Dajte tie Dve Ruky od detí konečne preč!

Autor: Radovan Bránik | 11.6.2018 o 7:02 | (upravené 11.6.2018 o 21:08) Karma článku: 10,13 | Prečítané:  25517x

Toto je rozlúčkový blog komunity podporujúcej kvalitné alternatívne školstvo v podaní súkromných, cirkevných, či štátnych škôl s Alešom Šteskom a spol. Údajní priekopníci alternatívy z Dvoch Rúk jej v skutočnosti dlho kopali hrob.

Neveríte? Čítajte ďalej a urobte si na to čas. Veľa času. Bude to odporne dlhé, radšej sa posaďte a pripravte sa na to že sa váš svet niekoľkokrát obráti hore nohami, kým sa zas ocitne tam, kde patrí. Podotýkam, že nižšie bude popísaný príbeh jediného dieťaťa z viacerých a jeho špecifiká. Prosím kolegov z médií aby neurobili rovnakú chybu ako v prípade dieťaťa zbitého vtedajším riaditeľom školy, nijako nepátrali po totožnosti obete a sústredili sa na dospelých ktorí zlyhali - bude o čom písať a čo zverejňovať. Fotka, meno a totožnosť dieťaťa však vzhľadom na povahu problému v tomto prípade do médií nepatrí. Tých príbehov je mnohonásobne viac a to je reč len o tých, ktoré riešia, alebo riešili orgány činné v trestnom konaní. Tie o ktorých sa štát nikdy nedozvedel sa v ostatných dňoch objavujú na síce veľkých, ale predsa len uzavretých fórach prinášané ľuďmi, ktorí kedysi nenabrali odvahu obrátiť sa na úrady: našli ju však aspoň medzi rodičmi ďalších potenciálne ohrozených detí a z rešpektu k dôvernej povahe týchto komunikácii o nich nebudem zverejňovať ani čiarku. Chcem však aby bežní čitatelia vedeli že sa to aktuálne deje a že aj v reakcii na moje články sa vovnútri komunity nazbieralo nečakane veľa odvahy a sily postaviť sa k problému zneužitia myšlienok alternatívneho školstva čelom. V najbližších dňoch sa verejnosť určite dozvie oveľa viac aj priamo od nich. Na začiatku rozplietania tohto problému som bol v šoku z toho, ako mohli negatívne javy na škole Fantázia - neskôr premenovanej na Dve Ruky - tak dlho ostávať verejne nepomenované a neriešené. Na konci príbehu je vo mne oveľa viac dôvery v ľudí reprezentujúcich tento typ školstva než kedykoľvek predtým. Nedokázal som nič veľké, mal som len šťastie byť súčasťou povestnej poslednej kvapky ktorou pretiekol pohár trpezlivosti a iba som popísal verejne to, čo už dávne smerovalo ku katarzii a nájdeniu riešenia.

Článok je členený na tri nerovnako dlhé časti. Dôležité sú však rovnako. Prvá časť pre minulosť, druhá pre prítomnosť. Tretia hovorí o budúcnosti a o tom, že je na Slovensku odhadom takmer tisíc detí, o ktorých ste možno ani netušili a veľmi potrebujú vašu podporu a pomoc. Ony a aj ich rodiny a blízki. Skôr, ako politici odídu na prázdniny musia urobiť všetko preto, aby sa na nich nevykašľali. V tejto krajine je zvykom hádzať nepohodlných ľudí cez palubu, tentoraz sa to ale stať nesmie.

Časť prvá: Minulosť.

Matka ktorej dlho nik neveril, hoci mala pravdu

Dieťa z tohto príbehu bolo matke zverené do starostlivosti pri rozvode rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica v auguste roku 2017. Otec už od roku 2014 žil s novou partnerkou, ktorá porodila ich spoločné deti “doma” (v skutočnosti v škole, pôrod odviedol podľa viacerých svedkov a aj vlastných vyjadrení Aleš Štesko) a o dieťa sa starala matka. Dobrovoľne umožňovala otcovi styk s dcérou, ktorá podľa matkiných slov mala s otcom veľmi dobrý vzťah. Pre nečakané patologické zmeny v správaní dcéry však už aj v čase pred rozvodom a aj po ňom preukázateľne dôrazne žiadala, aby sa s ňou v čase stretávania zdržiaval mimo objektu školy, v ktorej pracuje a v nebytových priestoroch aj žije. To otec nerešpektoval. Matka preto opakovane konzultovala s odborníkmi v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Banskej Bystrici, pričom sa dozvedela že sa s podobným problémom v škole stretlo nezávisle na sebe viacero klientov. Riaditeľ tohto štátneho zariadenia Ľubomír Tichý podával v ich záujme trestné oznámenie a rôzne podania na príslušné úrady. 

Vzhľadom na to, že jej dcéra navštevovala inú školu a do Dvoch Rúk ju brával iba otec podala matka vlastné trestné oznámenie 27.9.2017 z dôvodu podozrenia, že dieťa bola sexuálne zneužívané. Neskôr bola informovaná o začatí trestného stíhania vo veci prečinu ohrozovanie mravnej výchovy mládeže podľa paragrafu 211 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona a o nariadení vyšetrovania. Vzhľadom na obavu že táto kvalifikácia nedostatočne zohľadňuje závažnosť protiprávneho konania proti jej dieťaťu sa z vlastnej iniciatívy a po konzultácii s pracovníkmi CPPPaP a ich doporučení obrátila na psychologičku, ktorá 3.10.2017 a 11.10.2017 vykonala vyšetrenie s cieľom preukázania, resp. vyvrátenia faktu predčasnej sexualizácie dieťaťa. Výsledky matka dala k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní. Následne bola 8.11.2017 vypočutá v pozícii svedka na odbore kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ V Banskej Bystrici.

Psychologička a jej posudok na žiadosť matky

Matka odborníčku vyhľadala pre vznik “neprimeraného sexuálneho ladenia s podozrením na možné sexuálne vplyvy” spojené so životom otca v netradičnej vzťahovej komunite žijúcej v nebytových priestoroch na druhom poschodí školy Dve Ruky. Posudok podrobne popisuje spôsob kontaktu medzi dieťaťom a odborníčkou, techniky používané pri vyšetrení a jej pozorovania. Niekoľkokrát pri opise rôznych udalostí sexuálnej povahy prinášaných dieťaťom udáva, že aj počas samotného vyšetrenia “vykazuje prejavy sexuálneho správania, ktoré sú vzhľadom k jej veku 6 rokov jednoznačne neprimerané.” Psychologička potvrdzuje používanie výrazov “vagína, mušľa” v slovníku dievčatka. Dieťa sa pri niektorých otázkach snaží rôznymi spôsobmi vyhýbať odpovedi, dokonca si pchá do úst hromadu cukríkov aj s papierovým obalom. Okrem nejasných náznakov však explicitne opisuje napríklad konanie mladšieho nevlastného brata, ktorý na nej leží a dáva jej do úst penis, za čo ho starší brat bije, hovorí o priamom pozorovaní toho, ako iný učiteľ orálne uspokojuje pod sukňou svoju partnerku. Dieťa tiež uvádza že bolo svedkom sexuálneho styku otca s partnerkou (nakoľko celá skupina žila v jednej miestnosti bývalej školskej učebne - pozn. autora) a podobne. Psychologička tiež uvádza nevhodnosť faktu, že počas návštev u otca dievča spí na jednej posteli s nevlastnými bratmi a jej otec s partnerkou v tej istej miestnosti.

Dokument obsahuje aj konštatovanie, že psychologička pri posudzovaní dieťaťa nebrala do úvahy subjektívny popis udalostí a kontextu. Matkine postoje, názory a očakávania teda na záver posudku nemali vplyv, psychologička vychádzala pri vypracovaní nálezu iba z vyšetrenia dieťaťa.

Samotný záver vyšetrenia obsahuje pasáž, v ktorom psychologička konštatuje že dieťa má tendenciu dodržiavať tabu a zamlčiavať niektoré udalosti, pretože si napriek svojmu nízkemu veku už uvedomuje možné následky ich prezradenia. V závere posudku sa doslova uvádza: “U dieťaťa ale (napriek snahe zamlčiavať - poznámka autora) jednoznačne potvrdzujem sexualizované správanie neprimerané jeho veku. Vo vyšetrení teda potvrdzujem predpoklad prečasnej sexualizácie dieťaťa.” Vzhľadom na to doporučuje “zamedziť stretávanie dieťaťa s otcom, s prostredím kde otec žije, až do ukončenia policajného vyšetrovania.” Ohľadom výskytu konkrétnych incidentov sexuálnej povahy popisovaných dieťaťom pri vyšetrovaní sa psychologička vyjadruje, že majú byť predmetom dokazovania polície.

