Dnes je obraz blízkovýchodného konfliktu z pohľadu médií jasný: na jednej strane len traja mŕtvi, na strane druhej sú mŕtvych stovky, často nevinných, či už skutočne, alebo zdanlivo. Inak povedané, aj keď nikdy nie nahlas: Izrael by mal možno právo brániť sa až potom, keď by jeho ľudia umierali po tisícoch. Videné z pohodlia a bezpečia slovenských obývačiek tomu nechýba istá logika. Síce perverzná, ale veď Izrael a jeho problémy sú predsa tak ďaleko. Paradoxom je, že tento hypertolerantný postoj až príliš často zastávajú tí, ktorí by slovenských Rómov najradšej poslali rovno do plynu. Kultúrne rozdiely, ktoré ten konflikt stále viac akcelerujú sú pritom na Slovensku a v Izraeli zhruba rovnaké.
Za jedno doobedie niekoľkokrát vynášané mŕtve dievčatko z tých istých trosiek. Údajný otec, vždy znova plačúci nad telom údajnej dcéry, vždy znova pre potreby vždy nového televízneho štábu. A ľudia z médií? V hrôze, že neprinesú ten najdojímavejší záber pokojne klamú a tvoria tak úplne novú realitu. K bežnému divákovi sa dostane až výsledok. Srdcervúci záber neozbrojeného mladíka padajúceho pod paľbou po zuby ozbrojených vojakov k zemi, odnášaného do sanitky statočnými priateľmi. Sanitka za rohom nečakane zastaví a náhly zázrak spôsobí, že pôvodne polomŕtvy mladík odchádza zrazu po svojich a vrhá sa do odvážneho a nerovného boja so zlým židom. Strih.
Kamery? Ako nenažrané hydry čakajú iba na ďalší desivý záber. Vypnuté vždy vtedy, keď niečo nemá byť vidieť. A tí, čo ich držia v rukách klopia zrak a tešia sa na chvíľu, keď ich lietadlo odvezie späť do bezpečia. Ten jeden malý podvod predsa nevadí, z niečoho treba platiť hypotéky. A ani dva podvody ešte nie sú problém. A potom stačí zabudnúť ich rátať. Asistovať pri vražde dieťaťa a nechať vinníkov, aby vinili iných? Žiaden problém.
Potrubie na vodu, vyhrabané spod zeme, do ktorej ho pre zlepšenie zásobovania trpiacich pitnou vodou zakopali nenávidení okupanti. Naplnené dusičnanom amónnym, hnojivom určeným pôvodne na celkom iné účely. Izrael má vody dostatok, lebo vodovod používa na to, na čo je určený. Má najvyššie poľnohospodárské výnosy v oblasti preto, lebo hnojivom hnojí pôdu: len ťažko podobný výnos dosiahne niekto, kto posiela hnojivo balené vo vodovodných trubkách k susedom vzdušnou poštou.
Netreba informácie. Nanič sú vedomosti. Úplne stačí mať názor a ešte veriť, že je váš vlastný. To vám dodá netušenú slobodu: môžete potom s pokojným svedomím nadávať na hlúpych Izraelcov, keď v rádiu hovoria o prestrelkách medzi Fatahom a Hamasom. Neviete síce presne ktorý, ale jeden z nich je určite izraelský. A celkom iste ten, ktorý zabije viac nevinných. Pri prestrelkách medzi Fatahom a Hamasom sú v tom Palestínci naozaj celkom nevinne. A férovo zabíjajú vždy len vinných.
Palestínske gerily úplne vedome umiestňujú vojenské zariadenia do husto osídlených území. Rakety odpaľujú zo striech škôl, veliteľstvá teroristických buniek umiestňujú do civilných obytných budov. Vedia, čo nastane, keď si Izrael pripíše prvú z civilných obetí. Zbabelé špiny zneužívajú vlastné deti a rodiny ako živé štíty. Ukrývajú sa za sukne svojich žien: v sekunde, keď umrie prvý civil, je ale všetko zabudnuté a verejná mienka rieši iba zlých Izraelcov.
Zbastardená palestínska samospráva okrádajúca v obrovskom rozsahu vlastných ľudí ukáže na Izrael vždy, keď hrozia nepokoje. Zatiaľ to stačí. Korupcia v štruktúrach, na ktorých by mal stáť budúci palestínsky štát dosahuje rozmery, pri ktorých sa ešte aj tá slovenská podobá skôr slabučkému hryzkaniu zo spoločného koláča. V súčasnej podobe pripomína bezodnú dieru. A vinník? Samozrejme Izrael. Veď oni vlastne nemôžu nekradnúť. Človeku sa ich žiada poľutovať. Oni o žiaden skutočný štát už dávno nestoja: tak bezostyšne kradnúť by nemohli ani v najhoršom z nich.
Prišli čudné časy. Médiá sa stali zbraňou hromadného ničenia v rukách tých, ktorí si nemôžu dovoliť jadrové zbrane. Dobrovoľne a bez mučenia. Len preto, aby naplnili svoj vysielací čas a predali čo najviac reklamy. A mnohí, aj celkom sčítaní ľudia odrazu prestávajú rozmýšľať a šíria ďalej mapy Izraelom údajne okupovaného štátu, ktorý však nikdy poriadne neexistoval. Keď ale niečo také urobí Jobbik s mapou Uhorska, odrazu všetci vieme, kde je pravda. Vraj médiá po celom svete ovládajú tajomní židia. Tak prečo je potom svetová verejná mienka na strane ľudí, ktorých by prakticky nikto nechcel mať za susedov? Nikto z nás by nechcel bývať v dosahu rakety Kassam: od obyvateľov Izraela však túto ochotu čakáme akosi automaticky.
Možno by nám pomohlo lepšie chápať každodennú realitu v Izraeli, keby na našich dvoroch začali vybuchovať vodovodné trubky naplnené umelým hnojivom letiace z rómskych osád. Niet nad vlastnú skúsenosť. Je ľahké rozumieť ľuďom inej kultúry, keď žijú tisíce kilometrov ďaleko.
