Keď na bitie detí potrebujete Dve Ruky

Autor: Radovan Bránik | 24.5.2018 o 14:00 | (upravené 27.5.2018 o 10:04) Karma článku: 10,16 | Prečítané:  39059x

V roku 2016 preletela bulvárom ťažko uveriteľná správa o tom, že riaditeľ banskobystrickej súkromnej základnej školy Fantázia - neskôr premenovanej na Dve ruky - Aleš Štesko brutálne zbil 14 ročného žiaka.

Už jeho prvé vysvetlenie pre médiá bolo mimoriadne šokujúce, keď z vlastného fatálneho zlyhania v skutočnosti obvinil systém, ktorý pedagógom nedáva dostatočnú možnosť riešiť konfliktné situácie s problémovými deťmi a zodpovednosť tiež preniesol na samotného žiaka, ktorý vraj trpel bližšie neurčenou nezvládnuteľnou poruchou. Pomenovať ju však už odmietol náhle si spomenúc na ochranu práv dieťaťa, ktoré však svojim konaním vystavil primárnej aj sekundárnej traumatizácii spojenej so samotným násilným incidentom a s následným enormným záujmom médií. Štesko sám seba štylizoval do polohy obete ospravedlňujúc sa matke, že nedokázal jej dieťa zvládnuť a ochrániť tak iné deti a kolegov. Autor článku je v kontakte s psychologičkou, ktorá poskytuje napadnutému dieťaťu dlhodobú posttraumatickú starostlivosť. Tá Šteskovo vysvetlenie považuje za nepravdivé a podlé, k skutočnej diagnóze žiaka sa eticky správne nevyjadruje, údajnú nezvládnuteľnosť však vylučuje. Pri prijímaní žiaka do školy bolo vedenie o špecifikách jeho prípadu podrobne informované a problémy s nedostatočne efektívnym prístupom a (ne)stanovovaním hraníc niektorých pedagógov trvali niekoľko mesiacov.

Čo sa to teda vtedy vlastne stalo? Štesko po chlapcovom údajne nevhodnom správaní ho v amoku odvliekol z vyučovania do miestnosti Cukrík, kde s ním zostal sám. Zvalil ho na zem, sadol si na neho obkročmo a bil ho využívajúc svoju fyzickú prevahu. Podľa obžaloby mu udieral hlavu o podlahu, škrtil ho, vulgárne mu nadával a vyhrážal sa mu zabitím. Chlapec utrpel mnohopočetné pomliaždenie hlavy, ramien, chrbta a ľavej ruky, ako i zranenie hrudníka a skončil v starostlivosti lekárov. Psychické následky tejto udalosti si nesie dodnes. Čo po počiatočnom šoku médií a verejnosti takmer úplne zaniklo bol pritom Šteskov svojský spôsob obrany na neskoršom súdnom pojednávaní: údajne si na okolnosti incidentu od istej chvíle spomína iba zahmlene a už vôbec si nepamätá, kde a ako chlapca udieral. 

Ešte raz a pomaly: Štesko sa preukázateľne minimálne raz pri výkone učiteľského povolania ocitol v psychickom stave, v ktorom sa podľa vlastných slov nedokázal ovládať, stratil súdnosť, brutálne zaútočil na dieťa a dokonca si na niektoré okolnosti útoku pamätá zahmlene, alebo vôbec nie (!). Tento zvláštny jav by si rozhodne zaslúžil oveľa väčšiu odbornú pozornosť, než sa mu svojho času dostalo. Šteskovi totiž zrejme zlyháva pamäť pri násilnom konaní voči deťom opakovane. Toto je zrejme jediné možné vysvetlenie zdanlivo nevysvetliteľného rozporu: verejne známy je totiž iba tento jediný incident, v skutočnosti ich však bolo mnohonásobne viac.