Otec ktorý nehovoril pravdu, aj keď mu mnohí verili

8.12.2017 bol ako svedok vypočutý aj otec, na rozdiel od matky žiadal o prítomnosť právneho zástupcu. Hneď v úvode výsluchu tvrdil v rozpore s realitou, že od roku 2014 do leta 2017 údajne býval s novou partnerkou v byte na jednej z bystrických ulíc (v skutočnosti tam žila iná otcovi blízka osoba, čo priamo potvrdil o.i. aj jeho blízky príbuzný - pozn. autora) a v lete sa údajne začali sťahovať do rodinného domu v Dubovej. V skutočnosti existuje množstvo aj nimi samými zverejnených videozáznamov, fotografického materiálu a tiež osobných svedectiev detí aj dospelých o tom, že veľkú časť spomínaného obdobia v rozpore s výpoveďou žili s partnerkou na druhom poschodí školy v nebytových priestoroch - narodili sa tam dokonca aj ich deti a že tam žijú opakovane sami potvrdili v rôznych dodnes verejne dostupných komunikáciách, rovnako tento fakt potvrdzujú osoby ktoré na druhom poschodí z rôznych dôvodov a v rôznych obdobiach žili tiež.

Na otázku vyšetrovateľky, či sa na hrách ktorých sa jeho dcéra zúčastnila mohol niekto jeho dcéry dotýkať na intímnych miestach uviedol že nie, že bola iba na kurzoch - hrách pre deti, pričom ide údajne iba o bežné pohybové hry na hodinách telesnej výchovy (!), ktoré nemali žiaden vplyv na sexualitu detí. O tom, že na škole intenzívne pôsobia Empower The Child (Otcovia a deti)Sistema Siberian Cossack, či Together Вместе Spolu, že sa ich otec sám intenzívne zúčastňuje a sú pritom využívané špecifické a “neškodné” hry údajne vyvinuté Andrejom Karimovom sa v celom výsluchu nezmienil ani jediný raz. Pred vyšetrovateľkou ich zatajil, hoci boli dominantným prvkom dodnes mohutne verejne propagovaným vedením školy a jeho dcéra sa ich preukázateľne intenzívne a opakovane zúčastňovala. Existuje viacero videozáznamov a fotografií dokazujúcich, že sa počas nich cudzie osoby opakovane dotýkali intímnych partií dievčaťa. Zverejniteľných je minimum, aj na nich musia byť tváre detí anonymizované. Preskúmateľných orgánmi činnými v trestnom konaní je však viac ako dosť. Nasledujúce snáď postačí na ukončenie nekonečných pochybností a sporov o prospešnosti, či škodlivosti niektorých "hier" pre zdravý fyzický a psychický rozvoj detí a navždy vyvráti tvrdenia, že sú pri nich rešpektované ich osobné hranice - a že pri nich nedochádza ku kontaktu cudzích ľudí s genitáliami detí. Dochádza dlhodobo, opakovane a systematicky. Stačí veriť vlastným očiam a konečne použiť zdravý rozum. A nedovoliť cudzím ľuďom ošahávať vlastné deti, hoci je strýčko Andrej inak celkom roztomilý chlapík a panie učiteľky sú milé a ochotné odpovedať na každú otázku záujemcov o štúdium na tejto škole. Vaše deti za to platia privysokú cenu. Dlžíte im vysvetlenie a aj oveľa viac.

Na otázku či bola niekedy jeho dcéra zverená do starostlivosti istého Aleša Š. alebo jeho družky Terézie T. otec odpovedal, že nie. Existuje pritom viacero dôkazov a tiež svedectvá, že nehovoril pravdu, nestávalo sa to iba na Slovensku, kde bolo dieťa neraz v spoločnosti Aleša Š. a Andreja K. bez prítomnosti otca, dievčatko bolo napríklad ponechávané v ich starostlivosti aj počas spoločnej dovolenky v zahraničí.

Na otázku vyšetrovateľky, či niekedy jeho dcéra chodila po žeravom uhlí (matka v trestnom oznámení poukázala na jej popálené chodidlá v auguste 2017 o ktorých samotné dieťa vypovedalo, že boli spôsobené chôdzou po žeravom uhlí - pozn. autora) otec odpovedal že toho nebol svedkom, že sa len raz stalo, že dospelí chodili po žeravom uhlí, ale dcéra sa toho nezúčastnila a že deti keď chodia bosé, zašpinia si nohy. Jeho partnerka však v dodnes verejne prístupnom FB statuse doplnenom videom zo 16 augusta 2017 tvrdí úplný opak: “Prebiehali sme, chodili, tancovali po uhlíkoch a s nami naše deti.” Tento spoločný večerný zážitok dokonca označila za “niečo ako spoločný orgazmus."

Asi najobludnejšie však pôsobí odpoveď otca na otázku vyšetrovateľky, či si všimol v správaní dcéry v roku 2017, alebo skôr nejaké sexuálne prejavy neadekvátne jej veku. Na rozdiel od iných otázok ku ktorým sa vyjadroval stručne je v tomto prípade jeho odpoveď bezkonkurenčne najrozsiahlejšia. Tvrdí, že dcéra vlastne odmalička “prirodzene” nadmerne inklinuje k mužskému pohlaviu a podrobne opisuje, ako je jej dnešné správanie len prirodzeným pokračovaním toho, čím bola vždy. Už spomínaný psychologický posudok vyžiadaný matkou a aj ten nasledujúci vypracovaný na pokyn vyšetrovateľa však popisujú úplne inú realitu. Otec si vlastnú zodpovednosť za to čo sa v škole stalo jeho dcére vôbec nepripúšťa, aspoň nie pri výpovediach pred úradmi. Podobnosť so spôsobom obrany Aleša Šteska v prípade napadnutého žiaka nie je aj vzhľadom na právne rady vôbec náhodná: za všetko vlastne môžu vždy deti a ich údajné diagnózy. Dospelí muži sa vlastne agresiou voči nim len bránia.

Výpoveď otca je v takmer polovici odpovedí v rozpore s objektívnou realitou, v mnohom neúplná, či skreslená, vo väčšine prípadov možno dokázať že ide o vedomé zavádzanie. Zverejňovanie množstva zhromaždených dôkazov a výpovedí očitých svedkov by bolo jednak ohrozením dieťaťa sekundárnou viktimizáciou a tiež nad možnosti tohto článku, sú však k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní. Tie sa zjavne už vo fáze vyšetrovania nedostatočne oboznámili so skutkovým stavom, nezabezpečili dostatok dôkazov a uverili výpovedi otca napriek tomu, že vyvrátenie niektorých z jeho tvrdení bolo otázkou niekoľkých desiatok minút strávených za počítačom a dôkladným porovnávaním verejne dostupných zdrojov vyvracajúcich, alebo spochybňujúcich jeho výpoveď. Vyvrátenie, alebo odhalenie lživej podstaty u ďalších odpovedí si vyžadovalo niekoľko dní terénnej práce a konfrontácie s priamymi svedkami. Keď to dokázal jednotlivec opakovanými návštevami Bystrice, pre miestnych policajtov a prokurátorov by ani toto nemusel byť neriešiteľný problém.

Rozhodne nechcem zhadzovať celú prácu polície - v časti kde konala postupovala väčšinou správne. Rozhodne ale nešla do dostatočnej hĺbky, pretože nezistiť že na základnej škole v krajskom meste už roky pôsobí a získava stále väčší vplyv osoba ktorej venujú pozornosť niektoré nemenované bezpečnostné zložky štátu a ktorej kontroverzné metódy boli v Bystrici verejným tajomstvom je - fail. Nikde v spise a policajných evidenciách sa riziká spojené s pôsobením Andreja Karimova a jeho nasledovníkov neobjavili, hoci práve on bol akcelerátorom negatívneho smerovania školy - nikde ani zmienka o tom, že vôbec existuje a že dokonca úspešne získava stále väčší vplyv. A nik si nedal tú prácu aby dôkladne preskúmal či jeho proklamované čisté úmysly nemajú úplne iné pozadie - jedna z našich inštitúcií a tiež kontrarozviedne služby spojencov majú pritom jeho organizácie v merku už dávno. Či sa policajti dívali inam podceniac situáciu, alebo vedome, ani jedno z možných vysvetlení ich nectí. Sú prví, no zďaleka nie poslední kto v tomto príbehu v niečom zlyhal.

