Druhýkrát o škole Dve ruky: svedectvá rodičov a detí

Autor: Radovan Bránik | 27.5.2018 o 20:32 | (upravené 28.5.2018 o 14:28) Karma článku: 10,14 | Prečítané:  27188x

Ďalšou z priamych aktérok udalostí v škole Dve ruky, ochotných popísať skutočné pomery je Ana G., matka jednej z bývalých žiačok.  

Inšpiroval ju príbeh anglickej školy Summerhill. Ana mala vplyv aj na iných rodičov, čo viacerí zamestnanci školy oceňovali a snažili sa školu viesť v podobnom duchu. Slobodný a demokratický prístup však s príchodom Karimova začal slabnúť a čoraz viac sa uplatňovali direktívne a na tresty orientované metódy.

Ako sedemročná prišla dcéra Any G. domov zo školy s tým, že počas obeda ju Aleš Štesko za trest zamkol v triede, pretože podľa neho neposlúchala na matematike. Dcéra má pritom celoživotný problém strachu z uzavretých priestorov. Po konfrontácii oznámil matke dieťaťa, že to vraj neurobil úmyselne. Ana G. však považuje Šteskovo vyjadrenie za neúprimné: “Vtedy som k nemu absolútne stratila dôveru a dcéru som v škole ponechala už len v nádeji, že ostatní pedagógovia ju ochránia. Štesko ju našťastie ďalej neučil.

Ana k forme zvoleného trestu dodáva: “Viem s určitosťou, že takéto tresty nie sú adekvátne ani na iných školách, nieto ešte na pôde slobodnej a demokratickej školy. Vo veci zamykania detí sme sa viacerí rodičia neadekvátne trestaných detí pridali k trestnému oznámeniu podanému vedením pedagogicko-psychologickej poradne. Prípad mojej dcéry bol riešený samostatne pre podozrenie z trestného činu obmedzovania osobnej slobody. Do dnešného dňa nie je ukončený a vo veci prebiehajú vyšetrovacie úkony.

Ana pritom situáciu popisuje z dvoch uhlov pohľadu: “Nie som len matka, ale zároveň aj profesionálny psychológ a pozorovala som procesy, ktoré sa v škole pomerne často opakovali. Prichádzali noví, pre vedenie inšpiratívni ľudia, no po krátkom čase schopní a samostatne uvažujúci školu opúšťali, alebo boli v hierarchii nahradzovaní takými, ktorí neohrozovali Šteskovu pozíciu alfasamca.” Údajne tomu tak bolo až do príchodu Karimova, ktorý postupne získal v škole dominantný vplyv a Štesko k nemu začal vzhliadať ako k svojmu vzoru. Išlo to rýchlo. Karimov sa v prostredí školy začal otvorene prejavovať od roku 2015, v roku 2016 už zásadným spôsobom ovplyvňoval jej chod a neskôr sa stal dokonca zástupcom zriaďovateľa. Ana G: “Nikto nám nič neoznámil, nespýtal sa, jednoducho sme sa odrazu ocitli v škole, ktorá začala fungovať podľa úplne iného systému.” Ten má dokonca aj svoj vlastný názov: systém sibírskeho kozáka. Jedným z jeho kľúčových nástrojov je takzvaná nagajka: špeciálny bič, ktorému sú vo vyšinutej mytológii prisudzované priam magické schopnosti: podľa Karimova dokáže tento bič dokonca správnym “tónovaním masážnych bodov” - rozumej bitkou - liečiť problémy s prostatou, anémiu, ale aj obyčajné prechladnutie. Úplne vážne.