V prípade o ktorom je reč totiž nešlo o žiaden ojedinelý exces. Škola, ktorej je Štesko zriaďovateľom a bol aj riaditeľom je po bližšom oboznámení sa s jej fungovaním ťažko uveriteľnou ukážkou závažných zlyhaní, ktoré trvajú roky a dodnes pokračujú. Reputačná katastrofa súvisiaca s napadnutím dieťaťa viedla okrem zmeny na poste riaditeľa aj k zmene názvu z Fantázie na Dve ruky, obsah sa však nezmenil a ak, tak k horšiemu. Toto je príbeh ktorý rozplietam už takmer rok a stále mu nevidno konca.

Na počiatku rozplietania bola Ivana Škodová, bývalá dlhoročná pracovníčka Krajskej pedagogicko-psychologickej poradne Banská Bystrica a neskoršia vedúca Centra prevencie v oblasti siekt. Ešte v roku 2006 ju oslovili rodičia detí navštevujúcich súkromnú školu U Filipa, ktorí boli znepokojení z ich zvláštneho správania a kládli si otázky, či je skutočne tým najlepším, čo pre ne vybrali. Požiadali teda Škodovú o posúdenie a analýzu interných materiálov školy. Aj na základe ňou vypracovaného nálezu skupina rodičov vyvolala stretnutie so zriaďovateľom. Keďže sa na tomto stretnutí nepodarilo dospieť ku konsenzu, Štesko spoločne s niekoľkými učiteľkami odišiel a založil vlastnú sukromnú školu Fantázia. Pôvodná sa teda rozdelila na dve: vznikli tak Škola u Filipa a Fantázia. K predstaviteľom druhej z nich Škodová uvádza: “Videla som tam riziká hlavne v morálnej a mravnej rovine, v relativizácii všeobecne akceptovaných spoločenských hodnôt”.

Špecializáciou Škodovej sú témy sporných sektárskych spoločenstiev a psychickej manipulácie. Ako uvádza, riziká a základné rysy dnešných problémov v Šteskom vedenej škole videla v metodických materiáloch už pred 12 rokmi. Škola U Filipa - už bez Šteska - pokračovala úspešne ďalej a postupne sa stala štandardnou predstaviteľkou alternatívneho školstva bez rizikových deviácií. To potvrdzuje aj Zuzana Benková, psychologička štátneho Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Banskej Bystrici (ďalej len CPPPaP): “Ku škole U Filipa nemáme k dnešnému dňu výhrady. Funguje normálne.” Škodová potvrdzuje jej slová: “Škola U Filipa pôsobí veľmi transparentne a etablovala sa na spolupracujúcu, otvorenú alternatívu k štátnemu školskému systému.”

Úlohou CPPPaP je metodické vedenie pedagógov a poskytovanie starostlivosti deťom od troch rokov až do ukončenia prípravy na povolanie: “V okrese zastrešujeme všetky materské, základné a stredné školy a pracujeme aj s vysokoškolákmi. Každá škola, ktorá je v oficiálnej sieti školských zariadení dostáva našu starostlivosť.” Škola na Magurskej 16, v tej dobe známa ako ZŠ Fantázia bola Benkovej pridelená v roku 2015. Bezprostredne po pridelení začala od rodičov, pedagógov a detí získavať znepokojujúce informácie: “Pracujem ako psychológ už 18 rokov a pomerne rýchlo vo mne začalo rásť presvedčenie, že tam nie je niečo v poriadku. Hneď po prvých sporných informáciách som ako konzultanta oslovila bývalú kolegyňu Škodovú, ktorá sa tejto škole v minulosti venovala. Moje služby som rodičom poskytovala bežne a opakovane, znepokojivé informácie som dostávala z množstva na sebe úplne nezávislých zdrojov.” 