Vyšetrovateľka po vypočutí matky a otca

Vyšetrovateľka v snahe zabezpečiť rozsiahlejšie poznatky získané už v prvom psychologickom posudku pribrala do konania znalca. 26.1.2018 sa v poobedňajších hodinách na podnet orgánov činných v trestnom konaní realizovalo komplexné klinicko-psychologické vyšetrenie v ambulancii klinickej psychologičky.

Klinická psychologička na výzvu vyšetrovateľky

Klinická psychologička vykonala komplexné a rozsiahle vyšetrenie dieťaťa, ktoré nesmie a nemá byť predmetom medializácie v časti, v ktorej sa môže neprimerane negatívne dotýkať jej samotnej. Je ale nevyhnutné, aj to len v obmedzenej miere zverejniť informácie ktoré sú potrebné pre verifikáciu príbehu a teda dosiahnutie ochrany existujúcich, alebo budúcich obetí. To je aj hlavná motivácia matky ktorá poskytla pri príprave tohto materiálu plnú súčinnosť v snahe ochrániť aspoň iné deti pred podobnými následkami.

Poznatky z úvodného pozorovania teda vynechávame vzhľadom na potrebu ochrany dieťaťa, výsledky odberu anamnézy od matky tiež pre jej možnú zaujatosť. Z rozhovoru s dieťaťom vyberáme iba niekoľko výpovedí týkajúcich sa iných osôb, pretože ony sú hlavnými postavami tohto príbehu, nie sedemročné dieťa.

Dievča spontánne potvrdilo, že v čase keď ju matka odovzdávala “chodila k otcovi do školy” - v celom vyšetrení sa ani raz neobjavil ním vo výsluchu udávaný byt v meste, v ktorom údajne s partnerkou žili od roku 2014 do leta 2017. Opisuje zlý vzťah a konflikty s dcérou Aleša Š., ktorá jej robila zle. Znovu opisuje, ako videla že Aleš Š. bol “Tete” pod sukňou a nebolo to len chvíľu, ona to videla. Otcova partnerka chlapcov (svojich synov - pozn. autora) bila bičom a oni kričali o pomoc, ju však nezvykla biť. Na tému náhleho objavenia sa výskytu slova "sex" v jej slovníku opisuje, že vie čo to je, že “sa niekto sexuje,” keď si niekto holý ľahne na holého, chlapec na babu, videla to u tata v telke, pustili jej to otec a jeho partnerka. Pozerali to s inými dospelými aj ďalšie tri deti pedagógov. Dieťa zmieňuje aj jazyk otcovej partnerky vo svojich ústach.

Vysetrovateľka žiadala uviesť či sa u dieťaťa prejavujú sklony ku konfabulácii a v akom smere. Znalkyňa odpovedá, že počas vyšetrenia žiadne sklony ku konfabulácii neboli zistené.

Vyšetrovateľka tiež žiadala posúdiť či je sexuálne správanie primerané jej veku a ak nie, v čom vidí znalkyňa odlišnosti. “Ak je toto prirodzené objavovanie ponechané na dieťa, bez neprimeraného zasahovania okolia, nie je dôvod, aby zažívalo vnútorný konflikt tak, ako sa to deje u maloletej…” Znalkyňa potom popisuje typický priebeh u dieťaťa ktoré nebolo sexuálne atakované a popisuje odlišnosti v prípade dievčatka: “Takto sa (dieťa - pozn. autora) správa až v prípade, že táto oblasť (genitálie - pozn. autora) bola neprimerane prestimulovaná a tak na ňu dieťa dáva väčší pozor a snaží sa ju chrániť.” 

Psychologička ďalej uvádza, že “Detská sexualita, ktorá sa vyvíja prirodzene vo veku maloletej, nemá byť interakčná. Teda je neprimerané, ak ide o uspokojovanie potrieb niekoho iného… Detská sexualita rozhodne nemá byť imitáciou správania sa dospelých. Ak sa také správanie objavuje, dá sa predpokladať že dieťa bolo vystavené neprimeraným podnetom sexuálneho správania sa dospelých… Aj z tohto pohľadu sa javí téma sexuality u dieťaťa neprimerane otvorená.

Na tému údajného pozorovania orálneho uspokojovania “Tete” Alešom Š. znalkyňa uvádza: “bolo zjavne mimo chápania maloletej, a preto je málo pravdepodobné, že by dokázala takú predstavu vyprodukovať samostatne, bez vonkajšieho podnetu.

Vyšetrovateľka sa v predposlednej otázke pýtala znalca či dieťa vykazuje znaky sexuálne zneužitého dieťaťa a či existuje predpoklad že sa mohlo zúčastniť sexuálnych aktivít. V odpovedi sa hovorí že dané udalosti prežila, inak by také správanie nemohla predvádzať. Znalkyňa sa tiež opiera - vzhľadom k dlhšiemu časovému odstupu od páchania niektorých skutkov a teda zníženie produkcie popisovaných zážitkov - aj o časť predchádzajúceho posudku. Je teda veľmi pravdepodobné, že si niektoré incidenty ktoré sa stali dávnejšie v čase vyšetrenia dievčatko už nepamätalo a skutočný rozsah neprípustného správania bol významne vyšší.

Inak povedané, dieťa bolo preukázateľne priamo v objektoch a na pozemku školy s vedomím otca dlhodobo vystavované explicitným sexuálny zážitkom rôzneho druhu absolútne neprimeraným jeho veku a (ne)zrelosti - na mieste do ktorého ľudia s dôverou dávali svoje deti veriac že práve tam im nič podobné nehrozí. Okruh možných páchateľov je pomerne malý a pozostáva prakticky výhradne z kmeňových zamestnancov školy - desivou správou je že najohrozenejšou skupinou z troch boli práve deti niektorých pedagógov, resp. úzkeho kruhu spolupracovníkov, ktoré sa dlhodobo zdržiavali v dvoch z mnohých miestností druhého poschodia. Druhou najohrozenejšou skupinou boli denne dochádzajúci žiaci ktorí po vyučovaní odchádzali, tí sa stávali občasnými náhodnými terčami nezvladnutých excesov konkrétnych osôb - viz. napríklad jediný zatiaľ medializovaný prípad útoku bývalého riaditeľa na žiaka. Najmenej ohrozenou skupinou boli takzvani domškoláci, čo je skupina niekoľkých stovák detí, o ktorých existencii väčšina bežnej populácie dodnes ani netuší.

Dalo by sa v rovnakom duchu pokračovať ešte dlho a ešte viac odkrývať svet, do ktorého by za normálnych okolností nikoho nič nebolo. Ibaže tieto okolnosti normálne nie sú. V tom ideálnom svete by ani nikdy prvý posudok a ani ten druhý nemuseli vznikať. Ak ešte v tejto chvíli čo i len jediný človek váha, či predsa len predchádzajúce tri články neboli postavené na vode, alebo obsahovali nepravdy, či zveličenia, alebo nebodaj zveličujem ešte aj v tomto článku, pripájam pointu tohto príbehu - jediného zverejneného z viacerých o ktorých verejnosť doteraz netuší a prebieha v nich podobné vyšetrovanie - v podobe citácií z právoplatného rozhodnutia súdu, ktorý s výsledkami vyššieuvedených úkonov pracoval pri rozhodovaní.

Čo skonštatoval súd v uznesení o neodkladnom opatrení

Najprv kritika: súd sa prakticky vo všetkom spoľahol na výsledky práce polície a nezadovážil si dosť vlastných kvalitných dôkazov o skutočnej povahe zdanlivo nevinných aktivít na škole Dve Ruky - pritom v texte rozsudku sa uvádza, že si bola sudkyňa vedomá toho, že voči predstaviteľom školy v tom čase už rôzne ďalšie inštitúcie, jednotlivci, či polícia vedú iné konania v rôznej fáze riešenia a že je v hre množstvo podobne motivovaných trestných oznámení. Súd sa však uspokojil so zbežným preštudovaním webových stránok patriacich škole a nezistil na nich nič závadné pre dospelých. Skonštatoval však, že pokiaľ aktivity otca maloletej a jeho partnerky - na mysli mal kurzy a prednášky so sexuálnou tematikou - zasahujú do osobnej sféry maloletého dieťaťa, môže to mať za následok nepriaznivý vplyv na fyzický a psychický vývin dieťaťa. V škole kde sa nerešpektovanie hraníc stalo pravidlom je to viac ako problém. Tri Karimovove projekty sú pritom navzájom tak prepojené, že prakticky pri každej z nich sa miešajú akcie pre deti s akciami pre dospelých - či dokonca práve toto prepojenie je často ich podstatou. Otec, jeho partnerka a ďalší pedagógovia sú pritom certifikovanými inštruktormi jedného z týchto projektov a aktívnymi účastníkmi ďalších dvoch.