Karimovove hry na mnohých rodičov spočiatku pôsobili ako veselé a netoxické. Postupne však metamorfovali do stále agresívnejších foriem napádania jednotlivca skupinou. Z pôvodne dobrovoľných aktivít sa stávali povinné, a dokonca dochádzalo k zamykaniu miestnosti, aby deti nemohli slobodne odísť. Až spätne sa napríklad rodičia dozvedali, že na pobytoch v prírode boli deti bez prípravy a následného spracovania vystavované simuláciám tráum zažívaných novorodencom pri pôrode. Ide pritom o techniky, ktoré smú pod supervíziou vykonávať iba certifikovaní odborníci poznajúci riziká a smú pracovať iba s dospelým klientom. Aj v odborných kruhoch sú tieto metódy stále považované za kontroverzné. Matka jedného z detských účastníkov tejto simulácie popisuje jej priebeh z pohľadu svojho syna: “Išiel sa pozrieť do miestnosti, kde ju realizovali. Bol tam Aleš, ktorý ho násilím a bez vysvetlenia zobral a položil ho na ďalšie dieťa, pevne ho držal až kým ho nepriľahol Igor Miháľ (terajší riaditeľ). Stavali pyramídu z detí a učiteľov a tým vraj odstraňovali traumu z pôrodu.” Skutočný pôrod svojho syna popisuje ako nádherný, simulovaný zážitok z pôrodu na tábore “Prežitie” mu však traumu spôsobil spoľahlivo: “Syn mi vravel, mami, ja som kričal, kopal, nech ma pustí, skoro som sa tam udusil.. Do školy viac nevstúpil, nechcel to hlavne on, bola to skutočná posledná kvapka aj pre nás.

Nešlo však iba o symbolické simulácie: podľa viacerých svedkov Šteskova partnerka porodila ich dieťa v hygienicky absolútne nevyhovujúcich nebytových priestoroch školy na druhom poschodí, samotný Štesko sa následne žiakom na vyučovaní chválil tým, že osobne prehryzol pupočnú šnúru. Celý bizarný prípad bol zavŕšený skutočne nevídane - rituálnym pochovávaním placenty za účasti detí nič netušiacich rodičov. 

Napriek tomu, že Ana sa podieľala na snahe o ovplyvnenie chodu školy vysoko nad rámec bežného rodiča, nebyť výpovedí ďalšieho z priamych svedkov Kataríny G., nedozvedeli by sa mnohí rodičia o skutočnej podstate diania v škole a zásadných zmenách v prístupe ani zlomok dnes známych informácií.

Katarína bola v škole najprv rok a pol ako rodič. Viera že našli to pravé pre svoje dieťa, ju viedla dokonca k tomu, že sa do Bystrice s manželom a deťmi presťahovali z inej časti Slovenska. “Intuitívna pedagogika, ktorou sa dovtedy škola prezentovala, pre mňa nebola až taká zaujímavá, hoci proti nej nemám výhrady. Imponovali mi však zásady slobodnej a demokratickej školy, vyhovuje mi Sudbury,” hovorí Katarína. Navonok bolo všetko podľa očakávaní. Neskôr však zažil jej syn situáciu, ktorá ho vystrašila. Katarína toho nebola priamym svedkom, vychádzame z tvrdení syna a tiež učiteľky, ktorá sa osobne zúčastnila stretnutia, kde došlo k incidentu. Chlapec nabral po dlhom čase odvahu a na jednom z každotýždenných tzv. demokratických stretnutí školy označil spolužiaka, ktorý ho šikanoval a bil. Štesko v tej situácii zareagoval zvláštne a Kataríninmu synovi dal pokyn, že to musí pred všetkými povedať priamo do očí chlapcovi, ktorý ho trápil. Syn zareagoval, že už stačilo, že mu to hovoril do očí už veľakrát v triede, a že teraz chce, aby to konečne riešili učitelia. Šteskova reakcia? Vzal šikanovaného chlapca nasilu samého do telocvične, zatvoril sa tam s ním po celý zvyšok stretnutia a približne polhodinu ho obmedzoval v pohybe takzvanou metódou pevného objatia. “Neprofesionálne, nesprávne aplikované zneužitie metódy. Nemajú na to ani vzdelanie, ani certifikáty, ani výcvik, nič, ale robia to,” hovorí Katarína. 

Po niekoľkých mesiacoch sa podobný incident odohral počas vyučovania na schodisku školy už priamo pred očami matky: Štesko na chlapcovi opäť aplikoval metódu prevného objatia, ten sa aktívne bránil a plakal, odmietal sa podriadiť. Katarína sa v šoku prihovárala Šteskovi a prejavovala nesúhlas, ten chlapca najprv pustil. Katarína však sama uvádza, že si vôbec nebola istá, či ako rodič postupuje správne a smie do tejto situácie vôbec vstupovať. Postupovala neisto a váhavo, podliehajúc Šteskovmu vplyvu.

