spoza toho kordónu sa na nich dívali aj ľudia, ktorí žiadnu nenávisť necítia, ktorí by sa možno aj pristavili a spýtali. Ale ako? Boli hermeticky ukrytí za stenou z policajných tiel.
A áno, väčšina populácie má niekde v hĺbkach nevedomia možno až stovky rôznych fóbií. Homofóbia je jednou z nich. Väčšina z nich sa v reálnom živote nikdy nevynorí, nemusí sa ani homofóbia. Stačí nesrať tigra, alebo nedráždiť hada bosou nohou. Lebo robiť niečo také nie je znakom príslušnosti k nadradenej elite, nie je to ani znakom múdrosti, či prejavom pokroku. Je to prejav obyčajnej a neospravedlniteľnej hlúposti.
V skutočnosti existujú pre homosexuálov iba dve skutočné nebezpečenstvá: osoby s racionalizovanou homofóbiou konajúce v neprospech homosexuálov tvoriace zanedbateľné percento obyvateľstva a – ich vlastný strach. S podporou majority a vlastného sebavedomia si s náckami a psychopatmi poradia relatívne ľahko. V boji s vlastným strachom ich čaká najťažšia úloha. V tomto boji im pomôže Róbert Dyda viac, ako homofobia.sk. Tá im skôr škodí. Môže im pomôcť Boris Burger, hoci mu už dávno pre elity nevedia prísť na meno. Pomôže im viac Samo Marec, ak si aj tohto nekonfliktného a milého chalana nepohnevajú tiež, nemajú k tomu ďaleko. Ostatní nepriatelia jednoducho neexistujú, ako sa ukázalo v článku. Sú to slamení panáci, podvyživené šúpolienky, ktoré vám "lídri" ukazujú cez poriadne veľkú lupu. Možno to nemyslí zle, ale citujúc Mariána Šarkozyho: "čo záleží na tom, čoho ste si zrovna vy vedomí a čoho nie? Čo na vás a vašich pocitoch záleží, keď ide o spoločenské dobro?“
Pomohol by som dokonca aj ja, len by museli niekde na tele Romany Schlesinger nájsť vypínač behaviorálnych funkcií. Ako som už uviedol neraz – škodí.
Toto je tretí a na dlhý čas posledný článok k téme. Som ňou unavený. Ak máte aj po prečítaní člonku potrebu veriť, že som homofób, verte tomu aj naďalej, lebo zjavne niečomu veriť potrebujete a s vašim strachom sa pohnúť nedá. Stále lepšie jednoduché vysvetlenie, ako žiadne. Do diskusie, ak dovolíte, už nejdem, musím aj žiť. Snáď sa tam nepozabíjate. Ak hej, nič ste nepochopili.