Zároveň súd uviedol: “…súd mal za osvedčené, že maloletá vykazuje neprimerané sexuálne správanie a má sexuálne prejavy, ktoré nezodpovedajú jej veku a vyspelosti.” Súd sa zároveň vyjadril že “styk otca a maloletej sa uskutočňuje v totožnom prostredí a totožnom čase, v ktorom sa realizujú aj kurzy dospelých, súd nepovažuje toto prostredie za vhodné pre maloleté dieťa.” Pripomínam, že je reč o prostredí základnej školy.

Už to samo osebe mohlo a malo byť dôvodom na zvýšenú ostražitosť, či okamžitý zásah aj v záujme ostatných ohrozených detí zo strany iných zainteresovaných subjektov: polície, prokuratúry, Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, či Štátnej školskej inšpekcie a ďalších. Podľa v tejto chvíli ešte nedostatočne overenej informácie však smeruje trestné stíhanie v tejto veci k ukončeniu bez vznesenia obvinenia, alebo sa tak už dokonca stalo. Skutok sa - opäť raz - nestal, alebo - opäť raz - nebol trestným činom. Nestalo sa vlastne prakticky nič okrem toho, že 3.11.2017 došlo zo strany súdu k nariadeniu neodkladného opatrenia v zmysle, že otec sa môže kontaktovať s dcérou len v presne vymedzenom čase a za prítomnosti matky. Súd tak na relatívne krátky čas fakticky znemožnil akúkoľvek ďalšiu príležitosť aby sa dcéra dostala znovu do prostredia, v ktorom ju svojim odbrzdeným postojom k všeobecne akceptovaným spoločenským hodnotám niektorí ľudia dlhodobo ničili - nedošlo však k dlhodobej úprave styku.

Posledná otázka vyšetrovateľky sa pritom týkala možných budúcich následkov dlhodobej tolerancie jej otca k spôsobu života ktorý je neraz spôsobilý zničiť dlhoročné vzťahy dospelých ľudí. Na budúci život malého dieťaťa však majú jednoznačne devastačný dopad a z prognózy vyslovenej znalkyňou doslova mrazí. V predbežnom opatrení spred pol roka sa uvádza ako argument, že znaleckým skúmaním nebolo preukázané, že by sa na priamom sexuálnom zneužívaní podieľal jej otec a je pravdou, že zrejme nepodieľal. Nie. On "iba" opakovane vedome privádzal svoje vlastné dieťa do prostredia v ktorom si zopár ľudí uverilo, že práve oni predstavujú tú pravú podobu alternatívneho školstva a že si preto môžu dovoliť prakticky čokoľvek. Ale je sa čomu čudovať? Človek na ktorom to celé stojí a padá sa odmietol k veci akokoľvek vyjadriť, hoci ide aj o udalosti ktoré nemajú priamy súvis s aktuálne prebiehajúcim a stále právoplatne neukončeným súdnym konaním v trestnej veci napadnutia žiaka. Nuž som si zadovážil jeho výpoveď z verejne dostupných zdrojov, konkrétne z archívu relácií ktoré moderuje, alebo sa ich zúčastňuje ako hosť na Slobodnom vysielači. A veci odrazu začali dávať logiku. 

Časť druhá: prítomnosť.

Mentálny svet Aleša Šteska​ a jeho spolupracovníkov ich vlastnými slovami

Zhotovil som prepisy časti niektorých dielov relácií, alebo prednášok, žiaľ veľmi dlhé, no inými byť nemôžu z dvoch dobrých dôvodov. jednak preto, lebo nechcem byť obvinený že som niektoré veci vytrhol zlomyseľne z kontextu a druhak preto, že dávajú odpovede na otázky, ako sa vôbec mohla škola Dve Ruky tak veľmi posunúť, že ju ani pri najlepšej vôli už dávno nemožno nazvať alternatívnou, hoci na tomto imidži naďalej usilovne pracuje. Koľkí z vás vedeli, čo si Aleš Štesko skutočne myslí o svete? A koľkí z vás by mu s dôverou zverili svoje deti keby tušili, že ide o človeka s hlbokým vnútorným konfliktom medzi jeho predstavami o živote a platným právnym poriadkom Slovenskej republiky? Napríklad čo sa týka sexuálneho styku s osobami mladšími ako 15 rokov - buď medzi sebou, alebo dospelej osoby s osobou ktorá tento vek nedosahuje? Vedeli ste čo sa v skutočnosti deje na kurzoch "Prežitia"? Nie je to ohováranie a dezinterpretácia - autorom nasledujúcich vyjadrení je samotný Aleš Štesko. Bolo ťažké vybrať nejaké signifikantné pasáže z desiatok predlhých relácií, pretože do ktorejkoľvek zablúdite, takmer naisto objavíte nejaký skvost. Nezvyknem linkovať to rádio, ale pre možnosť presvedčiť sa na vlastné uši robím výnimku. Archívy troch relácií vedených ľuďmi zo školy nájdete tu: Štesko, Junga a Pisárová.

Aleš Štesko na prednáške v objekte školy na tému príliš konzervatívneho prístupu spoločnosti k sexuálnemu životu žiakov základnej školy a o svojskom pochopení princípov Summerhill.

Štesko: “Podľa mňa to dobre prebieha v Summerhille. A Neil o tom napísal kapitolu v svojej knihe. Tam je proste slobodné prostredie, internát dokonca pre dvojice, a riešil to tam tak veľmi ľudsky. To bola hyperkonzervatívna doba, to bolo od začiatku Summerhillu až po 60 roky, čo on o tom písal. Proste veľmi kruté časy. Napriek tomu to v Summerhille ustáli jednoducho tak, že nechal tie dvojice bývať spolu, iba k nim vždy prišiel a povedal, keby si ty otehotnela tak našu školu zavrú. A oni to zvládli. A potom si už len domýšľam čo sa dialo keď v slobodnom prostredí, keď sa môžu tie deti nezúčastniť vyučovania a ísť spolu do lesa a hrať sa hry a trošku sa obchytkávať a hľadať si to a pusinkovať sa.. Trošku im to závidím. Tá chyba je v tom že oni (deti v slovenských školách - pozn. autora) nemajú tú možnosť. Vidím to aj na tom že keď my ideme do lesa, máme také akcie, volajú sa Prežitie, ideme na chatu do lesa mimo civilizácie, tak oni väčšinu času strávia zavretí v izbách hraním rôznych hier ktoré sú o takom vyzliekaní, takom dotýkaní, pusinkovaní, a je zaujímavé že čím vo väčšej skupine to prebieha, tým je to zdravšie. Lebo keď sa zavrie trebárs dvojica niekedy niekde, tak vie ten chalan prekročiť hranice toho dievčaťa tak, že ona sa nevie obrániť. Aj keď zažil som to už aj naopak, že chalan sa nevedel obrániť.. To sa v skupine detí, alebo pubertiakov nedeje, vždy je tam niekto kto to zastaví, povie že dosť, že toto už je ináč. Muselo by to byť nastavené tak a to sa u nás nestalo, že celá skupina si chce užiť. No a keď tieto príležitosti nie sú tak potom ten mládežník si kradne chvíľky, proste zoberie dievča tajne, potichu sa niekde zavrú a teraz rýchlo to všetko musia vyskúšať, za hodinu kým sa rodičia vrátia domov. To je obrovský tlak. Keď im celá tá spoločnosť praje, tak je to pre nich náročná úloha to objaviť, ako to funguje, ale keď im spoločnosť nepraje a sú pod tým tlakom že nikto sa to nesmie dozvedieť, ona nesmie otehotnieť a rodičia prídu o hodinu a všetko to musím stihnúť, to je úplne šialené. A teraz často vidíme ako tie obete tie dievčatá, ale ja som si uvedomil ako veľmi zle to vplýva na chlapcov. Že ten tvrdý sex bez predohry, rýchlovka, bum bum koniec, zaspím, to nerobí tým chlapcom dobre, ani mužom keď to robia ako muži. My vieme že tam chýba to spojenie, ten vzťah, a niekedy je to také mylné myslenie, že nejaká žena to predsa prinesie. A my nevieme že to prinesie tá žena, ale ten spôsob akým to prebieha. V muslimských kultúrach niektorých je bežné, že dospievajúci chlapci sa idú učiť k starším ženám. Tí to majú potom také čistejšie. Rozumiem tomu obzvlášť, keď je to spoločensky akceptované a podporované. Vieš si predstaviť, že za tvojou ženou príde nejaký štrnásťročný na výuku, to vieš aj vydržať celkom, nie?