Argumentuje logicky a konzistentne, ale nemožno sa vyhnúť otázke, prečo bola napriek dvom takýmto traumatizujúcim zážitkom pre jej dieťa ochotná nielen ďalej ponechať svojho syna v škole Dve ruky, ale naopak sa sama stala zamestnankyňou školy a novou členkou učiteľského zboru: “Nebola som dostatočne zorientovaná v metódach, ktoré aplikovali. Boli sme tam pár mesiacov, takže som sa bála hodnotiť, či tie metódy sú ešte dobré, alebo je to už cez čiaru. Po incidente na schodisku som však Šteska vyhľadala a konfrontovala ho s názorom, že to považujem za absolútne neprijateľné,” hovorí Katarína. Štesko uznal, že to asi prehnal, ale obhajoval sa tým, že ho jej syn naozaj naštval” (!). “Aj vzhľadom na to, že do istej miery uznal pochybenie a ubezpečil ma, že to nebýva bežné, som sa rozhodla syna v škole zatiaľ ponechať. Veľkú úlohu zohralo aj to, že triedna učiteľka môjho syna bola mojou priateľkou z detstva a inštinktívne som jej dôverovala,” dôvodí Katarína. Uvádza aj, že jedným z dôvodov, prečo na škole ostávali bolo viacero kvalitných pedagógov, ktorých prácu si veľmi váži. Istý čas sa podľa nej škola uberala progresívnym smerom a veľmi veľa vecí tam fungovalo naozaj dobre. Prístup k učeniu jej vyhovoval a nebyť excesov Aleša Šteska, nemala by nijaký dôvod rozmýšľať o odchode. “S mnohým sme boli nadmieru spokojní a pozitíva ešte stále jednoducho prevyšovali nad negatívami. Deti boli šťastné a do školy sa zvyčajne tešili. Po medializovanom incidente mal navyše Štesko zákaz pracovať s deťmi a sám sa vyjadril, že v škole už nebude pôsobiť,” hovorí Katarína. Údajne išla do kompromisu aj preto, lebo škola Fantázia bola v tom čase jediná škola na Slovensku, ktorá sa prezentovala ako slobodná a demokratická.

Katarína G. potom dostala ponuku zastupovať tehotnú učiteľku angličtiny. Snažila sa maximálne vplývať na dodržiavanie pravidiel slobodnej a demokratickej školy. Spätne vyhodnocuje situáciu triezvo: “Bolo by nesprávne vnímať ako bod zlomu príchod Karimova. Aj predtým sa už v škole vyskytovali negatívne javy, iba sa o nich nehovorilo nahlas, lebo boli v príkrom rozpore s verejne propagovaným zameraním školy. Karimov iba zlegitimizoval to, čo už tam dávno bolo prítomné.” 

Katarína G. tiež popisuje konkrétne celoškolské stretnutie v malej miestnosti zvanej Kotol: nazvali ju tak preto, lebo jej pôvodným účelom bolo, aby sa v nej “vyvarili” všetky zlé veci, ktoré môžu na chod školy pôsobiť negatívne. Aj Sudbury, aj Summerhill majú podobný koncept stretávania sa. “Prišla som neskôr, stretnutie už začalo. Z chodby bolo počuť hluk a zúfalý krik. Náhle sa rozrazili dvere a v nich sa objavil Aleš. Za nohu ťahal do miestnosti osemročného chlapca, ktorý bol žiakom v integrovanom režime a mal nárok na asistenta. Bolo o ňom známe, že má paniku a fóbie z množstva ľudí a malých miestností. Zúfalo kričal o pomoc a bránil sa. Štesko ho následne zovrel a použil naňho opäť metódu pevného objatia.” Katarína bola z tejto situácie v úplnom šoku. Doslova uvádza, že bola paralyzovaná.“Ja som sa bála, bála som sa, priznám sa, že aj fyzicky som sa Aleša bála,” chveje sa Katarína ešte aj s dlhým časovým odstupom. “Je to moje zlyhanie, zlyhala som ako človek, aj ako práve začínajúci pedagóg,” uvádza.

Už neraz realizovaný scenár sa tak zopakoval znova. Vďaka Šteskovmu pevnému zovretiu však chlapec neprestal kričať, naopak, jeho panika ešte viac vzrástla. Štesko mu teda zakryl rukou ústa a napriek odporu ho odvliekol do telocvične. Keď po čase vyšli, chlapec bol úplne vyčerpaný, rezignovane a mechanicky reagoval na pokyny.  Okolnosti tohto incidentu popisuje opäť Ana G.: “Keď pol roka predtým došlo k útoku na chlapca, ktorý bol masívne medializovaný, učitelia nám prisahali, že už nikdy nedopustia, aby ostal Aleš s nejakým dieťaťom sám. K incidentu, ktorý spomína Katarína, došlo o pol roka neskôr. V miestnosti sedelo viacero z tých pedagógov, nezasiahol však ani jediný.” 