S vážnymi problémami v škole vedenej Alešom Šteskom sa tak po rokoch Škodová stretla druhýkrát. Služby štátnej poradne vtedy vyhľadala jedna zo znepokojených matiek dieťaťa navštevujúceho Fantáziu. Podľa Benkovej išlo o vrchol ľadovca, pretože signálov o množiacich sa negatívnych vplyvoch na deti sa objavovalo v poznatkoch poradne stále viac. V tom čase už mala Škodová intenzívny anonymný mailový a telefonický kontakt s jednou z matiek, ktorá sa neskôr rozhodla odhaliť svoju totožnosť. Išlo o podozrenie zo sexuálneho zneužívania u dievčaťa vo veku 6 rokov, matka si nevedela poradiť s náhlym nástupom prejavov predčasnej sexuality a nevysvetliteľnými reakciami, ktoré sa u dcéry nikdy predtým nevyskytovali. Škodová matke odporučila okamžité vyhľadanie podporných služieb štátnej poradne a odborné vyšetrenie, ktoré malo vyvrátiť, alebo potvrdiť podozrenia. Matka sa po návštevách poradne a absolvovaní vyšetrení klinickým psychológom obrátila aj na políciu, kde na jar 2017 podala trestné oznámenie. Podľa názoru odborníka má dieťa akcentovaný presexualizovaný vývin s veľkou pravdepodobnosťou podmienený vplyvom školského prostredia. Až takmer po roku polícia rozhodla o určení termínu odborného znaleckého vyšetrenia dieťaťa na koniec februára 2018. Či sa už vôbec uskutočnilo a s akým výsledkom nie je zatiaľ oficiálne známe.

Približne v tom istom čase sa na Škodovú obrátila aj matka malého chlapca, prváka na Šteskovej škole pre nečakané zmeny v jeho správaní po zhruba polroku od nástupu do prvého ročníka: “U chlapca sa prejavovala nečakaná agresivita, strachové reakcie a odmietanie kontaktu. Aj v tomto prípade som postupovala rovnako a nasmerovala mamičku na poradňu.” Ako sa neskôr ukázalo, v tom čase boli už klientami poradne aj ďalší z rodičov. Nezávisle na sebe prinášali nové informácie o ďalších alarmujúcich skutočnostiach. Škodová tiež uvádza, že sa z pozície vedúcej Centra prevencie v oblasti siekt pokúšala upozorniť zriaďovateľa a zároveň riaditeľa školy Fantázia Aleša Šteska, že na verejne prístupné semináre pre rodičov a pedagógov v priestoroch školy pozýva predstaviteľov sporných, vedecky nepodložených, či dokonca jednoznačne rizikových metód: “Išlo napríklad o predstaviteľov sekty Osho, či Ing. Bálinta, ktorý sa predstavoval ako psychoterapeut vykonávajúci takzvanú hlbinnú abreaktívnu regresnú psychoterapiu. Ide o odborne neuznanú metódu vychádzajúcu zo scientologickej dianetiky a z teórie reinkarnácie. Pán inžinier Bálint pritom na vykonávanie psychoterapie v žiadnom z uznaných psychoterapeutických smerov nemá príslušné vzdelanie, nespĺňa základné predpoklady pre jej výkon a nie je ani členom Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti. Reakciou pána Šteska bolo najskôr pobavené zľahčovanie, neskôr osobný útok a spochybňovanie mojej kompetencie.” Škodová navrhovala aby sa seminára okrem nej zúčastnil aj odborný zástupca Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti a aby ho moderovala nestranná osoba, čo Štesko odmietol. Bálint k tomu uvádza, že voči účasti Škodovej a ani zástupcu Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti nemal námietky, kedze prednáška bola voľne dostupná a verejná. Tiež vylučuje, že by sa niekedy predstavoval ako psychoterapeut, hoci je mnohými tak vnímaný. Bálint: "Pracujem so svojím systémom Regresnej terapie, ktorý má s hlbinou abreaktívnou psychoterapiou spoločné veľmi málo a informácie, ktoré uvádza pani Škodová považujem za nepresné."

Na riaditeľa Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie Ľubomíra Tichého sa v januári 2016 obrátil aj Jakub Lunter, ktorého syn navštevoval Šteskovu školu v školskom roku 2015/2016. Tichý si na spoločnú konzultáciu zavolal Benkovú a v opakovanej spolupráci s otcom vzhľadom na vážne pochybnosti o vhodnosti školského prostredia navrhli matke psychologické vyšetrenie dieťaťa. To bolo Lunterovou expartnerkou striktne odmietnuté, avšak neskôr súhlasila aspoň s vykonaním pozorovania dieťaťa v školskom prostredí. V marci roka 2016 ho teda Benková aj skutočne vykonala. Podľa jej slov takéto pozorovania vykonáva CPPPaP v školách bežne: “Najčastejšie som bola uvedená do takzvanej konzultačnej miestnosti Cukrík, ktorá má z vonkajšej strany dverí guľu, alebo do miestnosti určenej pre výchovnú poradkyňu.