Rozpačitý ženský smiech z publika, potom ženský hlas: “Mne sa nechce veriť že moslimovia môžu robiť niečo zdravé v súvislosti so sexualitou alebo so vzťahmi.

Štesko: “To je ten obraz ktorý v nás vytvárajú teraz. Ako ťažko by sme nenávideli niekoho kto vie robiť niečo zdravé. Keď sem išli Nemci útočiť, tak ich kŕmili takými príbehmi, že Slovania jedia svoje prvé deti a podobne. Ono to vážne tak bolo, tí Nemci to tak mali, preto to tak s ľahkosťou do nás strieľali. Oni nás vlastne išli zachrániť od toho barbarstva v ktorom sme žili.

...

Aleš Štesko na tému obdivu k násiliu a vzrušenia spojeného s predstavou streľby do davu a násilia páchaného na deťoch Andersom Breivikom počas prednášky v budove školy Dve Ruky -nahrávka vznikla zhruba rok pred medializovaným útokom na žiaka.

Štesko: “Problém tej slabosti a submisivity je že sa to vlastne zbiera v človeku. A taký submisívny a slabý človek, to je otázka času, kde v nejakom vzťahu voči žene, alebo voči deťom, alebo voči kolegom v práci, alebo nejakej inej skupine ľudí to vybuchne a vtedy je veľmi nemilosrdný tyran. Keď si vezmeme občianske vojny na Balkáne pred 20 rokmi, alebo teraz v tej Ukrajine, to ukázalo, že keď bežný pospolitý ľud, takýto akí sme my sa dostane k zbraniam, muži, tak vlastne robíme oveľa väčšie násilie ako bežná regulérna armáda. Také nezmyselné veci ako mučenie a znásilňovanie a úplne šialené veci. To nevychádza práve s problémami s mocou. Tam vybuchnem a zrazu sa môžem vybúriť. To je veľmi zaujímavá myšlienka mať moc, zobrať novorodenca, zobrať ho za nohy a tresnúť s ním o stenu. Kam až vlastne siaha moja moc, ktorá v bežnom zákonnom štáte je pomerne obmedzená, ale zrazu je situácia, kde môžem - a potom to skúšam. Na ženách, na mužoch, hej? A tam ide o to naozaj čo všetko sa až dá urobiť. A to siaha naozaj ďaleko za hranice akejkoľvek ľudskosti, alebo humanity z nášho pohľadu, no ja by som chcel povedať, že vlastne je to veľmi ľudské v kontexte toho čo hovorím.

Tlmočník sa uisťuje, či dobre počul: “Ľudské?

Štesko: “Ľudské. Prirodzené.

Otázka ženy z publika: “Ale prirodzená je tá tyrania, či čo je prirodzené vlastne?

Štesko: “Ako vyzerajú tie formy toho vybuchnutia. Celý život sa to v tom človeku zbiera a on sa potom v Paríži postaví a vystrieľa ho do davu ľudí, tých fanúšikov. To je úplne fascinujúca vec.

Žena overuje: “A to je ľudské v zmysle toho, že má nespracovanú tú moc?

Štesko: “Že je to prirodzené. Ako priznám sa že aj mňa vzrušuje myšlienka sa postaviť so samopalom pred dav ľudí. Obzvlášť fanúšikov Eagles of death metal. Sú tam, hej? Všetci tí v tých čiernych bundách… (šepot - pozn. autora) a zrazu takto ich strieľam a oni padajú. Ja tomu rozumiem. Rozumiem tomu čo vlastne človeka vedie k tomu aby to urobil. A nie je to veľmi vzdialené tomu v čom žijeme my. Bol som na jednej prednáške Iris Johansonn keď hovorila o Breivikovi, to je ten čo čo v Nórsku zastrelil sto ľudí a ona rozoberala tú situáciu že on to vlastne urobil veľmi premyslene, chladne. A my máme teraz takú predstavu že určite ho týral otec, určite musel mať otca alkoholika, mama ho zneužívala, alebo niečo takéto tam muselo byť. A vtedy je to pre nás pochopiteľné. Ale Iris práve hovorila že v jeho živote nebolo vôbec nič takéto. Mal normálnych rodičov, pracujúcich, viacmenej normálne vzťahy so ženami, jedna mu dala kopačky. Ale ináč nič mimoriadne.

...

Pasáže z viacerých dielov relácie Veroniky Pisárovej, zástupkyne zriaďovateľa školy Dve Ruky “Dve hodiny pre maminy” vysielanej na Slobodnom vysielači v ktorých bol hosťom Aleš Štesko. K téme utečencov sa títo dvaja vracajú opakovane a z rôznych uhlov pohľadu.

Štesko: “Poďme sa vrátiť k utečencom a teroristom. Máme tu nejaké vystresované mamičky, ktoré budú živiť túto spoločnosť šialeným strachom. A jediný, kto to môže vyhrať sú muži. Pretože tí muži môžu každej takej vystresovanej mamičke povedať svojim vnútorným naladením, že to zvládnem. Nemusí to byť vlastný muž, môže to byť taký čo sa náhodne na ulici stretne s takou vystresovanou ženou ktorá vidí takého Araba, vidí ako sa desí a on príde k nej, dá jej ruku na rameno a povie jej - to je v poriadku.” 

Pisárová: “Myslíš, že taká situácia môže vôbec nastať, že na Slovensku nájdeš takého muža, ktorý zbadá vystrašenú matku na ulici a povie - nebojte sa pani, ja ho zabijem, keď bude provokovať, hej?

Štesko: “No, to je veľmi zaujímavá otázka, pretože ten strach sem príde, tých milión Arabov sa tu rozdistribuuje po tých krajinách, tá EÚ to jasne ťahá na tie kvóty a oni sa postupne vypustia z tých utečeneckých táborov a budú fungovať aj v spoločnosti, no a potom to príde. No a teraz bude dôležité, že čo sa stane. Že ten muž, keď sa objaví nejaký Arab začne robiť s tým Arabom, alebo s tou vystresovanou mamičkou? Ja uprednostňujem tú vystresovanú mamičku, lebo perspektíva, šanca, že to bude práve ten Arab, terorista ktorý mi chce ublížiť, to si vyhodnotím hneď na začiatku polsekundovým nacítením, ale potom tam vidím tých vydesených okolitých ľudí. Dosť som na to zvedavý ako to reálne sám ľudsky zvládnem v tých situáciách. Ale už som naučený natoľko že viem, že v životných situáciách sa treba pozerať opačným smerom odkiaľ ide hluk, alebo zdroj nejakého nebezpečenstva. To znamená, že keď ma niekto masíruje myšlienkou že treba sa pozerať na to, že sem prišlo milión utečencov tak ja viem že sa treba pozrieť úplne opačným smerom.”

Pisárová: “Na tých ľudí asi nie? Čo to spôsobilo a ako to funguje, hej?”

Štesko: “V tejto situácii je to skôr že strach mi naháňajú ľudia, ktorí sa budú báť. Lebo tí vystrašení ľudia tí budú schopní naozaj extrémnych vecí. Arabi možno nie. Utečenci.”

Pisárová: “Mňa napadla možno taká až jednoduchá vec, ale nevyjde náhodou tie krajiny ktoré ubytujú utečencov v nejakých táboroch lacnejšie zaplatiť im letenku domov, ako sa o nich starať? Že ich proste deportujem a odprevadím ich až domov, že celé lietadlo, prosím vás dajte mi teraz lietadlo, ja vám ho zaplatím a všetkých pošleme do prdele. Naspäť. Veď to dokonalým byrokratickým systémom by to malo fungovať, nie?”

Štesko: “Áno, ale takto nie je postavená tá otázka, otázka je postavená tak, že oni nám ich sem nasáčkovali a čakajú, že my sa z toho poserieme. A my sa z toho naozaj poserieme, lebo ako naozaj robiť kroky proti tomu a vracať ich do krajiny ilegálne, hej?”

Pisárová: “Akože ilegálne?”

