Tak nejako by mal vyzerať aj titulok článku v médiu, ktoré si trúfa byť etalónom žurnalistickej kvality a rovnako obsah tohto článku by mal aspoň náznakom rešpektovať aj práva človeka, ktorý ešte ani nebol obvinený, nieto ešte stíhaný za správanie, o ktorom doteraz ani nie je jasné, či vôbec je za hranicou zákona.
Zvláštne. Chceme žiť v krajine, kde právo je nadradené politike a snahe o čítanosť, no v skutočnosti žijeme v krajine, kde je právo vedome a opakovane porušované v mene akéhosi vyššieho princípu. Nič proti principiálnosti, ale mala by spĺňať aspoň jeden základný parameter - a síce mala by byť principiálnou. Ibaže nie je. Pravidlá a zákony, napríklad tie týkajúce sa ochrany osobnosti sú už niekoľko dní porušované, lebo vyšší princíp.
Ak by bol toto redakčný článok v niektorom z mienkotvorných médií, musel by som sa ako autor priamo priznať k zaujatosti. A aj keď takýmto článkom tento text nie je, ide o obyčajný blog, predsa sa priznávam: som zaujatý a E.K. je môj už dlhoročný priateľ a človek, ktorého mám rád. Rovnako som, pre zmenu negatívne, zaujatý voči autorovi článku, ktorý nižšie zdieľam: diplomaticky povedané, za celé roky som si nikdy nenašiel k nemu cestu a myslím, že je to obojstranné. Stáva sa a sú na svete aj horšie veci a hoci sme nedávno uzavreli akúsi zmluvu o prímerí a verejne na seba neútočíme, neviem si odpustiť nereagovať na obsah článku a nie osobu autora.
Som presvedčený, že by som sa zachoval rovnako, aj keby podobný článok spáchal môj priateľ E.K. Ale zaujatosť vo mne je a ani sa z nej nechcem vyvliekať.
Je mi úzko. Lebo ja si také pamätám, že v dobrých novinách sa človek podozrivý, no neodsúdený nikdy nenazýval menom a používali sa staré dobré iniciály. Volá sa to rešpekt k právnemu štátu, ak niektorí medzitým zabudli. Ak vôbec niečo, tak práve zásada in dubio pro reo, ktorú tu akýmsi omylom zabudli ešte starí rimania bývala neprekročiteľnou: kde sú dnes tie časy? Dnes sa v kvalitných mienkotvorných novinách v článku dočítate po zopár riadkoch rovno celé meno a priezvisko človeka, ktorého ešte nikto ani nestihol obviniť z protiprávnej činnosti a k tomu dostane nádavkom konštatovanie, že “nie je ani zďaleka jediný a už vôbec nie najväčší a najškodlivejší prasák vo vesmíre.” Aby ste čosi také mohli pustiť do článku už dnes netreba právoplatné odsúdenie, ani nič iné, stačí jednoduché konštatovanie, že je to “človek, o ktorom sa to skrátka vie.” A samozrejme musí mať to šťastie, že sa svetom práve valí vlna často zrejme úplne oprávneného hnevu na nevhodné správanie mužov voči ženám.
Ako to už pri takýchto vlnách býva, dokážu vzbudiť pozornosť a zodvihnúť odo dna množstvo bahna. Zo svojej praxe viem, že muži sa až nečakane často stávajú obeťami násilia, neraz sexuálne motivovaného, zo strany žien a že aj im sa dostáva často veľmi nevyberaného zaobchádzania z pozície moci, napríklad. A že ešte menej často, ako ženy sa k tomu dokážu prihlásiť. Ibaže táto vlna nič také nespomína. Táto sa venuje len jednej časti pravdy. Ok, raz za ňou možno dorazí aj tá druhá a spoločnosť s rovnakým nasadením začne riešiť a že prípady obťažovania, nevhodného správania a násilia zo strany žien voči mužom budú tiež predmetom rovnako otvorenej diskusie, ako je to teraz v prípade lovu na mužských predátorov.
Len podotýkam, že sa nevhodného správania voči ženám nedopúšťam a naopak, naposledy minulú sobotu som strávil v úlohe náhradného boxovacieho vreca pre niekoľko žien, ktoré som učil, že nie sú a nemusia byť vždy len pasívnymi obeťami a že sa naopak dokážu nečakane účinne brániť. Že mýty, ktorými ich mamy často kŕmili už s materským mliekom o tom, že sa musia podriadiť mužskej dominancii a agresivite sú iba mýtmi. V podstate má E.K. veľké šťastie, že si zatiaľ nedovolil nevhodnú poznámku voči niektorej z absolventiek tohto kurzu: zrejme by sa mu jej reakcia vôbec nepáčila. Mňa bolí celé telo doteraz a mám aj zopár modrín.
Pomaly, veľmi pomaly, končím tým, čím som začal: absencia principiálnosti. Pretože článok spravodlivo rozhnevaného muža chrániaceho práva žien pred “nie najväčším a najškodlivejším prasákom vo vesmíre” vyšiel z klávesnice vynálezcu jednej zaujímavej techniky boja proti telemarketingu. Vynechajme teraz úplne, že autor pracuje v segmente a firme, ktorá nevkusne skreslený obraz žien občas využíva v kampaniach pre svojich klientov. Ide povedzme o spoločné “dielo” kde je autorstvo často veľmi nejasné. Vynechajme tiež, že ide o rovnakú branžu, teda vnucovanie nejakých výrobkov za peniaze klienta zákazníkom, hoci áno, presne a len o to v oboch prípadoch ide. Jedných aj druhých odlišuje len veľkosť badžetu a tomu zodpovedá aj výsledný efekt, ktorý je v prípade bohatej reklamky esteticky kvalitnejší a príjmy sú výrazne vyššie - princíp ostáva rovnaký.