V prípade “Cukrík” ide o tú istú miestnosť, v ktorej sa vtedajší riaditeľ Štesko dopustil násilia voči žiakovi z úvodu článku. Pri príprave a realizácii pozorovania spolupracovala s výchovnou poradkyňou a špeciálnou pedagogičkou Marcelou Anderle. Benkovej bolo umožnené pozorovanie v rámci takzvaného kruhového stretnutia zhruba 20 detí prvého stupňa, ktoré ako učiteľka viedla Tereza Takáčová, terajšia Šteskova životná partnerka. Štesko sa tejto aktivity zúčastnil tiež, hoci na to nebol žiaden zjavný dôvod. Klasické delenie na ročníky na škole nefungovalo: podobných aktivít sa zúčastňovali všetky deti prvého stupňa v rámci takzvanej Džungle 1, pre druhý stupeň bez rozdielu veku bola k dispozícii Džungľa 2.

Podľa Benkovej sa už na prvom pozorovaní potvrdili niektoré z jej obáv. “Štesko už svojim vzrastom a vystupovaním budí zjavný rešpekt a svoju moc a autoritu využíva napríklad k takzvanému utíšeniu nepokojného a nepozorného dieťaťa. Bola som svedkom toho, ako si zhruba desaťročné dievča v predpuberte posadil do lona, veľmi silne ho objal, hladkal a hojdal. Pre mňa ako profesionála ktorý vie, čo je intímna zóna čosi také patrí výhradne do vzťahu medzi najbližších dospelých sexuálnych partnerov, prípadne medzi rodiča a dieťa, aj to len do určitej vekovej hladiny.” Po opakovanej konfrontácii s týmto názorom Benková tvrdí, že nikdy počas celej svojej profesionálnej kariéry nebola svedkom podobnej interakcie medzi pedagógom a dieťaťom. Rozhodne to podľa nej nemožno označiť za obvyklý a prijateľný spôsob: “Presne takto som neskôr vypovedala aj na polícii.” Jej kritický pohľad sa v tomto prípade týka účasti a neprípustného správania riaditeľa na vzdelávacej aktivite. Vo vzťahu k samotnej triednej učiteľke a k jej výkonu má prevažne pozitívne referencie.

Benková tiež uvádza, že zhruba v čase, keď začala bližšie skúmať fungovanie školy narazila na ďalší zarážajúci fenomén: “Od šiestich klientov som v priebehu niekoľkých mesiacov získavala informácie o akejsi Sisteme, mne vtedy neznámom ruskom učení, ktorého metódy sa v škole začali presadzovať a využívať. Buď priamo od detí, alebo od ich rodičov som sa dozvedala skutočnosti, o ktorých som priebežne informovala môjho nadriadeného.” Deti ju s hrdosťou informovali, že sa v škole učia zaobchádzať s nožmi, mečmi a s nagajkou, špeciálnym bičom. Učiteľom týchto techník sa stal donský kozák Andrej Karimov, údajne antropológ, etnológ a praktický psychológ, ktorý vraj v roku 2004 získal diplom hneď zo štyroch predmetov na Univerzite v Novosibirsku.