V reakcii na neúnosnú situáciu sa už viacerí rodičia odmietli ďalej nečinne prizerať a na ich podnet bola zvolaná rada školy. Učitelia, ktorí neboli svedkami incidentu, sa o ňom dozvedeli od rodičov atakovaného chlapca. Hneď potom, ako jej Katarína ako jediná zo zúčastnených pedagógov bola ochotná podrobne popísať incident vyhlásila školská špeciálna pedagogička, že podá okamžitú výpoveď a za čosi také sa rozhodne nepostaví. Ďalšie dve učiteľky okamžitú výpoveď skutočne dali, väčšina ostatných pedagógov však mlčala. Niektorí dokonca opäť podporovali Šteskovo správanie - hoci v tom čase už nebol riaditeľom školy a ani pedagógom, bol trestne stíhaný za predchádzajúci útok na dieťa a na stretnutí nemal vôbec čo hľadať. K incidentu došlo v piatok, v pondelok už rodičia napadnutého chlapca nepustili do školy. V strachu a strese však urobili chybu a neobrátili sa na políciu s trestným oznámením, hoci tá ich v tom čase na Šteskovu adresu evidovala už niekoľko. Predstava, že aj ich dieťa bude predmetom bulvárnej medializácie bola pre nich neprípustná. Doteraz trvajú na anonymite, ich totožnosť je však autorovi článku známa a meno matky, tak ako aj ostatných zdrojov v tomto článku je pre ochranu súkromia ich detí pred bulvárnou medializáciou uvedené iba menom a iniciálkami priezviska. Dieťa už navštevuje inú školu a na jeho úspešnú integráciu dozerá aj Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Banskej Bystrici.

Matka napadnutého chlapca Katarína M. sa po čase predsa rozhodla pripojiť k ďalším rodičom a vedeniu CPPPaP a dnes vystupuje v úlohe svedka a zákonného zástupcu poškodeného v rozsiahlom vyšetrovaní. K incidentu so Šteskom uvádza: "Syna bola v piatok vyzdvihnúť zo školy moja dcéra, jeho sestra. Okamžite mi volala a dala mi ho k telefónu. Syn mi povedal, že Aleš ho dusil a on sa bál, že zomrie. Ešte doma zjavne nechápal, prečo bol vystavený takému krutému trestu, pri ktorom sa bál o život." Na jeho tele bolo niekoľko zranení, modrín a podliatiny, pri snahe ho rukou umlčať mu Štesko zničil aj okuliare. Syn tiež opísal, čo sa dialo za zatvorenými dverami telocvične. Štesko ním krútil vo vzduchu a vyhadzoval ho do výšky, došlo pritom k zraneniu v predkolení. Zámerné vystavovanie detí stresovým situáciám a metóda pevného objatia vraj niektorým deťom pomáha, uviedol Štesko pri následnej konfrontácii s matkou. Tá syna prehlásila telefonicky do inej školy ešte v deň incidentu. Popisuje tiež, ako sa Štesko pokúšal vysvetliť, prečo sa vôbec s jej synom dostal do kontaktu: "Začal tým, že keďže je môj syn integrovaný potrebuje asistenta a on sa na to sám podujal. Nemal pritom žiadne oprávnenie robiť môjmu synovi asistenta, nemal ani náš súhlas, nemali sme o tom žiadnu vedomosť, ohliadnuc od toho, že v tom čase nebol ani zamestnancom školy a bol v podmienke za násilie voči dieťaťu, hoci kvôli jeho odvolaniu vtedy ešte neprávoplatne." Katarína M. sa snažila ešte pred týmto incidentom na tzv. Kruhoch, ktoré mali suplovať rodičovské stretnutia riešiť problémy so šikanovaním: "Kým syn chodil do školy Dve ruky chodil zo školy domov smutný. Často sa sťažoval, že mu staršie deti robia zle, berú mu okuliare, dokonca ho bili po hlave a kričal o pomoc." Tereza Takáčová ju podľa jej slov odbila tým, že to je iba spôsob, akým si deti medzi sebou budujú hierarchiu.