Štesko: “Že vysvetliť im, že tuto ich nečaká nič dobré, lebo my sa budeme báť a budeme vám robiť zle, čo je myslím stratégia takých tých extrémnych pravičiarov, hej, rôznych fašistov a tak ďalej, my vám vysvetlíme, že sa tu budete cítiť zle… To nebude fungovať.”

Pisárová: “Prišiel mail od poslucháča, keď sme začali znova o tých utečencoch, čaute, keďže neverím, že naše elity vyriešia tento problém odsťahoval som sa z mesta Bratislava, kde dopadnú pravdepodobne rakety na veliteľstvo NATO - aha, takže bude v Bratislave - vieš že sa bude stavať v Bratislave základňa, že to náš parlament schválil, hej?”

Štesko: “Nie, ale očakával som to.”

Pisárová: “Ja som sa to tiež dozvedela nedávno a teraz píše poslucháč, že asi v Bratislave a ohľadne imigrantov medzi ktorými sú bez nejakého zavádzania minimálne U.S. umiernení teroristi, čo bolo na x.y. fotkách a je menšia šanca že sa nejaký terorista pôjde odpáliť niekam na slovenskú dedinu. Paľo. Ale hej, keď máte strach z teroristického útoku, tak väčšie mestá sú asi zaujímavejšie a možno žiaľ mestá v okolí jadrových elektrární, ešte viacej.”

Štesko: “Ja si myslím, alebo skôr napadol ma taký obľúbený citát môjho obľúbeného učiteľa Andreja Karimova, že keď sa naučíme vlastne pracovať ako muž, keď sa naučím pracovať s týmito témami v sebe, tak je úplne jedno, kde budem žiť, lebo vlastne sa budem vyhýbať týmto veciam len svojim.. len tým že tam som. A to potom reálne môže vyzerať tak, že ja som v nejakej miestnosti, príde tam nejaký Arab s bombou, on ju cvakne a ona mu nebude fungovať.

Pisárová: “Jasné.”

Štesko: A to práve spôsobí ten silný človek, ktorý tam je jednoducho tým, že to tak ošetrí. To je komixový princíp, že keď sa niekde že keď sa niekde tlačí nejaká extrémne unavená, alebo extrémne zranená entita, nejaký proste zloun, nejaká zlá záporná postava, tak existuje potom nejaká pozitívna postava, taká, ktorá je ako vyvažuje ho, ale musí to v sebe nájsť. A to je myslím to. že oni nám sem teraz dosáčkovali tých utečencov akože, veľmi rád by som sa vyhol tomu aby som ich označoval ako zlých, lebo oni sú len proste také akí sú, a my môžeme naozaj na tomto pocítiť veľké príkorie. Ale máme v sebe ten potenciál, aby sme sa s tým vyrovnali napríklad takto. Oni sem prídu, budú kultúrne iní, budú nám robiť zle, ale my to zvládneme, prejdeme cez to a ukážeme im tie možnosti, oni sa uvoľnia, prestanú sa nás báť, lebo v prvom rade oni sa boja nás ešte viac, ako sa my bojíme ich a v tej chvíli začne komunikácia a začne vzájomné zdieľanie. A oni nás obohatia tým čo majú a my ich obohatíme tým čo máme my a zrazu úplne krásna sociálna inklúzia.”

Pisárová: “To bude ale nejakú dobu trvať.”

Štesko: “To môže trvať aj veľmi krátko v prípade že muži upokoja celú tú vec na Slovensku, že nech si v novinách píšu čo chcú, my ako muži, a nemusí ich byť až tak veľa, proste toto zvládneme.”

...

Štesko: “Pre mňa je skôr zaujímavý ten pracovný koncept, že týmto spôsobom poďme v tých mamičkách vyvolávať strach. Lebo každopádne sme hodne zaťažení na svoje deti, u nás sa bežne nosí to že dieťa, to je na prvom mieste. Rodina je na prvom mieste u mužov, hej? To im trošku berie silu a to je veľmi zdravé pre ten svetový poriadok, a každopádne to funguje. No a teraz v podstate tak ako som povedal, hej? Alebo ako, v tejto relácii to sa mi páči, ako si to začala točiť, že ako to môžu vnímať ľudia to, o čom sa tu rozprávame. Jednoznačne to odľahčujeme. A to treba tak vnímať, že to naozaj ľahké je. Ja som napríklad nedávno zažil také stretnutie s ľuďmi ktorí pracujú v Afrike v jednom z väčších slumov, jednom z väčších hovorím, že ich je tam viac, dva milióny ľudí žije na kope a denne tam umiera dva a pol tisíc detí v naozaj veľmi veľmi zlých podmienkach.”

Pisárová: “Hej.”

Štesko: “A to mi príde oveľa viac tragické ako to že tuto zomrie sto fanúšikov Eagles of death metal, hej? Naprogramovaným spôsobom." 

Pisárová: “A oni z toho spravia boom a tam si to nikto nevšíma lebo to je veľmi ďaleko.”

Štesko: “Hej, a v podstate aj ten Paríž je veľmi ďaleko. Ja ho môžem mať na saláme.”

Pisárová: “Je to Európa, vieš, to sa k nám rýchlo môže dostať keby chceli, takže to bolo dobre naprogramované.”

Štesko: “No ísť na týždeň na exkurziu na onkológiu akejkoľvek blízkej detskej nemocnice a človek tam zažije naozaj vážne problémy, hej? Tým chcem povedať že toto je utrpenie, hej, zomreli nejakí ľudia, ostatní sú smutní a tak ďalej, ale toho utrpenia je tu veľa aj mimo toho. A akonáhle niekto začne zámerne vyťahovať toto utrpenie, pričom celé roky ignoruje to ostatné utrpenie, tak tým niečo varí. Nejakú polievku. A tá je naozaj o strachu a o tom spojení že my tu máme deti a tie deti teraz začnú byť ohrozené.”

...

Štesko: “Pre teba nie je fascinujúca predstava, že niekto stojí pred davom ľudí s automatickou zbraňou, samopalom a strieľa len tak naverímboha do tých ľudí?”

Pisárová: “Asi by som sa predsa cítila trochu vystrašená..”

Štesko: “Vystrašená? Veď to je fascinujúce! Teda je to hrozné (ironicky - pozn. autora), tí mŕtvi ako tam ležia, oni majú svoje mamy a otcov a tak ďalej, ale tá predstava vieš že predstav si to: fanúšikovia idú na koncert, je ich tam plno, dav, masa a teraz tam stoja traja a strieľajú do nich zo samopalu, len tak, vieš, naslepo. Že žiadna nenávisť k tebe že ty si zlý chlapec alebo čo, nie, len tak si strieľajú. Tak hodne slobodne. Tak intuitívne, že tohto trafím, tohto ani nie vlastne, ako to bude, vlastne len ratatata..”

Pisárová: “No zaujímalo by ma čo sa deje v hlave toho človeka, ale nenazvala by som to zrovna fascinujúcim. Skôr ako by som rada preskúmala ako Mengele jeho mozog.”

Štesko: “To je už taký analytický prístup, ale tak pocitovo sa v tom uvoľni, že predstav si že tam stojí človek a tak veľmi s ľahkosťou si strieľa do ľudí. S ľahkosťou, lebo v tej chvíli si myslím, že aj keď je zaťažený že musím vyhrať svätú vojnu a teraz moji rodinní príslušníci dostanú nejaké peniaze keď ja to urobím, hej? Rôzne veci môžu byť za tým..”

Pisárová: “A on dostane 90 panien či koľko?”

Štesko: “Hej, presne, v ich Wallhalle, on tam ale stojí ale a v tej chvíli keď strieľa si myslím že on je úplne oslobodený od toho, on tak len náramne si to tak len s ľahkosťou si to robí. Že vôbec tam nie je že teraz strieľam do ľudí, že to sú iba také balóny nejaké plné červenej tekutinky. A veľmi tak slobodne.”

Pisárová: “Tiež si myslím že ich nevnímajú ako ľudí. Ale to je skôr vymytý mozog.”

Štesko: “To musia cinknúť niečo iné. To mi pripomína ako ja som tiež nedávno strieľal práve z kalašnikova a to bolo zaujímavé, boli sme na strelnici a teraz potom som strieľal do tých terčov tam, kde sa má a zrazu letelo lietadlo a dosť nízko. A ma prekvapilo že úplne zdvihnúť tú zbraň a streliť si doňho (nadšene - pozn. autora).”

Pisárová:(Smiech) To sú tie tvoje hry počítačové, že ti to príde úplne normálne zostreliť lietadlo.”