Neskôr došlo bez konzultácie s rodičmi aj k zníženiu rozsahu vyučovania angličtiny a rozvrh bol rozšírený o vyučovanie ruštiny Andrejom Karimovom. Karimov sa stal členom učiteľského zboru, jeho vplyv v škole postupne rástol a neskôr sa stal dokonca zástupcom zriaďovateľa. Nahradil v školskej rade Patrika Bálinta, ktorý sa po medializovanom incidente stotožnil s pôvodným rozhodnutím Šteska sa do vyriešenia kauzy zo školy úplne stiahnuť. Štesko však už zakrátko pod vplyvom Karimova opäť aktívne vstupoval do fungovania školy a napriek tomu že formálne nebol ani učiteľom, ani riaditeľom, zúčastňoval sa vzdelávania a opakovane sa dopúšťal vo vzťahu k žiakom kontroverzného konania. To malo za následok napísanie otvoreného listu Bálintom a definitívne dištancovanie sa od procesov v škole. Na otázky, aké je skutočné vzdelanie Karimova, či je jeho diplom nostrifikovaný a umožňuje mu vykonávať na Slovensku učiteľské povolanie napriek opakovaným pokusom oslovení zástupcovia školy neodpovedali. Rovnako nechali nezodpovedané úplne všetky ostatné otázky a dodnes ich ignorujú, nevyužijúc tak možnosť ovplyvniť definitívnu podobu tohto článku.

Pri rozhovore s Benkovou je aj s odstupom času zreteľná emočná zaangažovanosť. Jej osobnú zaujatosť voči osobe samotného Šteska možno z dobrých dôvodov vylúčiť, zaujímalo ma teda, či nemá predsudky a negatívny postoj voči alternatívnemu, či súkromnému školstvu: “V našej starostlivosti sú desiatky školských zariadení, vrátane súkromných, aj cirkevných, máme na starosti aj deti vzdelávané doma. Rozhodne nechcem, aby naše konanie niekto vnímal ako útok na alternatívne a súkromné školstvo, pretože naopak, mnohé z týchto škôl patria k veľmi kvalitným. Problémy o ktorých je reč sa v našom kraji týkajú výhradne školy, ktorej zriaďovateľom je pán Štesko.” Benková opakovane zdôrazňuje, že sa k veci vyjadruje ako profesionál a zástupca štátnej inštitúcie, nie ako súkromná osoba, čo potvrdzuje aj jej šéf Ľubomír Tichý. 

Práve on ako štatutár CPPPaP podával v súvislosti so Šteskovými excesmi na políciu ďalšie a ďalšie podnety a trestné oznámenia. A to je ďalší zaujímavý moment: k oznámeniam sa niektoré z orgánov činných v trestnom konaní od začiatku stavali veľmi rezervovane, až odmietavo. Doteraz nebolo verejne známe, že trestných oznámení a činov spojených so Šteskom ktoré podľa oznamovateľov prekročili hranicu zákona bolo a je oveľa viac, než ten jeden nešťastne medializovaný útok. Trestné oznámenie naňho niekoľko ďalších osôb, väčšinou rodičov žiakov jeho školy - medzi nimi aj Jakub Lunter - a tiež spomínané CPPPaP.

Zjavná nechuť orgánov činných v trestnom konaní čokoľvek riešiť bola pritom podľa Luntera zreteľná už v prístupe Okresnej polície, ktorá sa vyšetrovaniu vecí súvisiacich so Šteskom vyhýbala: “V podstate ma v prípade nekorektného zaobchádzania s deťmi v škole presviedčali, že oni s tým aj tak nemôžu nič robiť, všeobecne mi hovorili o prípadoch bitých detí, že pokiaľ neboli na PN aspoň sedem dní, tak sa nedá Šteskovi nič dokázať. Riešili iba dĺžku PN, vážne podozrenia zo sexuálnych deliktov, týrania, či obmedzovanie osobnej slobody nie. To je v prípade niektorých obetí hrozná správa, napríklad ak ide o sociálne slabú rodinu, kde je pre vás big deal vôbec si skúsiť najať advokáta, že štát ani v takejto situácii nestojí na vašej strane.” Benková k tomu dodáva: “Nebyť opakovaných zásahov Generálnej prokuratúry, ktorá Okresnej a Krajskej prokuratúre znemožnila ukončiť veci bez následného stíhania dnes už by sa viaceré z podnetov a trestných stíhaní vôbec neriešili. Iba vďaka generálnemu prokurátorovi tieto veci ešte stále žijú.