Na ďalšom učiteľskom stretnutí v úvode padla zo strany náhradného riaditeľa Igora Mihála explicitná podmienka: kto chce v škole naďalej pracovať, musí sa za každú cenu postaviť za svojich kolegov. Učiteľka Katarína G. opakovane upozorňovala, že medzi realitou a tým, ako sa škola prezentuje navonok je závratný rozdiel a rodičia by mali byť o týchto skutočnostiach informovaní. Neuspela. Vedenie využilo fakt, že bola v skúšobnej lehote a z práce ju jednoducho prepustili. Spustilo to lavínu odchodov ďalších pedagógov a rodičia húfne brali svoje deti preč zo školy. Napokon odišla zhruba polovica učiteľského zboru a rovnako približne polovica detí prestúpila do iných škôl.

Prakticky všetci respondenti vo vyjadreniach smerom ku škole používajú množné číslo. Hovoria: “oni povedali, oni napísali, oni urobili,” hoci je zrejmé, že ide vždy o konanie jednotlivca. Psychologička vysvetľuje: “Takéto správanie sa vyskytuje v sektách. Jednotlivec odobrí všetko, čo povie vodca.” Na to reaguje ďalšia priama svedkyňa Andrea F., mama žiaka, ktorý kvôli inému incidentu nedokončil druhú triedu. “Ja iba dúfam, že sa zasa nezopakuje doterajší scenár a že Aleš neostane opäť niekde skrytý a nepôjde sa ďalej… Musí to prestať, deťom sa už nesmie ubližovať. Poznám ho zhruba od roku 2000. Bol vychádzajúcou hviezdou alternatívneho školstva a mnohé veci s Maťou (Šteskova bývalá manželka) robili zaujímavo a dobre.

Podľa Andrei F. sa už v začiatkoch svojej učiteľskej kariéry Štesko správal voči deťom neprijateľne, no jeho vtedajšia manželka excesy tlmila. Andrea popisuje, ako ho opakovane videla ťahať za vlasy malých chlapcov. Učil aj jej dcéru: “Už vtedy Aleš niektoré bežné výchovné situácie nezvládal. Okrem drobných fyzických trestov došlo aj k ublíženiu dieťaťu, ktoré sme už museli riešiť na sedení bábkovom divadle. Vtedy sa to ešte ututlalo, ako aj niekoľkokrát neskôr.” Viacero podobných incidentov napokon viedlo k už spomínanému rozdeleniu na dve školy: mnohí pedagógovia neboli ochotní tolerovať Šteskove neprípustné správanie a začali spolu s Jurajom a Csillou Droppovcami nanovo budovať školu U Filipa, na ktorú sú dodnes prakticky len dobré referencie.

Andrea spomína aj na tábory, pri ktorých Štesko deti nútil vykonávať niektoré činnosti až do úplného vyčerpania. Vybavuje si aj tzv. pranier, kde za trest postavil dieťa, ktoré sa niečím previnilo, do stredu kruhu ostatných detí a vystavoval ho ich výsmechu a ponižovaniu. Zvláštne, že hostilné správanie bolo zvyčajne smerované iba na chlapcov: “Moja dcéra a ani iné dievčatá zvyčajne neboli terčom jeho atakov. Nespomínajú si na to, že by sa ku nim Štesko správal nevhodne.” 

Andrea mala ku Šteskovcom dlhé roky pozitívny, priateľský vzťah, ktorý časom ochladol. Ich cesty sa na mnoho rokov rozišli. O mnoho rokov neskôr hľadala školu pre svojho syna a pre nedostatok iných možností sa rozhodla vyskúšať Fantáziu. Zakrátko sa však objavili prvé problémy: “Štesko doslova podporoval v kolektíve alfasamcov, nechával ich riešiť konflikty násilným spôsobom a nezasiahol ani vtedy, keď došlo k pästnému súboju troch silnejších na jedného. Vraj si deti dokážu poradiť samé. Syn dodnes plače pri spomienke na pocit krivdy, že sa ho nikto nezastal ani v úplne nerovnej situácii.” Ana G. vysvetľuje: “Niekedy je skutočne vhodné, aby si porovnateľne zdatní súperi svoj konflikt riešili medzi sebou bez zásahu dospelého. Problém bol v tom, že pedagógovia nezasiahli ani v prípade, keď si deviatak vybavoval účty s prvákom, alebo keď tri väčšie deti napadli jedno menšie. Priamo tak podporovali šikanu.