No zatiaľ čo vlastnou prácou, jej spôsobom redukovania žien ako prihlúplych objektov často so sexuálnym podtónom určených iba na to, aby dokázali podporiť predaj nejakého výrobku, či služby - už ste niekedy videli v reklamách na skvelé výrobky ošklivú ženu? - a z toho plynúcimi benefitmi nepohŕda, pracovníčkami telemarketingu rozhodne áno. Vymyslel dokonca vlastnú metódu a hrdo sa k nej hlási, ako účinne reagovať na telefonické ponuky merania tuku, či predaj bambusových ponožiek. Podstata metódy spočíva v tom, že dotyčnú pani nechá “vyrozprávať” a potom sa jej spýta hlbokým a pokojným hlasom: “A čo máte oblečené?” a ak to dotyčná pani hneď nevzdá, opakuje túto sprostú a sexistickú otázku, ktorej jedinou úlohou je efektívne a bezohľadne spochybniť jej ženské sebavedomie dovtedy, kým sa neozve obsadzovací tón.
Na túto metódu je aj patrične hrdý a označuje ju dokonca za možno jeho najväčší prínos ľudstvu. A áno, myslí to ako vtip. Vtip presne taký hlúpy a nevkusný, akých sa neraz dopúšťa môj priateľ E.K. a ktorému som to neraz vyčítal. Vtip, ktorý však na rozdiel od tých, ktoré občas a neraz zafungujú a vypália dobre v prípade E.K., v prípade nemenovaného autora vždy a znova iba a len ubližuje a udiera ženy - iste, na diaľku, lebo vtedy sa človek ľahšie necíti ako bezcitný idiot - na tom najcitlivejšom a najzraniteľnejšom mieste.
Zažil som totiž E.K. skladať úctivú poklonu ženám, ktoré by sa v reklamách autora článku nikdy neobjavili a ak, tak ako prototyp odpudivosti. Jednoducho by neboli dosť pekné, štíhle, mladé a sexi a dosť brunety, či blond. Zažil som reakcie žien oslovených svojským šarmom E.K., o ktorých sa oko bežného predátora ani neobtrie a videl som desiatky situácií, keď jeho zvláštna poklona bola možno prvou a zároveň poslednou v ich živote a videl som ich sa červenať a cítiť sa polichotene. Úprimne, niektorým z nich by som ani ja nedokázal kurizovať spôsobom, akým to robí on. Vlastne žiadnej z nich, nemám to v povahe. Pamätám si cestu, ktorá mala trvať päť hodín a trvala osem, pretože sme na nej stáli niekoľkokrát na roztodivných miestach a v krčmách piatej cenovej skupiny, kde za pultom stáli roky zanedbávané, opľúvané a ponižované ženy a stretnutie s E.K. bolo pre ne niečím, ako zjavením. Rozhodne nie nepríjemným.
Ak ste však žena a máte tú smolu, že robíte v telemarketingu a dovoláte sa autorovi sporného článku, nečaká vás príjemné prekvapenie ani náhodou. Iba bezcitný a cynickú úder pod pás a verím, že za jednu pracovnú smenu nebude jediný.
A tak si vravím, že ak už tlieskať za dielo, je dobré poznať autora a jeho skutočný postoj k ženám. Lebo, a skutočne nejde o osobnú útok, len konštatovanie faktu rovnakým spôsobom, aký je použitý v článku - autor rozhodne neoplýva prehnaným súcitom, rešpektom k iným, a ani nadmernou schopnosťou porozumieť, že v niečom prudko prestrelil. O jeho schopnosti vcítiť sa do pocitov obete nevhodného správania možno skutočne úspešne pochybovať a empatiou rozhodne neoplýva. Nie je to osobný hejt: je to tiež len “človek, o ktorom sa to skrátka vie.”
Napriek tomu by som si nikdy nevolil ho menovať. Načase vrátiť sa k dobrým zvykom. A argument, že veď už jeho meno predsa zaznelo na fcb neobstojí: to že sa základné pravidlá porušujú v súbojoch v bahne neznamená, že na túto hru majú pristúpiť seriózne redakcie.
Počúvam niekoľko dní argumenty, že si E.K. zaslúži, čo sa mu teraz deje, za to všetko, čím sa kedy dotkol ženských dusí. Chabý argument. Pretože rovnaké a aj oveľa horšie veci páchajú na Slovensku desiatky a možno stovku tisícok mužov a žien, akurát majú to šťastie, že ich prakticky nikto nepozná. Na článok o Jánovi Novotnom z Horného Tŕnia by ste jednoduucho neulovili dosť klikov. Prečo by z nich práve a len tento jediný z nich mal stáť na pranieri, zatiaľ čo všetci ostatní sú naďalej skrytí v anonymite je otázka, ktorú si radšej nechcete zodpovedať.
A to je, keď nič iné, veľmi smutné.