Na škole pôsobil aj tzv. Ženský kruh vedený údajnou terapeutkou, učiteľkou školy Martinou Jungou, v rámci ktorého v priebehu niekoľkých mesiacov došlo v k ďalšiemu zvláštnemu javu: náhle sa rozpadlo niekoľko vzťahov medzi rodičmi. Takto prišiel k novej partnerke aj Karimov: prišla na jeden zo seminárov Radi s deťmi, neskôr sa začala zúčastňovať aktivít v prospech školy, nechala na ňu zapísať svojho syna. Rýchlu konverziu zavŕšila rozvodom a zblížením sa s autoritatívnym Andrejom. Podobný príbeh sa odohral aj v prípadoch viacerých ďalších žien. Opustili svojich partnerov, niekedy aj deti a začali žiť so Šteskom a Takáčovou v absolútne nevyhovujúcich nebytových priestoroch školy na druhom poschodí. Šteskova nová partnerka po náhlom rozvode opustila svoje tri deti, z ktorých najmladšie malo iba dva roky a prenechala ich vo väčšinovej starostlivosti bývalého manžela. V škole sa s nimi zabývali aj ďalšie matky s deťmi. Je spoľahlivo zadokumentované, v koľkých miestnostiach kabinetov a tried žili ktoré osoby a v akom časovom období. Táto dokumentácia sa stala jedným z podkladov pre ďalšie z neúspešných vyšetrovaní. Prečo bolo neúspešné v tomto prípade?

Do veci sa totiž na podnet prokuratúry zaangažoval aj miestne príslušný stavebný úrad, ktorému vec postúpila na prešetrenie. Úrad však nevyužil zákonnú možnosť v prípade podozrenia z možného marenia účelu kontroly ohlásiť ju až tesne pred jej vykonaním. Plánovanú kontrolu nebytových priestorov pre podozrenie, že nespĺňajú podmienky na bývanie a sú využívané v rozpore so zákonom ohlásil škole s veľkým časovým predstihom, následkom čoho ich obyvatelia v priebehu jediného víkendu vypratali a neskôr sa časť z nich presťahovala do domu v bývalom Leninovom parku. Z priestorov náhle zmizla aj Šteskova legendárna jacuzzi. Dnes viacerí bývalí obyvatelia druhého poschodia žijú rovnakým “komunitným spôsobom života" mimo priestorov školy. Malé, ale podstatné pozitívum: na rozdiel od druhého poschodia školy tam za nimi nemôžu chodiť deti. Neskôr sa dozviete, prečo je to tak lepšie.

Séria článkov na túto tému iba začína. V pokračovaní sa dozviete skutočnosti oveľa silnejšieho kalibru. Na jej konci bude na stole otázka, ako je možné že škola Dve ruky ešte vôbec existuje v sieti akreditovaných školských zariadení. Ibaže to by nemohol byť zriaďovateľom školy Aleš Štesko, dlhé roky neprehliadnuteľná osobnosť alternatívneho školstva, ktorý si vždy dokázal získať vplyvných spojencov na kľúčových pozíciách jeho údajnou charizmou. Neviem posúdiť, na mňa akosi nefunguje. Vo vlastnej relácii na Slobodnom vysielači sa vyjadril veľmi priamo: “Štátom riadené školstvo, to už je prežitok. Nejaké štátom podporované školstvo o ktorom všetci vieme že už je mimo.” Zaujímavé je, že proti príspevkom od štátu na prevádzku jeho školy zatiaľ žiaden odpor neprejavil.

Pokračovanie príbehu už o tri dni bude obsahovať aj svedectvá viacerých rodičov a priamych účastníkov incidentov, ktoré sú už zhruba dva roky v rôznych fázach vyšetrovania orgánmi činnými v trestnom konaní.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďarič tvrdí, že Fico poprel byt na Vazovovej. V Smere o tom nevedia

Fico podľa Maďariča povedal, že v byte nebol.

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: Môže spôsobiť Dankova rigorózna práca koniec koalície?

Na vyvodenie dôsledkov už vyzývajú aj koaliční partneri.

KOMENTÁRE

Čo všetko sme nevedeli o našej slobode

Slobodu nestačí vdychovať ako paru v saune.


Už ste čítali?