Štesko: “Nie, nie, počítačové hry apelujú na niečo čo tu už visí, a práve to je zaujímavé že takisto si myslím že na to apelujú aj ľudia ktorí s podobnými ľuďmi pracujú. Že vlastne nie je vôbec ťažké zobrať pomerne jednoduchého s takými inštinktami spojeného človeka ktorý ale v tých inštinktoch vôbec nevie chodiť a dostať ho do stavu že urobí takéto niečo. A takisto si myslím že aj medzi tými utečencami je množsto ľudí ktorí sú takto naštartovaní niečo robiť v tých krajinách a v podstate čakajú na nejaký aktivačný kód. To je jasné.

Pisárová:(Smiech) Chudáci poslucháči..”

...

Štesko: “Okamžite, keď som sa dozvedel čo sa stalo v Paríži, tak priznám sa, že môj prvý pocit bol sklamanie. 

Pisárová: “Z čoho?”

Štesko: “Ako to urobili.”

Pisárová: “Aha, že to bolo také už príliš priehľadné.”

Štesko: “Jednak priehľadné, ale to nie ani, skôr tá nuda. 11 september, to bolo z istého uhla pohľadu geniálne vymyslené a aj to fantasticky fungovalo v tom, že proste takto vymyslená a rafinovaná vec, ktorá je úplne mimo uvažovania zvyšku populácie, tej civilizovanej, vlastne zafungovala tak že nás fascinovala, úplne paralyzovala a vlastne úplne sme prehodnotili kompletne vo svojom živote všetko čo sa týka verejného života. Zmenilo sa nastavenie spoločnosti, obrovské peniaze sa investovali do rôznych nezmyselných akože ochranných technológií a podobne, no a teraz prišlo zrazu niečo podobné v Paríži a v podstate je tam taký jeden zaujímavý prvok. Že tá predstava toho že máš plný dav ľudí, ktorí čakajú na Eagles of death metal, hej? Ešte ako sa volá tá kapela, to je náhodou veľmi pekné, to je akoby jedna z mála pekných vecí na tom ako je to vykonštruované, že si vybrali práve túto kapelu. V tom je myšlienka. Že Eagles of death metal.

Pisárová: “A čo to znamená?”

Štesko: “To sú Orly death metalu. No a celé ako to je postavené že tam stoja a teraz sa tam postavia nejakí páni a začnú strieľať s automatickou zbraňou do plného davu ľudí. To je taká fascinujúca vec, ktorá sa vie dotknúť.”

Pisárová: “Koľko ľudí tam zomrelo?”

Štesko: “To neviem, ale ten akt, ako to, predstav si že sedíš niekde v centre a vymýšľaš: tak počujte, minule sme to spravili s tými Dvojičkami a teraz potrebujeme urobiť niečo podobné v Európe. Ameriku už máme, tak teraz poďme tú Európu. A podľa mňa oni mali trošku krízu, tvorivú..”

Pisárová: “(smiech - pozn. autora) Tvorivá kríza na terorizmus, hej?”

Štesko: “No lebo je to nudné, hej? V porovnaní s tým čo sa udialo v Amerike je to nudné.”

Pisárová: “No, za seba chcem povedať že nijako nezľahčujem smrť tých ľudí, ktorí tam uhynuli na základe tohto teroristického útoku, ale naozaj keď si to tak vezmete, tak žiaľ, pokiaľ budú ľudia ktorí budú veriť tomu čo im takto skonštruovane predostrú, ako ich nazveme? Tí akože svetovládcovia?”

Štesko: “Ja to volám, že svetový poriadok.”

Pisárová: “Tak keď teda ten svetový poriadok bude tomu ešte stále niekto veriť a bude to žrať a bude sa tým riadiť, tak oni budú mať stále dôvod vraždiť, len tak, pre svoje takéto maniakálne ciele. Čiže je to také aj.. no povedz.”

Štesko: “Ja si myslím, že ony nie sú také maniakálne, ja si myslím, že oni sú veľmi pragmatickí.”

Pisárová: “Tak ale pre seba. Mne to príde také dosť maniacke, vieš, ja by som takých ľudí poprosila, či by ako skúsili nastúpiť na cestu sebapoznania.”

Štesko: “Ja si myslím, že oni keď si sadnú v obývačke a pijú čaj, tak oni seba vnímajú ako veľkých altruistov.”

Pisárová: “Čo je altruista?”

Štesko: “To je taký človek ktorý robí veľmi dobre druhým. A do istej miery majú pravdu. Lebo skrz ten svetový poriadok zabezpečia pre väčšinu ľudí strechu nad hlavou, jedlo, hej? Monsanto má základné logo zdravie, jedlo pre všetkých. Monsanto, hej?”

...

Štesko: “Úplne jasne vidím ako čo sa môže udiať, ako môže prebehnúť tá zmena tak pozitívne, keď chlapi nenájdu tú silu dopredu, lebo oni ju nenájdu, chlap musí byť aktivovaný niečím, a aktivovaný bude tým záujmom, možno plošným, žien, o tú energiu ktorú so sebou prinesú tí utečenci. To je taká tá živočíšnosť, veľmi inštinktívna, taká nazval by som ju až taká jebavosť, a na toto podľa mňa slovenské dievčatá budú zvedavé. A v okamihu ako na to začnú byť zvedavé tak slovenskí chlapci konečne sa aktivizujú a spozornejú. Samozrejme, v prvom rade takým útočným spôsobom, ale bude tam aj pár takých ktorí to chytia tak že a čo tí chlapci majú vlastne také zaujímavé. Veď oni sú vlastne svojim spôsobom hodne hlúpi. A začnú konečne uvažovať v zmysle nie, čo viem, ale čo cítim a čo mám a čo som schopný inštinktívne urobiť.”

Pisárová: “Ježiš, konečne zhodia tie buzihandry a prestanú sa ráno česať? To by bolo úžasné.”

Štesko: “Nechajú si narásť bradu.”

Pisárová: “Niektorí to fakt už robia iba pre imidž a to ma hrozne štve, lebo ja keď sa pozerám po Slovensku a keď chodím, a teda nechodím ďaleko len okolo Bystrice a Zvolena, mne je hrozne ľúto mojich dcér, lebo nevidím chlapov ktorí by boli že pevní muži. Ja keď si predstavím že mi dcéra také srandovné tintítko čo je v dokonalých mrkváčikoch a s perfektným účesíkom donesie, chytím ho za tie vlasy a vyhodím von z chalupy a už mi tam nevleze. A určite to spraví môj muž za mňa. Lebo to je strašné.”

Štesko: “A dcéra za ním ujde cez okno. Z dlhodobého hľadiska vyhráš, lebo ona sa s ním rozvedie a vráti sa potom domov do rodného hniezda so sklopenými ušami a troma deťmi. Ale ide o to že keď si to tie ženy vyskúšajú tak potom sa vrátia domov po nejakom čase s dvoma čiernymi deťmi, ale budú vlastne mať hodne tú skúsenosť, ktorou budú hodne vedieť pomôcť práve tým našim bielym slabým slovenským citlivým slovanským mužom.”

Aleš Štesko na prednáške v objekte školy na tému škodlivosti manželstiev, štátom podporovaného školstva a o striedaní partnerov

Štesko: “No a blížime sa k pointe, a pointou by mohlo byť že levice matky, ktoré musia vytyčovať hranice v rodine, robiť rozhodnutia a tieto veci, keď majú deti, vždy keď budú mať takú požiadavku na svoje dieťa, ako napríklad rozhodni o niečom, postaraj sa o svojho mladšieho súrodenca, alebo niečo takéto, tak najmenej po tomto rozprávaní už budú trošku hlavou zorientované a v takej situácii do nich vojde zlosť, že ony sa o to musia starať. A je úplne veľmi zdravé a veľmi plodné aby tú zlosť orientovali na svojho životného partnera. Aby sa trošku prebral a začal to robiť. A možno odíde, lebo sa zľakne, a príde ďalší. Partnerov je veľa. Partner je rola, to nie je že tento konkrétny to musí byť. To sa dá pomerne ľahko meniť. To keď.. Po druhom manželstve to už budete robiť veľmi..”

Žena z publika: “Tretí, štvrtý, piaty..”

Štesko: “Hej. Lebo totiž tam ono to, ako to vzniklo že jeden vzťah na celý život je jeden muž na celý život, historicky to malo nejaký význam, ale to je ako štátom riadené školstvo. To už je prežitok. A cítiť to aj na tom že dnes už ľudia ťažko uzatvárajú manželstvá. Toto by som chcel ako zdôrazniť, že tak ako vzniklo nejaké štátom podporované školstvo o ktorom všetci vieme že už je mimo, tak vlastne tak isto vzniklo štátom podporované manželstvo. A ten štát mal na to veľmi vážne dôvody, pre ktoré začal takto opečiatkovávať ľudí, vzťahy. No a teraz sme v situácii že je také hnutie, že sloboda v práci, sloboda v škole, no a je také hnutie že sloboda vo vzťahoch."