Andrein rozhodný podnet na okamžité stiahnutie svojho syna zo školy však mal úplne šokujúci dôvod: “Sedeli sme spolu pri večeri a zo syna vypadlo, že chodí s ďalšími spolužiakmi k Alešovi hore na byt (v skutočnosti išlo o nebytové priestory bývalých tried a kabinetov na druhom poschodí školy. pozn. autora). Štesko je vyzlečený do pol pása a oni ho hladkajú po chrbte a robia mu masáž. On im za odmenu dovolí na počítači hrať bojové hry. Ostali sme s manželom ako obarení.” Je potvrdené, že takto Šteska navštevovali minimálne štyria ďalší chlapci. Ich svedectvá boli spoľahlivo zadokumentované a ich totožnosť je známa nielen orgánom činným v trestnom konaní. Andrea F. uzatvára svoju výpoveď jednoznačne: “Prostredie školy je predchnuté nezdravou sexualitou a vulgárnosťou, čo má priamy vplyv na deti.”  Ďalšie priame svedectvá iných rodičov a niektorých bývalých žiakov majú k dispozícii orgány činné v trestnom konaní a tiež autor článku. Svedčia o tom, že k podobným incidentom došlo v priebehu zhruba dvoch rokov v minimálne 15 zadokumentovaných prípadoch, skutočný počet je však ešte vyšší. Je napríklad k dispozícii priame svedectvo chlapca, vtedy žiaka piateho ročníka, ktorého spolu s ďalšími zatvoril Štesko do triedy v snahe vyšetriť, prečo zahnali do kúta introvertného deviataka. Spolu s ďalšími popisuje, ako ich nechal postaviť tvárou k stene a postupne ich - s výnimkou jedného - chytal pod krk a následne hádzal na podlahu. 

Doteraz uvedené skutočnosti sa mi spočiatku javili ako prehnané, či nemožné. Váhal som, či nejde o banálny názorový spor, alebo akési spiknutie, v ktorom sa jedna znepriatelená skupina pokúša uškodiť druhej. Trvalo takmer rok, kým som sa oboznámil s výpoveďami viacerých priamych a na sebe navzájom nezávislých svedkov týchto udalostí, často dokonca zdieľajúcich úplne odlišné hodnoty. Videl som množstvo dôkazného materiálu a zápisníc z vyšetrovania trestných oznámení, oboznámil sa so zvukovými a videonahrávkami incidentov, fotodokumentáciou a absolvoval konzultácie s odborníkmi. Napriek tomu, že každá z popisovaných udalostí sa skutočne stala sa moje vnútro stále vzpiera pochopeniu, ako je čosi také možné tak dlho tolerovať v 21 storočí v stredoeurópskej škole zaradenej do oficiálnej siete školských zariadení. A to ešte séria článkov na túto tému nekončí. Žiaľ.

Väčšina rodičov žiakov Šteskovej školy, s ktorými som na túto tému hovoril, sa vyjadruje zrozumiteľne a jasne až do okamihu, keď sú konfrontovaní s otázkou, ako je vôbec možné, že napriek toľkým zreteľným signálom a situáciám, ktoré boli úplne za čiarou, nedokázali zareagovať včas a správne a nezačali okamžite chrániť svoje deti. To je miesto, v ktorom sa ich odpovede stávajú nejasnými, rozporuplnými, alebo jednoducho nevedia odpovedať. Nepoznajú odpoveď, pretože racionálne vysvetliť podvedomé obsahy je pre bežného človeka nemožné. Mnohí ani netušia, ako ľahko sa možno stať obeťou obludnej a plíživej manipulácie a nechať si oslabiť či úplne vypnúť obranné mechanizmy. 

O tri dni o tom, ako sa to stalo v Banskej Bystrici a kto sú v skutočnosti ľudia, čo za tým celým stoja.

Aktualizované v pondelok 28 mája o 14.12. hod: Škola Dve ruky pred necelou hodinou zmazala svoju stránku na sociálnej sieti FCB a administrátori viacerých spriaznených stránok priebežne odstraňujú fotodokumentáciu a videá súvisiace s témou článku. Bola tiež odstránená stránka hnutia Empower The Child, kozácke stránky sú tiež priebežne znedostupňované. Zbytočné, pretože všetky bol v predchádzajúcich týždňoch zazálohované a sú k dispozícii pre účely dokazovania.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Ivan Mikloš

Nepredvídateľný užitočný idiot (píše Ivan Mikloš)

Aké poučenie si možeme vziať z Trumpa.


Už ste čítali?