...

Ďalšia žena z publika: “Ja by som sa ešte vrátila k tým manželstvám, prvé, druhé a tak, musí to byť vyslovene manželstvo, oficiálne, alebo to môže byť aj dlhodobý vzťah, že žijú spolu?”

Štesko: “Papier tam nie je až taký dôležitý, dôležité je že ten človek je zažitý v tvojich sociálnych väzbách. A obzvlášť, keď je obľúbený. A ty keď rozbiješ vzťah s človekom ktorý je obľúbený u tvojich kamarátov, rodičov, všade je zažitý, tak vlastne urobíš takú riadne pubertálnu vec. A to je dobre. V podstate toto robia často deti a pubertiaci, že oni vystavajú celkom zložitú zápletku, celkom zložitú vec, ktorú potom zničia. A to vlastne sa môže diať v tebe, že ty vystaviaš celkom zložitú zápletku toho, že muža uvedieš do rodiny, všetci si ho obľúbia, je dobrý a potom v jednom okamihu zrazu s neodolateľnou túžbou a s veľkou pasiou to rozbiješ a povieš všetkým, že ja už s ním nebudem nič mať. Všetci sú zhrození a ty ich teraz pozoruješ, teraz akože smútiš s nimi, ale vnútri ťa to hreje.

Žena z publika: “Hurá!”

Štesko: “A ty vieš, že to je tá puberta. A nie je na tom nič zlé, proste to je vývoj. To je to isté ako ten s tým samopalom pred tými ľuďmi. Preňho to bolo veľmi hravé, krehké, také sladké, ako pubertiaci keď sa to v nich nazbiera. Takí skinheadi napríklad, hej? Pre nich vojsť do cigánskej dediny je veľmi hravé, ako má to samozrejme tragické dôsledky a mnoho ľudí trpí, ale ten ich impulz vojsť do tej dediny je hravý. A ty môžeš tak hravo rozbiť dobre uvedený vzťah. A čo je veľmi zaujímavé pre mňa keď pozorujem, ako to berú rodičia, tak mužom sa takéto veci prepekajú. Dcéram menej.”

Žena z publika: “Záleží ako si predtým rodinu nastavíš.”

Štesko: “Hej, ak si tretia v poradí a dcérka milovaná, tak otec ti odpustí čokoľvek.”

Žena z publika: “A skôr tá mama to chápe, ako ten otec, otec sa nestará, skôr babka bude mať pindy. Ale už aj babku spracovali, ako som včera rozprávala.”

Štesko: “A ideš to rozbiť, hej?”

Žena z publika: “No, asi áno.. Nie, že asi, ale áno.”

Štesko: “Tak to bolo ono. Šťastnú iniciáciu vám želám. Teda.. šťastnú. Aby prebehla, hej? Úspešnú.”

Dalo by sa pokračovať donekonečna a nájdete tam všetko: Karimova a jeho insitné a zároveň desivé názory na výchovu a postavenie žien v spoločnosti, Nový svetový poriadok, chemtrails, násilie ako legitímny nástroj presadzovania moci voči deťom, nájdete tam utečencov na všetky možné spôsoby, Monsanto, ponižovanie a verejné zosmiešňovanie moderátorkinho manžela, podrobný opis vlastného sexuálneho života a života kolegov, rôzne hviezdy ezoteriky, magické omnipotentné predstavy a fantázie - ide len o to ako dlho vydržíte počúvať. Mamy, z ktorých niektoré do mňa dodnes búšite a zúrivo obhajujete Šteska a Karimova: sú toto skutočne hodnoty, ktoré vyznávate a ktoré chcete naučiť svoje deti? Budete pokojne spávať vediac, čo je skutočným obsahom táborov Prežitie a čo sa skutočne deje vašim deťom na Karimovových hrách? Toto už nie je o tom, že si o nich myslím niečo zlé a preto o nich píšem: toto povedali a nahrali oni sami, oni sami zhotovili tie fotografie a nakrútili tie videá.

Časť tretia: budúcnosť.

Ako sa ľudia z alternatívnych škôl najprv zľakli, potom nahnevali a potom s obdivuhodným zápalom začali hasiť požiar, ktorý nezaložili a naprávať chyby iných

Prvý článok tejto série vyvolal u ľudí z komunity priaznivcov alternatívneho vzdelávania šok a mnohí napísanému nechceli uveriť. Pri druhom článku sa objavil hnev a podozrievanie, že ma niekto zaplatil aby som poškodil alternatívne školstvo v najhoršej možnej chvíli, pretože v parlamente bol práve prejednávaný návrh ktorý im v mnohom mohol poškodiť a ešte viac sťažiť už beztak ťažkú situáciu. Po treťom článku sme sa posadili tvárou v tvár a za niekoľko hodín bolo jasné, že nie sme nepriatelia, ale spojenci. O obsahu dnešného článku boli kľúčoví ľudia z komunity informovaní niekoľko dní vopred a pochopiac závažnosť situácie začali s nesmiernym nasadením pracovať na hľadaní riešenia. Nezastavili sa do tejto chvíle, je pondelok ráno chvíľu pred piatou a oni ešte stále dolaďujú detaily kampane, ktorá vznikla na kolene a celkom spontánne. Vo chvíli zverejnenia tohto článku už budú jej prvé výsledky viditeľné na sociálnych sieťach a o pár dní v médiách, pričom sa k spoločnému dielu pripájajú každý deň ďalší a ďalší. V piatok v spolupráci s nimi vydám spoločný článok prinášajúci nemilosrdný popis problémov ktoré roky trápili ich deti a načrtne možné riešenia. Predpokladám že v nasledujúci utorok 19 júna ich odprezentujú na tlačovej konferencii a médiá dostanú možnosť stretnúť ich osobne a presvedčiť sa, že to nie sú žiadni exoti. Naopak.

Chcem všetkým čitateľom ktorí s pribúdajúcimi kauzami v ostatných mesiacoch strácajú nádej že sa okrem popisu kolosálnych prúserov aj niečo reálne vyrieši. Pozorujúc rastúcu skupinu nadšených profesionálov stále viac verím, že dlhodobo nevyriešené problémy ktoré mnohých zúfalých rodičov vohnali do príliš prítulnej náruče Dvoch Rúk sa podarí vyriešiť v krátkom čase a nadlho. Budú však potrebovať vašu podporu a pomoc. Chcem tiež upozorniť, že udalosti na škole Dve Ruky považujem za ojedinelú deviáciu a ľudské zlyhanie konkrétnych osôb, k akému môže pri nedostatočnej podpore a kontrole dôjsť v akejkoľvek škole, štátne a cirkevné nevynímajúc. V komunite rodičov detí, ktoré pre ich špecifiká zatiaľ nik nechce učiť v klasickom školskom systéme a tiež medzi pedagógmi som až na výnimky zachytil iba prudké a nekompromisné odsúdenie toho, čo sa roky potichu dialo v Banskej Bystrici. Podľa posledných informácií prišla škola o nájomnú zmluvu s mestom a začali jej prudko ubúdať aj tie zvyšky žiakov, ktorí na nej ešte donedávna pre nedostatok informácií a iných príležitostí ostávali. Je čas hľadať rýchle a účinné riešenie. Pomôžte im prosím. Stoja o to. Stoja za to. A z ich výnimočných a často veľmi odlišných detí možno raz vyrastú profesionáli ktorí pomôžu vám, keď to budete najviac potrebovať. Pay It Forward.

Použite prosím hashtag #nasilieniejealternativa vo svojich príspevkoch 

Prihláste sa prosím k podpore tejto kampane na svojich profiloch a stránkach

Použite prosím na profilovej fotografii na FB rámik (Názov: Násilie nie je alternatíva)

Pridajte sa prosím k skupine kde je zatiaľ iba pár ľudí, no po dnešku začnú prudko pribúdať ďalší a sledujte ich aktivity zblízka https://www.facebook.com/DomaceVzdelavanie/

...

A to je asi tak všetko.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Ivan Mikloš

Nepredvídateľný užitočný idiot (píše Ivan Mikloš)

Aké poučenie si možeme vziať z Trumpa.


Už ste čítali?